Nacionalizmom proti národnému záujmu
Na októbrovej schôdzi hlasoval slovenský parlament o návrhu KDH a SMK na schválenie Deklarácie o daňovej suverenite v priamych daniach. Návrh bol reakciou na niekoľkoročné úvahy v krajinách na západ od nás o tom, že členské štáty EÚ by už nemali tak ako doteraz právo rozhodovať ľubovoľne o priamych daniach na svojom území, ale že i táto právomoc sa má preniesť do Bruselu. Inými slovami, má dôjsť k harmonizácii priamych daní. Rýchlejšie chápajúci už dávno pochopili, že harmonizácia rovná sa oslabovanie štátnosti členských krajín a posilnenie štátnosti EÚ.
Návrh neprešiel, lebo ho podporila iba opozícia, zatiaľ čo v radoch vládnej väčšiny nezískal ani hlas. Nepodporili ho ani poslanci za SNS. Hlasovanie poslancov za národnú stranu proti zachovaniu práva suverénne rozhodovať o tak významnej veci, ako sú dane, je jav vrcholne absurdný, idúci proti samotnej podstate strany. Je to to isté, ako keby hlinkovci za prvej ČSR hlasovali v Národnom zhromaždení proti autonómii pre Slovensko. Každému je predsa jasné, že národná strana by mala podporovať štátnosť svojho národa. Podporovať svoju štátnosť znamená neodovzdávať rozhodovacie kompetencie nadnárodným zoskupeniam, v tomto prípade Európskej únii. Najmä, keď je zrejmé, že pre fungovanie Únie to nie je bezpodmienečne potrebné a že štáty ako Nemecko, Francúzsko si želajú harmonizáciu len preto, lebo im prekáža, že nízke dane v nových členských krajinách odčerpávajú investície zo západu Únie na východ.
Prečo takto SNS hlasovala? Istá vnútorná logika tu existuje. SNS bola proti, lebo proti bol SMER, hlavná vládna strana, ktorej slovo vo vládnej koalícii platí. A prečo bol proti SMER? Táto strana sa tvárila pred pár rokmi, že pojmy ako národný a štátny záujem jej niečo hovoria. SMER však bol proti, lebo čelí obrovskej medzinárodnej kritike zo strany svojich európskych socialistických súdruhov. Prečo súdruhovia kritizujú SMER? Pretože je vo vládnej koalícii s nacionalistickou stranou SNS, čo je v očiach súdruhov najväčší hriech. SMER, dočasne vylúčený zo Strany európskych socialistov, svoje medzinárodné stranícke konflikty zrejme zvládne, ale nechce si zhoršovať svoj protieurópsky imidž žiadnym vnútropolitickým rozhodnutím. Obava, že podporou daňovej suverenity si svoj rejting u socialistov zhorší, je úplne opodstatnená. A čím získala SNS svoj imidž neprijateľnej strany? Nie podporou konkrétnych návrhov v prospech Slovenska, ale iba rétorikou proti Maďarom. Alebo ešte inak. Ján Slota môže v českých novinách naznačovať Čechom, že im závidí zbavenie sa ich menšín, a môže vyjadrovať želanie vystreliť Bugára na Mars. Tým však svoju politiku vyčerpá a v konečnom dôsledku si nemôže dovoliť hlasovať za vec jasného národného záujmu. Zvykne sa hovoriť, že od génia k bláznovi je len kúštik. Vidíme, že rovnaký kúštik delí i vypätý nacionalizmus od euronadšeneckého kozmopolitného postoja.
