Zemřel Rio Preisner - prorok smrti konzervativizmu
Rio Preisner, literární vědec, překladatel, bohemista českého původu a především nekompromisní konzervativec, zemřel 2. srpna v 2007 Indianě. Tento článek je věnován jeho památce.
„Ač se proslýchá, že teologové
už vynašli prezervativ
proti početí težkého hříchu,
nakonec rozhodne většina:
zástupy neznámych světců.“
Rio Preisner: VYSUTÉ MOSTY, PÁDY
V čase, keď na Slovensku nadobudlo označenie konzervativizmus tak nekonzervatívny obsah (toto slovo je spájané s liberálnymi produktmi ako .týždeň či Pod Lampou), prišiel čas obrátiť pohľad na muža, ktorý videl kontúry konzervativizmu ako spôsobu nazerania na spoločnosť reálne i napriek spoločensky prevládajúcej liberálnej paradigme. V istom zmysle kráčal po stopách veľkého grófa de Maistra, o ktorom Barbey d`Aurévilly povedal, že: „… iba de Maistrovi, ktorý každú vec vysvetľoval jej pôvodom, bol prvotný hriech hriechom dostatočným“. V slovách jednej zo svojich básní: „Kamarát hriech je vernejší ako materská láska, ako nádor na mozgu“ dokazuje, že ostal jedným z mála posledných konzervatívcov. Tým mužom bol Rio Preisner, muž, ktorý mi otvoril dvere ku konzervativizmu. K tomu, čo konzervativizmus naozaj a bez príkras je.
Rio Preisner sa narodil 13. novembra 1925 v Mukačeve. Po návrate jeho rodiny do Čiech v 1939, nastúpi na štúdiá na smíchovské gymnázium v Prahe. Po maturite (1944) pracuje ako robotník v ČKD. Neskôr študuje germanistiku a anglistiku na Karlovej univerzite a štúdium zakončuje doktorátom v roku 1950. Od roku 1965 sa venuje prekladateľskej činnosti. V auguste 1968 však opúšťa socialistické Československo a emigruje do USA. Tu od roku 1969 pôsobí na Pennsylvania State University, v rokoch 1973 – 1992 ako riadny profesor. Vydáva monografie a je spolupracovníkom exilového časopisu Rozmluvy. Preisner je výborným básnikom (v línii Holana a Zahradníčka), literárnym kritikom (šaldovského razenia), germanistom, filozofom i politológom. Predovšetkým je však verným katolíkom. A vďaka tomu aj politickým konzervatívcom. Preisnerova veľkosť je v tom, že položil základy pre renovatio konzervativizmu, ku ktorému je jeho dielo priam nevyhnutné.
Mnohé jeho knihy vyšli v češtine: trilógia Kritika totalitarismu /Rím 73, Londýn 84/, Česká existence /Londýn 84/, Až na konec Česka /Londýn 87/ je možno najlepšou analýzou totalitarizmu vôbec, Preisner ju vybudoval na tomistických pozíciách na pevnom metafyzickom základe, výborná je Kultura bez konce /Mníchov 81/, ďalej dvojdielna Americana /Brno 92,93/, O životě a smrti konservatismu, dvojdielna literárno – spoločenská Když myslím na Evropu, rovnako tiež básne: Kapiláry, 1968; Odstup, Zürich 1977; Zvíře dětství, Mnichov 1978; Zasuto, Mnichov 1980, Visuté mosty 1992, Praha za časů plujících ker 1993.
Americana
Aby sme pochopili Preisnera, musíme sa do istej miery zaoberať genealógiou jeho tvorby. Mnohé vo veľkom konzervatívnom „manifeste“ O životě a smrti konservatismu bolo načrtnuté už v Preisnerovej kritike totalitarizmu a v jeho zaujímavej analýze americkej spoločnosti Americana. V nej Preisner vymedzuje jeden z kľúčových prvkov moderného sveta, ktorým je okcident. Preisner o ňom hovorí ako o „gnostickom undergrounde“, opozícii voči bývalej kresťanskej kultúrnej Európe. „Jej základňou je gnóza ako úsilie o zduchovňujúcu abstrakciu od sveta, čo konštituuje paradox svetskosti, sekularizácie, ktorá sa ustavične pozdvihuje nad seba samotnú negáciou svojich stvorených základov“. Tento dôležitý poznatok sa vinie celou knihou.
