Marš euroarmády!
Tak, a je to vonku: ozbrojené jednotky pod hlavičkou Európskej únie sú viac nástrojom politickej integrácie než účelným riešením z vojenského hľadiska. Priznal to v júli riaditeľ Odboru politicko-vojenských záležitostí pri Rade EÚ Claude-France Arnould.
Stalo sa tak na seminári s pompézno-prorockým názvom „Európska bezpečnosť a budúcnosť európskej bezpečnosti a obrannej politiky“. Podujatie organizoval Výbor Európskeho parlamentu pre obranu a bezpečnosť. Samozrejme, na takomto podujatí nemohli padnúť iné slová, ako že vojenské jednotky EÚ majú byť mnohonárodné a ich výcvik má prebiehať výlučne na úrovni EÚ. Odstráni sa tak akýkoľvek národný/štátny prvok a v očiach nielen vojakov, ale i obyvateľstva („občanov EÚ“) povedomie, že armáda má byť suverénna a zodpovedať sa iba jednému štátu – vlastnému a takisto suverénnemu.
Seminár – ako už názov napovedá – dal nakuknúť aj do plánov eurofederalistov. Podľa očakávaní padli návrhy, aby sa o nasadení „armády“ EÚ v budúcnosti rozhodovalo v Rade EÚ iba kvalifikovanou väčšinou. Bude to znamenať, že krajina de facto i de iure prestane vykonávať rozkazovú zvrchovanosť nad vlastnými vojakmi. Synovia svojej vlasti pôjdu bojovať – a klásť životy – tam, kde to ich otčina nepotrebuje. Deje sa to už teraz (OSN), ibaže Európska únia rada zdokonaľuje negatívne trendy. V tomto prípade výrazným posilnením svojho veliteľského postavenia oproti momentálnemu stavu vysielania mierových misií OSN.
Do takéhoto štádia rozkladu vlastnej suverenity žiaden štát v histórii dobrovoľne a nezištne nikdy nevykročil. No čo, aj štáty páchajú samovraždy. Toto je iba jedna z foriem, dosiaľ síce nevyskúšaná, ale nie nemožná. Veď ak sa dajú páchať „vraždy“ touto metódou, prečo nie samovraždy? A Západ má v samovraždách všetkého druhu v ostatnej dobe až prílišné zaľúbenie. Že také zlé to nie je? Karl von Wogau, nemecký europoslanec za naničhodnú Európsku ľudovú stranu, po seminári zajasal: „Sme na ceste k európskej armáde !“
A mal pravdu. Európska bezpečnostná stratégia má v pláne nakázať členským štátom poskladať šesťdesiattisícovú armádu v priebehu 60 dní a udržať ju na mieste nasadenia minimálne rok. Musia vybudovať 13 jednotiek rýchleho nasadenia, kapacity pre krízový manažment v oblasti policajných operácií, civilnej administratívy a ochrany obyvateľstva.
Samozrejme, nič z tohto sa nemôže pretaviť do reality, kým s tým nebudú súhlasiť členské štáty. Lenže, ako poznáme euro-politikov, pádny dôvod na vytvorenie euroarmády si nájdu. Naporúdzi je argument „medzinárodného terorizmu“. Štáty musia v tejto oblasti veľmi úzko spolupracovať, ako bol raz vyhlásil slovenský vtedyeštepremiér Mikuláš Dzurinda na margo dákej integračnej euroiniciatívy. Keďže Róbert Fico tiež nenosí hlavu na krku na rozmýšľanie nad národnými záujmami Slovenska, zázrakov v hatení integrácie čo i len v jednej oblasti sa od neho sotva dočkáme.
Z Francúzska už vychádzajú myšlienkové zrnká, ktoré predznačujú, v akom duchu sa bude niesť debata. (Tá býva zakaždým inteligenčne veľmi obmedzená.) Bývalý socialistický premiér Laurent Fabius vyhlásil očakávané ústredné heslo: boj proti medzinárodnému terorizmu, ktorému národné/štátne vojenské plánovanie údajne nedokáže čeliť.
Ďalšie ciele euroarmády majú byť: zabránenie šíreniu zbraní hromadného ničenia, hasenie regionálnych konfliktov, naprávanie škôd pri „zlyhaní štátov“ a boj proti organizovanému zločinu. „Do úvahy“ bude brať aj svetovú súťaž o energetické zdroje, prírodné katastrofy a bezpečnosť vonkajších hraníc Únie. Takto vlastne nikdy nenastane situácia, že by euroarmáda nemala čo robiť. A preto bude jej existencia nevyhnutná.
„Na európskej úrovni budeme musieť stále viac a viac presúvať ťažisko rozhodovania o počte lietadiel, tankov a vojnových lodí nevyhnutných pre našu bezpečnosť,“ hlása Fabius a pokračuje: „Pred viac ako 50 rokmi Otcovia zakladatelia Európy“ navrhli vytvorenie európskej armády. Nepodarilo sa im to z rôznych dôvodov, ale, hľa, v novom storočí, keď americké záujmy smerujú prevažne mimo Európy – hovorí Fabius – nastala príležitosť položiť základy európskej armády. Hnacím motorom projektu by opäť mali byť Francúzsko a Nemecko. A dátum? „Našim nemeckým priateľom by sme mali ponúknuť túto ideu na rok 2015, storočie po Verdune.“
Fabius asi občas vymeškal dáku tú hodinu dejepisu – bitka pri Verdune sa odohrala o rok neskôr, než si on predstavuje. Do storočnice Verdunu ho však určite niekto stihne opraviť. V každom prípade, verdunský rok bol dostatočne tragický na to, aby sa uskutočnil v duchu „nádhernej symboliky“ (slová L. Fabiusa) ďalší krôčik k dekonštitúcii Európy. Alebo už ani nie je čo dekonštituovať ?
http://www.donquichotte.sk/