Christopher Booker: Nestavte na Britov. Rozhovor o tom, prečo sa projekt EÚ pomaly rozpadá...
Rozhovor s Christopherom Bookerom, spoluautorom knihy Skryté dejiny európskej integrácie aj o tom, prečo sa projekt EÚ pomaly rozpadá.
.čo by si podľa vás dnes pomyslel Jean Monnet o tom, čo sa stalo s jeho dielom?
Bol by nešťastný. Najmä preto, že jeho „projekt“ sa spreneveril smeru, ktorý preň naplánoval. Základom Monnetovej metódy bola predstava, že národné vlády by mali postupne odovzdávať moc nadnárodnej Komisii, ktorá by bola „európskou vládou“. Lenže za posledných tridsať rokov, najmä od Maastrichtskej zmluvy, má Európa dve „vlády“, ktoré si konkurujú: Európsku komisiu a Radu pre Európu na čele s hlavami štátov. Je to výsmechom Monnetových princípov. Toto napätie sme videli počas rokovaní o euroústave, keď sa Romano Prodi s menšími štátmi pokúšal pretlačiť „metódu Spoločenstva“, ale prekričali ich väčšie štáty, ktoré bojovali za verziu Chiracovej „direktívy“, ktorá dáva väčším štátom najväčší vplyv. Monnet by zrejme povedal, že takýto vývoj EÚ nezodpovedá jeho pôvodnej vízii. Iróniou je, že práve on prvý navrhol v roku 1972 inštitucionalizáciu Rady pre Európu. Ale myslel si, že Rada by mala asistovať pri odovzdávaní právomocí Komisii, a nie byť voči nej konkurenčnou mocenskou základňou.
.ľudia, ktorí sa obávajú superštátu, vkladajú nádeje do Veľkej Británie, ktorú pokladajú za poistku proti týmto tendenciám EÚ. Majú pravdu?
Nie. Británia navonok pôsobí ako štát, ktorý sa do EÚ integruje neochotne, napríklad keď ide o euro. Ale keďže nie je o nič ochotnejšia prijať imidž „antieurópskej krajiny“, odsudzuje sa na postávanie mimo hlavného prúdu. Británia je naraz vlečená oboma smermi, a práve preto má malý vplyv. Tony Blair najskôr hovoril, že EÚ nepotrebuje ústavu. Potom v sebaobrane nakreslil svoje „červené čiary“, napokon odovzdal EÚ viac moci, než chcel priznať – a na záver podpísal ústavu, ktorú spočiatku nepokladal za nutnú. A britskí štátni úradníci sa v zákulisí do integrácie zapájajú omnoho aktívnejšie, ako by bola väčšina britských politikov ochotná verejne priznať.
.a keby bol premiérom David Cameron? Nemohla by sa Británia na čele s ním postaviť proti superštátu?
Líder konzervatívcov je mladý a neskúsený a zatiaľ preukázal slabé politické chápanie fungovania EÚ. Keď ide o ústavu a euro, občas čosi vágne „euroskepticky“ zašomre, ale inak sa rád prezentuje „proeurópsky“. Keby sa stal premiérom, bol by voči EÚ rovnako slabý ako jeho dvaja britskí predchodcovia, Tony Blair a John Major – ak nie ešte väčšmi.
.je Únia v kríze, ktorá by ju mohla napokon zničiť?
Únia skutočne čelí nebývalej kríze. Nie je pravdepodobné, že by sa podarilo oživiť euroústavu. Po päťdesiatich rokoch viac-menej stabilného postupu vpred vidieť, že EÚ zablúdila. Napätie medzi Komisiou a Radou pretrváva. Pokusy o spoločnú zahraničnú politiku zlyhali, aj v prípade Iraku. Pokus o spoločnú obrannú politiku je tiež v kríze, čo vidieť na hroziacom kolapse vesmírneho projektu Galileo. EÚ v troch hlavných smeroch zle odhadla svoje sily: pri eure, rozširovaní a ústave. Tieto tri aspekty v nej vytvorili napätie, takže bude sotva pokračovať v pochode k tomu typu úplnej politickej integrácie, ktorá bola presadzovaná v 80. a 90. rokoch.
.čo teda Úniu čaká?
Asi niekoľko rokov zmätku, keď budú občania krajín Únie čoraz väčšmi sklamaní týmto „projektom“ a „politickou triedou“, ktorá nám vládne. Lenže skôr či neskôr prídu ďalšie krízy – napríklad vážne problémy s eurom. Zrejme uvidíme, ako sa „projekt EÚ“ pomaly rozpadá. A to bude pre všetkých, ktorí chceli skutočnú spoluprácu medzi európskymi krajinami, tragédia.
.prečo podľa vás k tomuto stavu došlo?
Tí, ktorí túžili po integrácii, sa o ňu pokúsili zo zlého konca, navyše nepriznali, aký je ich skutočný cieľ. A teraz doplácajú na vlastné prehnané ambície a neúprimnosť. Toto signalizovali referendá vo Francúzsku a Holandsku. „Politická trieda“ sa desaťročia pokúšala ľudí balamutiť a ignorovať – a len čo mali ľudia šancu povedať k tomu svoje, vyjadrili sa takto: „Nevieme presne, prečo si to myslíme, ale jedno vieme určite: nič takéto už nechceme.“
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku .týždeň 13/2007 dňa 26. marca 2007.