Vojny
Vojny, rovnako ako hriech, láska, smrť, sex, choroby a ich liečba, sú stálym údelom ľudského rodu. Je utopickopu ilúziou si myslieť, že niekedy bude svet úplne bez vojen.
Vojna je ako nož, ktorý narušuje integritu ľudského tela. Tým nožom može byť dýka vraha. To je vojna zlá, nespravodlivá, agresívna, sposobujúca len smrť a utrpenie. Ale tým nožom, ktorý vstupuje do ľudského tela, može byť aj sklapel chirurga. To je vojna spravodlivá, ktorá isteže taktiež sposobuje smrť niektorých a utrpenie mnohých, ale zároveň aj zachraňuje. Zachraňuje dobro, slobodu a spravodlivosť. Či dokonce prežitie spoločnosti. Bez nej by dobrá spoločnosť zahynula - rovnako ako by ľudské telo zahynulo bez chirurgickej operácie. Takáto vojna je nielen právom, ale aj morálnou povinnosťou. Je príznačné, že sv. Tomáš Akvinský pojednal o spravodlivej vojne nie v kapitole svojej Teologickej summy o spravodlivosti, ale v jej kapitole o láske k blížnemu: spravodliová vojna je niečo, čo dlžíme svojim blížnym, nevinným, ktorý trpia pod nespravodlivým trýzniteľom.
Americký jezuita, profesor na univerzite v Georgetownu James Shall, raz napísal, že nemá ani tak obavu z toho, že Boh raz bude západné liberálne demokracie prísne súdiť za to, že rozpútali toľko vojen, ako skor za to, že tú ohromnú vojenskú moc, ktorú západné demokracie majú, dostatočne nepoužili na zabránenie krívd páchaných na mnohých nevinných všade vo svete. Inými slovami, demokracie možu byť na Súdny deň menej súdené za to, že vojenskú moc použili napr. v Kosove či v Iraku, ako za to, že ju nepoužili na zastavenie genocíd v Rwande či v Darfúre.
Ako sa to ale zlučuje s evanjelijním Kristovým prikázaním o nastavení druhej strany tváre tomu, kto vás udrie do strany jednej? Ako sa to zlučuje s prikázaním odpustiť tým, kdo nám ubližujú?
Teória spravodlivej vojny má svoje korene v 4.storočí, v úvahách sv. Ambroža, biskupa v Miláne a jeho žiaka, sv. Augustína. Tí argumentovali, že ak človek odpustí svojmu nespravodlivému trýzniteľovi z dovodu lásky k blížnemu a jeho násilie mu neodpláca svojim násilím, je to jeho mravne ušľachtilá á voľba. Situácia je však dramaticky odlišná, ak nespravodliví trýznitelia ubližujú bezbranným, nevinným obetiam. Vtedy moja nečinnosť, moja neochota silou ochrániť trpiacich nevinných pred nespravodlivými agresormi, nie je príznakom lásky k blížnemu, ale sebelásky, tj. neochoty riskovať svoj život na ochranu nevinných. Láska k blížnemu ma má viesť k ochrane nevinných trpiacich pred nespravodlivými. Ak ubližujú len mne, je správne trýzniteľom odpustiť a je možné neprotiviť sa im násilím. Ak však ubližujú iným nevinným, je správne vystúpiťt na ich ochranu a silou ich ochrániť pred nespravodlivými agresormi. Spravodlivá vojna je vždy právom, a niekedy aj mravnou povinnosťou - ak tí nevinní sú mi zverení do starostlivosti. Vtedy je vlastná neochota zúčastniť sa spravodlivej vojny na ochranu nevinných rovnakým zlom a hriechom, ako aj samotná agresívna vojna nespravodlivých trýzniteľov. Napr. vtedy, ak dobrovolne vydám nevinných katanom a nebránim ich.
Posudzovanie spravodlivosti vojny sa týka dvoch okruhov otázok: (1) otázka spravodlivosti vojny samotnej (ius ad bellum) a (2) otázka spravdlivosti prostriedkov vo vojne použitých (ius in bello). Vojna samotná je spravodlivá, ak ju vedie legitímna štátna autorita, zo správnej príčiny (sebeobrana, ochrana nevinných, potrestanie zla), so správnym zámerom (nastolenie spravodlivého mieru), po vyčerpaní mierových prostredkov nápravy, s nádejou na úspech, a ak celkové zlo, ktoré vojna sposobí, nebude väčšie, ako je zlo, ktorému zabráni. Prostriedky vo vojne použité sú spravodlivé, ak sú úmerné voči zlu, ktorému zabránia (tj. ničivosť prostriedkov nie je väčšia než je nutná) a ak rozlišujú medzi civilistami a ozbrojenou silou protivníka. Zámerne je prípustné ničiť len ozbrojenú silu a potenciál protivníka, nikdy nie civilistov. Spravodlivá vojna má protivníkovi vziať jeho nástroj šírenia zla - a tým je jeho vojnová mašinária - nikdy mu nesmie zámerne masakrovať civilné obyvateľstvo, ktoré sa priamo na vojne nepodiela.
