Neviňte kapitalizmus z následkov dlhodobej politiky multikulturalizmu!
Bolo že to škodoradosti v salónoch európskej liberálnej ľavice, keď pred pár mesiacmi vyčíňali v zdevastovanom New Orleans bandy rabujúcich farebných. „U nás, v sociálne citlivej Európe, by sa niečo také nemohlo nikdy stať,“ tvrdili intelektuáli na stránkach veľkých západoeurópskych denníkov.
Tvrdili to napriek tomu, že za vznik veľkého geta v centre každého amerického veľkomesta môže práve ľavicová sociálna politika prezidentov Roosevelta, Kennedyho a Johnsona, ktorá dávkami rozvrátila černošské rodiny a komunity. Tvrdili to aj napriek tomu, že New Orleans nie je typické americké, ale skôr najeurópskejšie americké mesto s typicky francúzskymi črtami. Tvrdili to aj napriek tomu, že hoci starostka a guvernér (obaja zvolení za demokratickú stranu) svoju funkciu nezvládli, federálne oddiely za pár dní urobili v meste poriadok. Tvrdili to aj napriek tomu, že prírodnou katastrofou bola postihnutá oblasť, ktorá zodpovedala rozlohou polovici Francúzska.
Práve Francúzi boli najškodoradostnejší. A o dva mesiace neskôr si Grande Nation nevie poradiť s bandami mladistvých výtržníkov. Už druhý týždeň. Priznám sa, nemám rád Francúzov pre ich namyslenosť, za ktorou je len horúci vzduch. Považujú sa za kultúrnu veľmoc, ale najslávnejšie diela v Louvri nakradol Napoleon v talianskych kostoloch. Arabské diktatúry sú im bližšie ako Spojené štáty. A to ešte nevravím o francúzskej láske k socializmu, etatizmu, paternalizmu a zvrátené poňatie rovnostárstva. Nemám ich rád, ale sú mi predsa len bližší ako nevďační výrastkovia, ktorých rodičia sa pred pár rokmi do Francúzska prisťahovali.
Dnes žne francúzska vláda plody toho, čo zasadili generácie socialistických garnitúr (pretože v kontexte tohto národa neexistuje skutočná pravica), najmä naivného multikulturalizmu.
Kedy sa Sarkozy preberie z narkózy?
V súvislosti s nepokojmi je zaujímavé pozerať sa na nemohúcnosť francúzskych politikov. Minister vnútra Nicolas Sarkozy je kritizovaný za to, že vandalov označil za „čvargu“. Médiá a vandali ho vyzývajú, aby sa za tieto slová ospravedlnil alebo odstúpil! Ako by ste vy nazvali niekoho, kto z čírej pasie zapaľuje vaše auto? Ako nazvať ľudí, ktorí polejú a následne zapália 56-ročnú invalidnú ženu benzínom?
Paradoxne, Sarkozyho postup sa zdá niektorým médiám „prísny“ a „razantný“. Pritom tento prístup spočíva najmä v naháňačke medzi nemohúcou políciou a vandalskou čvargou. No ale čo robiť, keď predobrazom francúzskeho policajta je Funés zo Saint Tropez?
Zaujímavý je aj pohľad na francúzskeho prezidenta Chiraca. On sám tentoraz neprepásol „príležitosť mlčať“ a k nepokojom sa vyjadril až na jedenásty deň výtržností. Chirac vyzeral pred televíznymi kamerami neskutočne unavene aj keď doteraz vlastne nič neurobil. Zdá sa, že odpadol pred výstrelom z vlastnej pušky. Ako je to u francúzskych politikov bežné, Chirac divoko gestikuloval a tlačil svojim spoluobčanom do hláv prázdne a nabubralé frázy.
Ale skutočným skvostom medzi francúzskymi politikmi je Dominik de Villepin. Od začiatku nepokojov usilovne rokuje, zasadá, kuje plány. Už za pár dní má vypracovať plán (!) na riešenie situácie prisťahovalcov. Možno by mal výtržníkov pozvať na rokovanie. S jeho výdržou by ich dokázal urokovať k smrti.