Podobný politický oblúk opísalo za desaťročie aj HZDS. Po roku 1993 sa cítilo veľmi dobre v úlohe ochrancu a hovorcu slovenskej štátnosti. V roku 1997 prirovnával Vladimír Mečiar amerického veľvyslanca Johnsona, ktorý sa kriticky vyjadril na adresu vlády, k veľvyslancovi ZSSR v Československu z roku 1968 Červonenkovi. Narážal tým na Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity krajín socialistického tábora. Týmto prirovnaním sa premiér Mečiar štylizoval do úlohy ochrancu štátnej suverenity. Suverenity tak veľkoryso chápanej, že zahraničnopolitická kritika zo strany USA bola chápaná ako jej narušenie. V tejto úlohe sa Mečiar rýchlo presilil a ďalej ju hrať už nevládal. Po strate premiérskeho kresla v roku 1998 sa HZDS v snahe o znovudosiahnutie medzinárodnej reputácie zmenilo na jedného z hlavných propagátorov členstva Slovenska v NATO. Obzvlášť v období 1999 – 2002, v čase, keď ešte bola robustná národná rétorika HZDS v živej pamäti, bola pokora HZDS voči USA do očí bijúca. Pritom v tom čase ešte zaznievali signály zo zahraničia, najmä z USA, hovoriace, že, samozrejme, Slovensko si v ďalších voľbách zvolí vládu, akú len chce, ale podľa výsledku volieb bude posudzovaná ambícia Slovenska vstúpiť do NATO. Spomínam si, ako som túto tému na jar 2002 ako predseda výboru pre obranu a bezpečnosť prerokovával na stretnutí s veľvyslancom USA pri NATO Burnsom, ktorý bol na návšteve Slovenska. Vysvetľoval som im, že takýto postoj USA je už nemiestny. V tom čase už totiž Slovensko rozhodlo o vyslaní vojenskej jednotky do Afganistanu v rámci akcie NATO, hoci ešte nebolo riadnym členom NATO. Zvrhnutá afganská vláda Talibanu bola pred inváziou obvinená USA z podpory Al-Kájdy, ktorá zorganizovala teroristické útoky z 11. septembra 2001. Pochopiteľne, USA nesmierne vítali slovenskú účasť. Argumentoval som Burnsovi, že ak USA akceptovali slovenskú ponuku, že slovenskí vojaci sú ochotní ísť trebárs aj umrieť kvôli napadnutiu Ameriky do Afganistanu, potom už Slovensko musí byť pre USA navždy akceptovateľné aj pre členstvo v NATO. Túto argumentáciu, ktorá bola v prospech HZDS, ale najmä v prospech princípu, že Slováci si majú voliť svoju vládu bez pocitu tlaku zvonka, som používal vtedy i na verejnosti. Mečiar pokorne propagoval NATO a prehĺtal ponižujúce americké poznámky.
Vo vzťahu k EÚ je HZDS vzornou eurooptimistickou stranou, volajúcou po európskom federalizme. HZDS podporuje prijatie európskej ústavy. HZDS takisto odmietlo podporiť deklaráciu o daňovej suverenite. HZDS v parlamentnom hlasovaní roku 2003 vyšlo v ústrety USA a prevažne podporilo vyslanie vojakov do Iraku po boku USA. Červonenkovský strašiak sa stratil v nenávratne.
V slovenskej politike začína biť do očí skutočnosť, že u politickej strany jedna vec je jej rétorické prihlásenie sa k „národnej orientácii“, „proslovenskosti“, a úplne iná vec je, či dotyčná strana konkrétnymi činmi podporuje slovenský národnoštátny záujem. Slovensko ako také má problém zhodnúť sa na zmysluplnej definícii národnej orientácie. Mnoho Slovákov veľmi mechanicky preberá predstavu, že byť „proslovenský“ znamená povinnosť mať zlé vzťahy s SMK alebo s Maďarmi vôbec. Treba poctivo priznať, že kvôli trianonskému sentimentu, ktorý je u Maďarov veľmi živý, budú vzťahy Slovákov k Maďarsku, k Maďarom na Slovensku a k ich politikom i v budúcnosti veľmi komplikované, pretože záujmy jedných a druhých sú jednoducho rozdielne. Na rozdiel od slovenských liberálov, ktorí na SMK nikdy nenájdu škvrnku, si treba priznať, že SMK sa v Bratislave a Bruseli chová „európsky“, ale v Komárne alebo v Štúrove občas nacionalisticky. Keď na jeseň 2001 SMK získalo väčšinu poslancov v zastupiteľstve Nitrianskeho samosprávneho kraja, o žiadnu spoluprácu s poslancami slovenských strán štyri roky nestálo. Problém sa vyriešil vytvorením volebnej „slovenskej koalície“ všetkých slovenských strán v kraji o štyri roky neskôr. Koalícia má väčšinu a maďarskí politici môžu dnes iba ľutovať svoje arogantné správanie v minulom volebnom období. Príklad „slovenskej koalície“ v Nitrianskom kraji vo voľbách roku 2005 uvádzame ako príklad toho, že slovenská politika v zásade vie riešiť problém, keď sa politika Maďarov na Slovensku obracia proti Slovákom. Predstava, že Slovákom na Slovensku hrozí maďarizácia v dôsledku rozpínavosti slovenských Maďarov, je takisto nereálna. Porovnanie posledných dvoch sčítaní ľudu hovorí o demografickom posune v prospech Slovákov. V susedstve Bratislavy v dôsledku bytovej výstavby dochádza k poslovenčovaniu okresu Senec. Problém Maďarov by sa mohol stať ohrozením Slovenska iba za prudkého zhoršenia medzinárodnej situácie v kombinácii so zhoršením medzinárodného postavenia Slovenska. Medzinárodné postavenie Slovenska je však poškodzované práve nemiernou rétorikou SNS.