Vojny vo feudálnom veku boli síce časté a vznikali z malicherných príčin (rozmary vládcov), boli však relatívne krátke a nekravavé. Končili nezriedka jednou bitkou, v ktorej bojovali žoldnieri. Masové vojny, do ktorých je zavlečená celá krajina a civilné obyvateľstvo, sú dieťaťom Francúzskej revolúcie a nacionalizmu, ktorý Francúzska revolúcia vyvolala - tie učinili vojny masovými a bezohľadnými. Vojny už neboli len záležitosťou monarchov, ale celých národov. Ich ničivosť vzrástla a sústredila sa aj na civilistov protivníka. (Jen nutno připomenout, že jednu z nejničivějších válek v historii Evropy, třicetiletou válku, která znamenala smrt pro třetinu tehdejší populace evropských států zúčastněných ve válce, rozpoutala antinacionalistická a univerzalistickou vládu nad Evropou si nárokující a Romanem Jochem obdivovaná habsburská monarchie-pozn. Lukáš Petřík)
Pravá svetová vojna bola veľkou tragédiu v dejinách západnej civilizácie. Režimy v Európe boli na jej začiatklu relatívne liberálne, mierne, nekravavé, s viac menej demokraticky volenými parlamentmi, vládou zákona a garanciou súkromného vlastníctva. Na túto vojnu sa mládež vo všetkých hlavných mestách Európy tešila. Zakrátko však táto mládež vykrvácala v daždivých zákopoch. Tí, čo vojnu prežili, stratili lojalitu ku svojej civilizácii. Stali sa z nich nadšení, odhodlaní a fanatickí revolucionári: fašisti, komunisti, nacisti. Vojna viedla k zániku štyroch starých dynastií: Habsburgov, Romanovcov, Hohenzollernov a osmanských Ottomanov. Nahradili ich režimy niekde síce demokratické, ale to len dočasne; každopádne však diktatúry a totalitné režimy - nacistický a komunistický. Preto znovu nastala vojna, teraz už druhá svetová. Tá však skončila zničením nacizmu, ale posilnením komunizmu, takže nasledovalo ďalšie štyridsaťročné obdobie studenej vojny. Pád komunizmu a návrat svojej slobody a samostatnosti získala stredná a východná Európa až po roku 1989. Až v roku 1989 teda skončila krvavá séria konfliktov, ktorá začala nerozumom v roku 1914. Roky 1914-1989 boli "malým 20. storočím" storočím vojen, totalitných režimov, masakier a genocídy. Prvá svetové vojna bola poslednou vojnou, v ktorej zomrelo viac vojakov ako civilistov Vo všetkých vojnách nasledujúcich už bolo zabitých viac civilistov ako vojakov. A mnohí z tých civilistov zahynuli plánovite, zámerne, technologicky dokonale a v masovom merítku: nacistický holocaust a komunistický gulag. Zámerné vyvražďovanie civilistov bolo podstatou totalitných režimov; ale aj zlyhaním západných demokracií vo vojnách, ktoré im boli vnútené. Nemýľme sa však: holocaust židovského národa, ktorý spáchali nacisti a hladomor na Ukrajine, ktorý zámerne rozpútali komunisti, to neboli "úchylky" či "omyly" tých režimov - to bola ich pravá podstata. Bombardovanie Drážďan a Hirošimy však neboli podstatou liberálnych demokracií, ale ich zlyhaním, úchylkou v priebehu strašnej vojny, ktorá im bola vnútená a ktorú museli vybojovať preto, aby vobec nejaká humánna spločnosť a nekrvavý režim mohli v Európe existovať.
O dosledku vojny na spoločnosť je s istotou možné povedať len jedno: je nepredvídateľný. Každá vojná - aj tá víťazná - je veľká neznáma: nevieme, čo s našou spoločnosťou urobí. Može ju totálne zničiť a rozvrátiť, može ju oslabiť, a može ju taktiež regenerovať, ozdraviť a zjednotiť. Prvá svetová vojna rozvrátila a zničila ruskú spoločnosť, čím vydlaždila cestu boľševikom. Do značnej miery rozvrátila aj nemeckú spoločnosť, čím otvorila cestu nacistom. Viedla k rozpadu habsburskej monarchie, čím vytvorila v priestore medzi Nemeckom a Ruskom množstvo malých nestabilných štátov, které se potom stali ľahkou korisťou nacistického Nemecka, alebo boľševického Ruska, alebo oboch (Nutno připomenout, že Rakousko-Uhersko se během 1. světové války stalo satelitem Německa a podporovatelem jeho hegemonické vize tzv. Mitteleuropy. Malé národy v tomto prostoru by po vítězství Ústředních mocností čekala germanizace-pozn. Lukáš Petřík). Druhá svetová vojna - aj keď víťazná - oslabila Britské impérium. Veľká Británia samotná niesla v temných dňoch od leta 1940 do leta 1941 celú tiaž vojny proti totalitarizmu v Európe - bolo to jej heroické obdobie, "tá najskvelejšia hodina", ako to nazval premiér Winston Churchill - ale Británia za to zaplatila veľkú cenu. Vyčerpaná vojnou, stratila svoje impérium a stala se mocnosťou druhej kategórie. Z druhej svetovej vojny vyšli len dvaja víťazi: slobodná, demokratická Amerika a totalitný, komunistický Sovietsky zväz. Preto nová vojna studená.