Preisner v ňom kladie do protikladu Ameriku s Európou a v tomto porovnaní Amerika vyhráva. Nejde však o žiadne panegyriká. Preisner si všíma pozitíva Ameriky (výhody kapitalizmu, v ktorom sa stále dajú uplatniť kresťanské cnosti oproti socializmu ktorý vládne v Európe /neváha kritizovať i Schumana/, matný odraz systému dvoch mečov, menšiu mieru sekularizácie, či zaujímavých autorov, akých v Európe niet), na mnohých miestach však srší tvrdou kritikou.
Preisner sa vyhýba kogentnej a reštrikčnej systematike knihy, namiesto toho prináša pohľady na skúmanú látku z mnohých spektier. Začína denníkom vytvárajúcim mozaiku úvah na rôzne témy týkajúce sa modernej Európy a Ameriky, v ktorom kritizuje takmer všetky negatívne a odľudšťujúce javy modernej spoločnosti, pokračuje brilantnou analýzou fenoménu ľudských práv, ktorú rozohráva vo svojich etudách, zmieta zo stola rockovú hudbu, ďalej nasleduje kritika významných mysliteľov, či zhodnotenie moderných amerických dejín na pozadí boja víťaziacej gnózy i zamyslenie sa nad americkým katolicizmom.
V druhej časti si potom všíma zhubný vplyv osvietenských filozofov od Rousseau až po Kanta a Hegela, ktorí spravili z dialekticky sa vyvíjajúcej gnózy základný politický program Západu. Naopak Soľženicyn, ktorý poukázal na gulagy, sa stal terčom nenávisti americkej ľavice. Rovnako ako Whittaker Chambers, ktorý odhalil komunistického špióna Algera Hissa, príslušníka bohatej americkej inteligencie. Preisner podáva skvelú analýzu amerických dejín, odmietajúc jakobínskych socialistov od Wilsona, cez Roosevelta, či matrikového katolíka Kennedyho. Poukazuje na to, že Amerika pod vplyvom ľavice takmer pristúpila na nemravnú myšlienku konvergencie so Sovietskym zväzom, aj na to, ako americká ľavica zvrátila víťazné ťaženie vo Vietname. Nechýba ani analýza totálnej perverzie kultúry v 60.rokoch minulého storočia.
Smrť konzervativizmu
Americana však ako keby bola len propedeutikou pre hlavné Preisnerovo dielo, ktorým je O životě a smrti konservatismu. Preisner nenecháva nikoho na pochybách už od začiatku. Dielo, ktoré má formu platónského dialógu začína pýtaním sa, čo je to konzervatívna politika. Odpovedá – po uvedení príkladu korunovácie Karola IV. – takto: „Praktický konzervativizmus sa teda výslovne viaže na katolícku monarchiu“. Akokoľvek neprijateľná, je táto veta pravdivá – ak nemá byť konzervativizmus vnútorne kontradiktórnym nezmyslom. Nie je to bez súvisu, že prví kresťania rozmýšľali, že budú Krista nazývať Conservator. Preisner sa podujal aspoň konzervativizmu vystavať pomník na pozadí modernej spoločnosti, v područí gnózy a odmietnutia Boha človekom. A Preisner je vskutku dôstojný kamenár. Pripomína sv. Augustína stojaceho nad rozvalinami Ríma. Prijíma Augustínovu teológiu dejín, ale skepticky poznamenáva, že postmoderne už nemá čo povedať. Kresťanská „kultúra zanikla … a to s konečnou platnosťou“. Ale aj keď postmoderna nechce načúvať – pretože sa ohlušuje nasycovaním najprimitívnejších žiadostí – Civitas Dei existuje a dáva kresťanovi nádej. I keby útecha bola „len“ v apokalypse, Kristovom víťazstve, ktoré znamená nielen koniec, ale i spásu. V analýze dneška sa Preisner nevyhne ani kritike Cirkvi. Vidí jej vieroučnú a liturgickú krízu. Uvedomuje si silu liberálov v jej vnútri a v rámci Augustínovej teológie hádam