Poľský patriotizmus
Západoeurópske médiá opakovane desia víziami rastúcej vlny poľského „šovinizmu, antisemitizmu a xenofóbie“, ktoré vraj zavládli v krajine v súvislosti so vznikom súčasnej vládnej koalície.
Teraz je to tak: Poľsko má povesť skanzenu nebezpečného nacionalizmu, navyše spojeného so silným náboženským cítením. Tento všeobecný názor neovplyvnia ani sociologické prieskumy, ktoré jasne ukazujú, že Poľsko je jednou z mála krajín Európskej únie, kde v posledných rokoch klesá neznášanlivosť voči ľuďom inej rasy, na rozdiel od liberálnych štátov ako Belgicko aHolandsko. Na druhej strane, nemožno pochybovať, že vo sfére zdôrazňovania národných symbolov, vplyvu histórie na súčasnú spoločnosť a politiku krajiny sa Poľsko v európskom kontexte výrazne vyníma. Ako je to teda s poľským nacionalizmom a treba sa ho báť?
.byť Poliakom je misia
„Poľský nacionalizmus sa nikdy nesýtil cudzou krvou a slzami, nebičoval deti v školách, nestaval pomníky vrahom. Zrodil sa z utrpenia, z dejinnej tragédie. Prelieval krv na bojových poliach doma a všade tam, kde šlo o slobodu.“ Tieto slová jedného z najslávnejších spisovateľov poľského „panteónu“ Sienkiewicza stále určujú základné obrysy poľského sebachápania. Obsesia „poľskou otázkou“, ktorá po dvoch storočiach preniká kultúru a politický život krajiny, je výsledkom konštantného ohrozenia národného bytia, nie však túžbou po expanzii. Má sklon k mesianizmu, v ktorom sa existencia národa spája s univerzálnym kontextom skôr cez puto náboženstva, než aby sa prejavoval ako uctievanie národa samým sebou.
V dejinách bral na seba rôzne podoby: najskôr išlo o symbol Poľska ako „hradieb kresťanstva“ pred Turkami a neskôr boľševikmi. Keď krajina z mapy Európy zmizla, objavil sa romantický mýtus Poľska ako „Krista národov“, ktoré svojím utrpením otvorí kontinentu cestu k slobode a ktorého prejavom bolo heslo poľských povstalcov „Za našu a vašu slobodu“.
V tomto poňatí je „poľstvo“ kategóriou zo sféry duchovnej, chýbajú v ňom motívy typické pre moderný nacionalizmus. Jeho prejavom je starostlivosť o pamäť pri obetiach minulých a pripravenosť na obete budúce – ktorých konečným cieľom bola vysnená nezávislosť.
.prečo nás nechápu
Tento patriotizmus však môže mať aj svoju obrátenú tvár – je ňou mentalita „obliehanej pevnosti“ a posadnutosť neustálym ohrozovaním „národného ducha“ rôznymi sprisahaniami.
Podľa niektorých„post-heroická“ Európa skrátka nemôže pochopiť Poľsko, ktorého tragické dejiny sa ešte stále nedostali z „heroického“ štádia. Kým Európa považuje historické otázky za uzatvorenú kapitolu, Poľsko, ktoré bolo z tohto procesu na 60 rokov vylúčené, stále svoju minulosť prežíva a nepochopenie zo strany Západu vníma ako ďalšiu agresiu a prejav zlej vôle.
Súčasná politika bratov Kaczynských – počínajúc snahou o dekomunizáciu, uctenie pamiatky bojovníkov proti komunizmu a „sebavedomým vlastenectvom“ v zahraničných vzťahoch končiac – je motivovaná práve ideou naprávania krívd a obnovenia spravodlivosti. Je to opäť politika často nepochopiteľná pre západných partnerov, pretože sa opiera najmä o historické symboly. Napríklad jednou z hlavných prekážok poľsko-ukrajinskej spolupráce bola až do oranžovej revolúcie otázka opravy a sprístupnenia poľského vojenského cintorína v Ľvove, jedného z ústredných symbolov boja za nezávislosť, zničeného po vojne Sovietmi.
Súčasný návrat témy vlastenectva do verejnej debaty má i svoj „vnútropoľský“ dôvod. Posledných 15 rokov sa autority verejného života usilovne snažili, aby v záujme „modernizácie“ a „europeizácie“ krajiny slová ako „národ“ a „vlastenectvo“ boli zatlačené na okraj. Vzdávanie holdu obetiam všetkých prehratých povstaní opísal známy publicista ako „národnú nekrofíliu“ a odkazy k vlastenectvu hrozili obvinením z tmárstva. Súčasná vlna veľkolepo slávených výročí je preto znakom zmeny klímy v krajine.
.nová misia
Poľské vlastenectvo sa i naďalej často potáca v konflikte medzi „europeistami“ a „tradicionalistami“, medzi snahou o totálne splynutie s Európou a maximálnu izoláciu. Často chýba pozitívny program toho, čo znamená byť poľským vlastencom v 21. storočí. Ján Pavol II. sa pokúsil obavy mnohých rodákov zo vstupu do EÚ premeniť na ďalšie mesianistické poslanie – Poľsko sa má do európskeho projektu zapojiť, aby sekularizovanému Západu ukázalo cestu rechristianizácie. Akýkoľvek nadsadený sa tento cieľ môže zdať, dá sa s istotou povedať, že nacionalisticky motivované násilie voči menšinám či susedným krajinám nepatrilo nikdy do hlavného prúdu poľskej tradície a nezdá sa, že by poplašné správy európskej tlače pramenili z nejakých naozaj vážnych javov v súčasnom Poľsku.
www.tyzden.sk