Svine z Európskej únie
Svine z Európskej únie neprimerane zasahujú do života ľudí na Slovensku. Potvrdzuje to nový zákon o veterinárnej starostlivosti, ktorý v decembri schválili poslanci slovenského parlamentu a v prvý pracovný deň roku 2007 podpísal prezident Ivan Gašparovič. Okrem iného sa ním zavádza povinnosť ohlasovať úradom domáce zabíjačky. Že v tejto hlúposti má prsty EÚ, by nás už asi nemalo veľmi prekvapovať.
Nový zákon o veterinárnej starostlivosti v § 23 ods. 1 podmieňuje zabíjanie hovädzieho dobytka a ošípaných u chovateľa na súkromnú domácu spotrebu nahlásením zabíjačky príslušnej regionálnej veterinárnej a potravinovej správe aspoň jeden pracovný deň vopred. Ošípané navyše budú musieť byť vyšetrené na prítomnosť parazita zvaného trichinella (svalovec). Vyšetrenie sa musí udiať postupom upraveným v Nariadení Komisie ES č. 2075/2005.
Ide o evidentný nezmysel. Domáce zabíjačky patria ku koloritu našich dedín už celé veky a nikdy s tým nebol vážny problém. Keď si niekto sám na svojom dvore vychová z malého prasaťa veľkú sviňu, potom ju zabije a skonzumuje so svojou rodinou a známymi, akým právom sa mu chce niekto iný do toho miešať? Keď sa chce štát starať do zdravotnej nezávadnosti mäsa predávaného v obchodoch, má to isté opodstatnenie. Keby všade naokolo zúril prasačí mor alebo keby médiá každodenne prinášali správy o ďalších mŕtvych po konzumácii klobás a jaterníc z domácich zabíjačiek, azda by nikto veľmi neprotestoval, keby sa nejaká forma kontroly vyžadovala aj u tých, čo chovajú prasatá pre súkromnú domácu spotrebu. Ale aký má význam vyrábať problém z niečoho, čo problémom reálne nie je? Lebo EÚ?
Hoci zdanlivo ide o maličkosť, je to jedna z tých maličkostí, v ktorých sa ako v kvapke rosy zrkadlí celý vesmír problémov sveta eurobyrokracie. Maličkosť, ktorá veľmi výstižne ukazuje, ako dnešná EÚ a jej členské štáty fungujú a ako by fungovať nemali. Ide o učebnicový príklad nezmyselnej regulácie, ktorá obmedzuje slobodu jednotlivca tam, kde na to neexistuje žiadny legitímny dôvod. Zároveň je to sféra, do ktorej sa EÚ nemá členským krajinám čo miešať. Ak už má byť upravená, plne postačí, keď tak urobí národná legislatíva. Nemohol by snáď spoločný európsky trh fungovať, keby sa do priebehu domácich zabíjačiek nijako nezasahovalo alebo keby len v oblasti zootechnickej a veterinárnej starostlivosti neexistovalo 1021 európskych noriem, dohôd, protokolov a rozhodnutí? Boli by bezpečnosť, zdravie a životy príslušníkov európskych národov vážne ohrozené, keby postup pri vyšetrovaní svalovca u ošípaných nebol do najmenších detailov upravený priamo v nariadení Európskej komisie?
Za novo zavádzanou povinnosťou hlásiť na Slovensku úradom domáce zabíjačky však nemusí byť len snaha harmonizovať z bruselského centra podmienky pre všetky svine v EÚ. Skôr sa zdá, že tu ide o prejav ďalšieho neduhu eurointegrácie, keď niektorí národní byrokrati túžia byť pápežskejší od pápeža a pod zámienkou, že to od nás EÚ žiada, zavádzajú byrokratické regulácie nad rámec toho, čo je pre splnenie záväzkov voči EÚ nevyhnutné.
Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o veterinárnej starostlivosti k "zabíjačkovému" § 23 uvádza, že sa ustanovujú "nové hygienické podmienky a požiadavky, ako aj požiadavky na veterinárne kontroly produktov živočíšneho pôvodu, ktoré sú priamo uplatniteľné podľa nariadení Európskeho parlamentu a Rady (nariadenia (ES) č. 852/2004, č. 853/2004 a č. 854/2004)". Okrem zmienených troch nariadení spomína ešte nariadenie č. 882/2004.
Ani jedno z nich však nestanovuje povinnosť veterinárnych kontrol v súvislosti s domácimi zabíjačkami. Práve naopak. Nariadenie č. 852/2004 o hygiene potravín vyslovene uvádza, že sa "nevťahuje na prvovýrobu na súkromné domáce použitie" (čl. 1 ods. 2 písm. a)).
Nariadenie č. 853/2004, ktorým sa ustanovujú osobitné hygienické predpisy pre potraviny živočíšneho pôvodu, obsahuje identickú formuláciu vo svojom čl. 1 ods. 3 písm. a). Nariadenie č. 854/2004 zasa v čl. 1 ods. 2 uvádza, že sa vzťahuje "len na činnosti a osoby, na ktoré sa vzťahuje nariadenie (ES) č. 853/2004", takže ani ono sa na zabíjačky pre súkromnú domácu potrebu nevzťahuje. Nariadenie č. 882/2004 zasa rieši úplne inú problematiku ako zabíjačky (úradné kontroly za účelom "zabezpečenia overenia dodržiavania potravinového a krmovinového práva a predpisov o zdraví zvierat a starostlivosti o zvieratá"). A napokon už spomínané "trichinellové" nariadenie č. 2075/2005, ktoré sa v § 23 zákona uvádza v poznámke pod čiarou, ukladá povinnosti "prevádzkovateľom potravinárskych podnikov" (Kapitola II), nie drobnochovateľom chovajúcim ošípané pre vlastnú spotrebu.
Existuje teda nejaká iná, predkladateľom zákona nespomenutá euronorma, ktorá by bola pre Slovensko v tomto smere záväzná, alebo za absurdnou povinnosťou ohlasovať úradom domáce zabíjačky nie je nevyhnutnosť harmonizovať sa so sviňami v celej EÚ, ale len prehnaná horlivosť slovenských úradníkov z ministerstva pôdohospodárstva a nepozornosť poslancov slovenského parlamentu? Ak to druhé, stálo by hádam za úvahu založiť iniciatívu Za tú našu zabíjačku a obrátiť sa na parlament s požiadavkou, aby § 23 z novoprijatého zákona o veterinárnej starostlivosti urýchlene vypustil.
Ondrej Dostál
www.konzervativizmus.sk