príliš odvážne uvažuje o smrti a zmŕtvychvstaní Cirkvi – dokonalom nasledovaní svojho Pána. Jej sila a pokrm – aj pre konzervativizmus, ktorý je bez nej ničím – je len v nezduchovnenej Eucharistii. Verbum caro factum est. Tej, ktorá bola príliš „hmotnou“ pre Luthera. Eucharistické pôsobenie na konzervativizmus Preisner viackrát zmieňuje, opiera sa predovšetkým o skvelú encykliku Pia XII. Mystici Corporis. Preisner presne postihuje pravdu, o ktorú sa musí opierať počiatok každého myslenia o človeku, vrátane úvah politických. „Poznám dve pravdy Božie, Kristove kategorické prehlásenie: „Ja som Pravda,“ ktoré opakoval pred svojou smrťou slovami: „Toto je moje telo, toto je moja krv“ pri ustanovení Eucharistie.“
Naproti tomu moderná politika – bez konceptu ordo – sama o sebe vylučuje konzervativizmus. To pochopil už Kondylis: „Historický konzervativizmus dávno skonal. Je nezmyselné označovať za konzervatívne stranícke programy, ktoré prispievajú k technologickému pokroku v duchu modernej predstavy o plánovitom pretváraní sveta, i keď sa sebaviac oháňajú hodnotami tradičnej mravnosti – no, pravda je, že už sa zväčša neoháňajú ani tým – a to preto, že podporujú vývoj, ktorý prináša nekontrolovateľné dejinné zvraty a zrejme ohrozí samotnú biologickú podstatu človeka“. Skutočnosť každodenne vyvracia pochybnosť o týchto vetách. Jakobíni vládnuci na celom bývalom Západe majú dnes účinnejšie prostriedky na potlačenie akéhokoľvek nesúhlasu ako gilotína. Poslední katolícki teoretici De Maistre, Donoso Cortés, J. E. kardinál Newman, Erik von Kühnelt-Leddihn, či anglo-saský „konzervativizmus“ Burka a Kirka boli už len pomalým zmieraním. Preisner tak analyzuje vlastne dva prúdy: rozkladné filozofické myšlienkové systémy, ktoré konzervativizmus likvidovali – od Joachima z Fiore, cez Luthera, osvietenstvo, Kanta, Hegela až po Heideggera a Teillharda de Chardina – a zároveň postupnú smrť konzervativizmu.
„S konzervativizmom je nadobro koniec. Uisťujem ťa, že nad ním málokto uroní slzu“. Preisner tak vidí konzervatívca ako osamelého pútnika bez akejkoľvek túžby po moci. Viac než útechou je, že Preisnerom pomenovaná osamelosť znamená zároveň úplnú závislosť na Ježišovi Kristovi, líšiacu sa od personalizmu.
Ten, kto však číta Preisnera ako neútešného pesimistu, sa mýli. Preisner vie, že dobro nemôže napriek všetkému prehrať: „Postmoderný konzervatívec, to by mohol byť iba kresťan, ktorý si denne vždy znova a znova uvedomuje, že sa to všetko deje len preto, aby sa celkom jednoznačne a s konečnou platnosťou prejavilo víťazstvo Kristovo…“.
Ostáva nám už len dúfať, že i keď je dnes konzervativizmus mŕtvy, môže v budúcnosti ešte povstať – k tomu môže do veľkej miery prispieť práve Preisnerovo dielo – a obrazne povedané: vstať mŕtvych. Prof. Rio Preisner patrí medzi posledných veľkých mysliteľov na stratenej varte konzervativizmu v dobe apostázy a odumretia kresťanskej kultúry. On nekompromisne pomenoval dnešný stav a lepšie ako ktokoľvek iný odhalil smrtonosný postup gnózy. Dnes je na nás, aby sme sa snažili opäť postaviť metafyzické základy konzervativizmu. Aby raz, ak hádam ešte príde k renovatio kresťanskej kultúry, mohol opäť povstať konzervativizmus ako spôsob nazerania na spoločnosť, ktorý je ďaleko vznešenejší než dekadentný liberalizmus.
http://www.donquichotte.sk/