Chirac, Sarkozy a Villepin sú dobrými príkladmi politikov krajiny, ktorá berie občanom na daniach viac ako polovicu príjmov a za tieto obrovské peniaze nevie jej štátny aparát zabezpečiť ani len ochranu životov a majetku občanov. To je, koniec koncov, základnou úlohou štátu - a nie vyplácanie sociálnych dávok, ako sa domnievajú niektorí.
Jediný, kto zo situácie profituje, je extrémista Jean-Marie LePen. Paradoxne, za extrémneho politika bol desaťročia považovaný práve preto, že pred takouto situáciou varoval.
Je to sociálny problém?
Najhoršie je, že ak sa francúzska a európska spoločnosť z nepokojov poučí, bude to nesprávna lekcia, ktorú si vezme k srdcu. Mnohé západoeurópske médiá totiž hovoria, že ide o sociálne problémy, o výbuch sociálneho napätia, ktoré existuje v dôsledku kapitalizmu a spoločenských nerovností.
Nič nie je horšie, ako viniť kapitalizmus z následkov dlhodobej politiky multikulturalizmu a obrovského prerozdeľovania spoločenských hodnôt k francúzskej spodine, za ktoré môže práve ľavica. Multietnicita je samozrejmým stavom po celej Európe, aj u nás. Ale dlhodobé mierové spolužitie kultúr, ktoré sú také rozdielne, nie je možné bez istej spoločnej „leitkultur“. Francúzsko dalo svojim prisťahovalcom nielen právo usadiť sa a usilovať sa o získanie francúzskeho občianstva, ale dovolilo im priniesť si zo svojich krajín aj rodiny. Keď však do Európy prenesiete celú štvrť z Mogadiša, nesmiete sa čudovať, že vaše mesto sa samo premení na Mogadišo.
Bez dominantnej kultúry, ktorej sa majú prisťahovalci prispôsobiť, sa štáty rozpadajú. Francúzi však v posledných desaťročiach robili všetko naopak. Namiesto toho, aby sa prisťahovalci prispôsobili zvykom svojej novej domoviny, robili Francúzi všetko preto, aby sa prispôsobili prisťahovalcom a ich „kultúrnym zvláštnostiam“. Je to veľká rana pre model francúzskej sekulárnej republiky, ktorá si dlho robila nárok na podobnú univerzálnosť ako americký melting pot.
Nicolas Sarkozy, potomok Rómov z Maďarska, sa do spoločnosti asimiloval. On je najlepší dôkaz príležitostí, aké hostiteľská krajina prisťahovalcom prináša. Lenže jeho predkovia prišli z rovnakého civilizačného okruhu, ako sú Francúzi...
Za tento vývoj opäť nesie priamu zodpovednosť liberálna ľavica. Štáty drží pohromade rodina, náboženstvo a vlastenectvo. Vždy v dejinách to tak bolo. Práve ľavica však už z princípu proti týmto faktorom útočí a rozhlodáva ich. Keďže ľavicoví liberáli si veľmi rýchlo uvedomili, že ak spoločnosť kompletne vykorenia zo svojich základov, rozpadne sa, vymysleli tzv. sociálnu kohéziu a rýchlo touto koncepciou nainfikovali aj Brusel. Preložené do slovenčiny: aby bol v spoločnosti pokoj, musí jej bohatá časť platiť potenciálne problematickým skupinám obrovské výpaľné v podobe štedrých sociálnych dávok, sociálnych bytov a podobne.
Ďalšia vec je, že generácie týchto prisťahovalcov sú skutočne v mnohom obeťami. Nie však obeťami kapitalizmu, ale naopak - obeťami francúzskeho štátu blahobytu. Do Európy prišli počas bohatých 50. a 60. rokov. Lenže v 70. rokoch prišla kríza povojnového štátu blahobytu a prisťahovalci strácali prácu ako prví. Francúzi odmietli kráčať anglosaskou cestou trhových reforiem. Francúzsky model, ktorý si nárokoval byť alternatívou k trhovému modelu Britov a Američanov a ešte pred rokom chcel byť modelom pre celú EÚ, je dnes neschopný vyrovnať sa s problémami, čo sám vytvoril.