Všeobešcne platí, že akákoľvek dlhá vojna - či už nakoniec víťazná alebo prehraná - má na spoločnosť negatívne dosledky; zatiaľčo krátka vojna - predovšetkým víťazná, ale niekedy aj prehraná - spoločnosť ozdraví, zjednotí a vedie k oživeniu hodnot, na ktorých je založená. Vojny v 19. storočí (v rokoch 1815-1914) boli krátke a relatívne nekrvavé. Žiadnu krajinu nezničili a ani žiadnu spoločnosť nerozložili. Vojny 20. storočia (1914-1989) boli dlhé a krvavé. Mnohé krajiny zničili a mnohé spoločnosti rozložili. Ale na druhej strane: americká občianska vojna Severu proti Juhu (1861-65) bola najkrvavejšou vojnou v amerických dejinách. Zomrelo v nej viac Američanov, než vo všeetkých amerických vojnách potom dokopy; teda viac Američanov padlo na oboch stranách vojny Sveru proti Juhu než ich padlo v prvej svetovej, druhej svetovej, studenej vojne, Kóreji, Vietname, Zálive, teraz v Iraku, atď., dokopy. A napriek tomu občianska vojna Ameriku ako spoločnosť neoslabila, ale zjednotila, oživila jej hodnoty a celkovo ozdravila. (Je však pravdou, že zničila a spoločensky rozložila jeden jej región - porazený Juh).
Je nerozumné vrahať sa do vojny s veľkým nadšením, ale rovanko je nerozumné odmietať vojnu za každú cenu. Európa sa vrhla do prvej svetovej vojny v roku 1914 s veľkým nadšením - čoskor však v zablatených zákopoch došlo jej k dezilúzii a vytriezveniu. Nastala však reakcia opačná a rovnako zhubná: príklon k pacifizmu. Na začiatku 30. rokov si študenti na univerzite v Oxforde odhlasovali, že "nikdy nebudú bojovať za kráľa a za vlasť." Toto ich presvedčenie len povzbudilo Hitlera k agresivite a dobyvačným vojnám. A tí samí študenti potom proti Hitlerovi bojovať - a aj umierť - museli. Aj preto, že predtým boli pacifisti - že nemali ochotu Hitlera zastaviť včas.
Ako bolo chybou, že v roku 1914 sa Európania pustili do vojny bezhlavo, tak bolo chybou, že v polovici 30. rokov boli pacifisti a nemali ochotu zastaviť Hitlera, pokiaľ to ešte bolo možné za miernu cenu. Keby bola vojna s Hitlerom v roku 1938 kvoli Československu alebo pohlteniu Rakúska, alebo keby bola už v roku 1935 kvoli Hitlerovmu vojenskúmu vstupu do demilitarizovaného Porýnia, bola by to vojna krátka, rýchla, odstránila nacistický režim, a žiadna dlhá, krvavá druhá svetová vojna - ako aj holocaust židovského národa - by nemuseli byť. Niekedy je vojna s diktátormi a tyranmi len otázkou času: je isté, že skor či neskor k nej dojde. Preto je lepšie, aby k nej došlo v takej situácii, že tyran bude porazený rýchlo a vojna bude relatívne nekrvavá. To znamená v situácii, keď je tyran ešte slabý, keď ešte nemal čas zmocnieť. Malá, obmedzená vojna skor je preto lepšie než veľká, dlhá a krvavá vojna neskor.
Pohľad na dobytčiaky, ktoré transportují nevinných do nacistických vyhladzovacích táborov v Poľsku či do komunistických táborov otrockej práce na Sibíri, nás však vedie k jednej morálnej istote: lepšie so zbraňou v ruke bojovať proti tyranom a totalitárom - a zomreť postojačky ako slobodní -, než ísť bez boja ako teľa na porážku a zomrieť otrávení plynom, vyhladovaní k smrti, umrznutí v snehu či odpravení guľkou do zátylku. Radšej riziko smrti pri obrane slobody, než istota mizerného života v otroctve a ešte mizernejšej smrti v lágroch.
www.obcinst.cz