SNS zvyknú politickí komentátori porovnávať s inými národnými či nacionalistickými stranami v Európe. Haider, Le Pen, to sú mená, s ktorými býva porovnávaný Ján Slota. Keď sa však pozrieme na agendu európskych nacionalistov, vidíme, že obsahuje kritický postoj voči EÚ. Tento postoj prejavujú často pochybným spôsobom, ale v zásade správne pochopili, že prinajmenšom od určitého stupňa pokračovanie integrácie prebieha ruka v ruke s oslabovaním štátnosti členských krajín. Preto sú proti odovzdávaniu ďalších kompetencií Bruselu, niektorí – ako Le Pen – sú za vystúpenie z Únie. Na Slovensku sa však vo vzťahu k EÚ SNS správa ako vzorná eurooptimistická strana.
A tak v praxi na Slovensku národnú politiku v EÚ presadzuje niekoľko rokov KDH. KDH presadilo už v roku 2002 Deklaráciu NR SR o zvrchovanosti v kultúrnoetických otázkach, dnes sa pokúša o to isté v oblasti daní. Vrcholom absurdnosti, že pritom môže rátať s hlasmi poslancov za SMK, ale nie s hlasmi SNS.
Širšie pochopenie tejto témy verejnosťou je zatiaľ brzdené skutočnosťou, že do EÚ sme vstúpili iba nedávno. Prevláda zjednodušený pocit: Veď sme tam všetci chceli ísť, tak teraz čo? Najprv ste tam chceli ísť, a teraz sa vám nepáči? Takéto chápanie je, samozrejme, omyl. Celá slovenská spoločnosť sa zhodla v tom, že akceptuje právny stav v EÚ platný v okamihu nášho vstupu do EÚ, čo je logické. Každý musí akceptovať pravidlá klubu, do ktorého chce vstúpiť. Ako člen klubu má plné právo spolurozhodovať o ďalšom vývoji pravidiel. Nemusí mlčky preberať nové návrhy starých členov. Ak súhlasíme v EÚ s pomermi, ktoré sú teraz, neznamená to, že máme súhlasiť so všetkým, čo niekto navrhne v EÚ odteraz.
Kríza pri formulovaní princípov modernej národnej politiky sa prejavuje i v trápnom zlozvyku prenášať na pôdu EÚ problémy, ktoré sú výlučne vnútroštátneho charakteru. Za posledný rok sa to prejavilo štyrikrát.
V decembri 2005 sa sporil minister vnútra SR s policajnými odborármi. Poslankyňa Európskeho parlamentu za SMER Monika Beňová považovala za potrebné vyjadrovať sa kriticky voči postupu slovenského ministra vnútra v Európskom parlamente.
V lete po voľbách 2006 po vytvorení Ficovej vlády navrhol poslanec Európskeho parlamentu za SDKÚ Peter Šťastný vytvorenie monitorovacej skupiny europoslancov, ktorí by sledovali dodržiavanie ľudských práv na Slovensku.
Začiatkom jesene 2006, keď vypukla kauza napadnutej študentky Hedvigy Malinovej, poslanci za SMK, najmä Pál Csáky, hneď začali hovoriť, že sú pripravení obrátiť sa na medzinárodné inštitúcie.
Na jeseň 2006 prepukla personálna diskusia okolo štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva Záhumenského. Problém, či má alebo nemá Záhumenský odísť, začala vláda riešiť tak, že sa obrátila na Európsku komisiu! Pritom pred pár mesiacmi predseda vlády Fico v parlamente vehementne (a správne) tvrdil, že o slovenskej vláde sa nemôže rozhodovať v Bruseli alebo Štrasburgu.
Proti dobrým mravom sa teda veselo hreší naprieč celým politickým spektrom.
Impulz, revue pre modernú katolícku kultúru, Číslo 4/2006