Riešenie a „riešenie“
Keď minulý rok na jar rabovali Rómovia na východnom Slovensku potraviny, podávali si tu kľučky rôzni európski politici, aby nám vysvetlili, akí sme rasisti. Dnes majú tento problém v kolíske liberté-egalité-fraternité a nie je vylúčené, že problém sa rozšíri aj do ďalších západoeurópskych krajín. Môžeme byť zvedaví na humánne riešenie výtržností. V utorok médiá priniesli správu, že francúzske mestá zažili už pokojnejšiu noc. Je to logické. Po dvanástich či trinástich dňoch večerných naháňačiek s políciou si musia zdriemnuť aj tí najadrenalínovejší jedinci.
Francúzska vláda teraz pravdepodobne vyčká, kým nepokoje neustanú a potom príde s „komplexným plánom“, ako riešiť problém, tlejúci na francúzskych predmestských sídliskách. Dlhodobé riešenie bude zrejme spočívať vo zvýšení výpaľného. Je tiež možné, že vláda zbúra staré nevyhovujúce obydlia a postaví nové sociálne byty. A takto to pôjde až do ďalšieho výbuchu násilia.
Francúzsko práve zažíva svoj druhý Mníchov. Lekcia je rovnaká ako vtedy: daj Zlu prst a ono si vezme celú ruku. Lenže Francúzi sú národ racionalistov. A ako povedal Chesterton, racionalizmus je najkratšou cestou k iracionalizmu. Preto je pravdepodobné, že ako sa nepoučili vtedy, nepoučia sa ani teraz.
Pritom francúzsky a v širšom zmysle západoeurópsky problém s neprispôsobivými potomkami prisťahovalcov má riešenie. Ale aby ho zbadali, museli by najskôr francúzski politici prekročiť svoj horizont.
Keď sa skončila prvá svetová vojna, Ameriku zachvátila hospodárska kríza a krajinou sa šíril strach z prisťahovalcov a ich radikálnych ľavicových myšlienok. Demokratický prezident Wilson zomrel a s heslom „späť k normálnosti“ nastúpili republikáni zosobnení prezidentmi Hardingom a Coolidgeom. Ich liberálna hospodárska politika viedla k naštartovaniu ekonomiky. Hospodársky rozmach 20. rokov zapriahol do stroja kapitalizmu milióny nových prisťahovalcov. Kto by namietol, že tento rast vyústil do najhoršieho hospodárskeho krachu v dejinách, by si mal uvedomiť, že na začiatku 20. rokov zlikvidoval prezident Harding vtedajšiu krízu za pol roka zoškrtaním vládnych výdavkov na polovicu. Hoover a Roosevelt s ich verejnými prácami sa s ďalšou krízou plahočili ešte roky.
To isté Veľká Británia. V 70. a na začiatku 80. rokov sa z chudobných prímestských štvrtí šírilo násilie. Netýkalo sa to len prisťahovalcov, ale aj domácich. Vtedy sa rozmohli napríklad skinheads, hnutie nezamestnaných detí robotníkov. Thatcherizmus viedol k naštartovaniu ekonomiky, ktorá vytvorila nové pracovné miesta. Pakistanský prisťahovalec v Londýne nemá čas rozmýšľať nad zapaľovaním áut, keďže od svitu do mrku sedí vo svojom novinovom stánku.
Avšak ekonomika nie je jediným a ani samospasiteľným riešením. Londýnske atentáty mali na svedomí dobre živení chlapci zo stredostavovských rodín a s britským pasom. Je nutné preto skoncovať so zvrátenou politikou multikulturalizmu a ľavicového liberalizmu. Naopak, vrátiť sa treba k tradičným a osvedčeným konzervatívnym hodnotám, ako je rodina, vlastenectvo a kresťanské náboženstvo.
Friedrich August von Hayek raz napísal, že civilizácie samy seba udržujú v chode tým, že tie ostatné považujú za menej hodnotné ako tú svoju. Je v tom hlboká pravda. Všetky civilizácie a kultúry nie sú rovnocenné. Všetky životné štýly nie sú rovnako hodnotné a rovnako želateľné.
Ak uznáme, že konanie kanibala z Papuy - Novej Guiney je v poriadku a on má právo požierať svojich blížnych, lebo veď je to jeho kultúra a on má tiež nárok na svoju civilizačnú identitu; môže sa ľahko stať, že ten papuánsky kanibal sa presťahuje do Európy a zje nás!
9.11.2005
Lukáš Krivošík