Islamofašizmus s ľudskou tvárou
V Európe prichádza k spájaniu síl ľavičiarov hlásiacich sa k odkazu Frankfurtskej školy a radikálnych islamistov reprezentovaných sympatickou tvárou Tárika Ramadána. Ich cieľom je deštruktívny útok na európsku identitu.
Starobylé lombardské mesto Mantova počas uplynulých storočí navštívilo mnoho významných umelcov. Dante, Torquato Tasso, Vivaldi, Mozart, Stendhal, Dickens... Nie nadarmo sa v tomto podmanivom meste každoročne koná významný literárny festival s prestížnym obsadením. Jedným z tohtoročných hostí bol aj švajčiarsky akademik s egyptskými koreňmi Tárik Ramadán, ktorého pokladajú za popredného exponenta moderného islamu.
.búrlivá diskusia
Večerná diskusia v Palazzo d´Arco medzi Ramadánom a novinárom Renzom Guolom sa točila okolo klasických tém ako vojna v Iraku a Afganistane, útoky v New Yorku, Madride a Londýne, zhoršujúce sa vzťahy medzi západnými a moslimskými krajinami. Po hodinu a pol trvajúcej debate prišiel čas na otázky z publika. Práve to bola chvíľa, na ktorú trpezlivo čakal medzi divákmi sediaci britský extrockista a ateista Christopher Eric Hitchens, známy politický komentátor (Wall Street Journal, Vanity Fair, Slate Magazine) a podporovateľ vojny v Iraku. Pôvodne malo dôjsť k slovnému súboju Ramadán verzus Hitchens priamo na pódiu, moslimský intelektuál však s Hitchensom odmietol diskutovať. „Mám s tebou problém, preto som sa nechcel s tebou stretnúť,“ pustil sa Ramadán do Hitchensa. „Nepočúvaš ma, neustále kladieš otázky, na ktoré ti zodpovedám, ale ty nepočúvaš. Si arogantný a útočný,“ pokračoval před zjavne prekvapeným publikom. „Prišiel som sem brániť ateizmus a sekularizmus vo všeobecnosti, ale takisto debatovať s Tárikom Ramadánom, islamským akademikom žijúcim v Ženeve, ktorý sa javí ako mimoriadne obratný ,tlmočník´ moslimského fundamentalizmu pre Západ a ktorý dokáže zo všetkého vykľučkovať,“ opísal dôvody a priebeh slovnej výmeny v americkom Slate Magazine dva dni na to Hitchens. Jeho článok s názvom Islamism goes mainstream deň na to prebral taliansky denník Corriere della sera a koncom septembra vyšiel aj v sobotnej prílohe denníka SME Fórum.
.kto je Tárik Ramadán?
Tariq Sa?d Ramadan (ako znie anglická transkripcia jeho mena) sa narodil v roku 1962 v Ženeve. Vyštudoval filozofiu a francúzsku literatúru na ženevskej univerzite, na ktorej získal doktorát z arabských a islamských štúdií. Študijný pobyt absolvoval na káhirskej univerzite Al-Azhar, ktorá je najstaršou univerzitou na svete spomedzi tých, ktoré sú známe výkladom islamského práva. Momentálne pôsobí ako docent islamských štúdií a výskumník na Saint Antony College v Oxforde a na Univerzite Doshisha v japonskom Kjóte. Zároveň je prezidentom bruselského think-thanku European Muslim Network. Po útokoch na londýnske metro v roku 2005 sa stal jedným z poradcov britského premiéra Tonyho Blaira. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých sa zaoberá možnosťami integrácie moslimov do európskej spoločnosti. Americký magazín Time Ramadána zaradil medzi sto najvplyvnejších osobností 21. storočia.
To bola tá sympatickejšia časť Ramadánovho životopisu. Za imidžom moderného moslimského akademika sa však skrývajú ďalšie skutočnosti. Ramadán je vnukom Hassana al-Banna, ktorý v roku 1929 ako dvadsaťdvaročný učiteľ v Izmailii založil egyptskú fundamentalistickú organizáciu Moslimské bratstvo. Izmailia začiatku 20. storočia bola novým mestom pod kontrolou britsko-francúzskej Suezskej spoločnosti, do ktorého sa za prácou sťahovalo mnoho Egypťanov. Cieľom založeného hnutia bolo vzbudzovať v prisťahovalcoch vieru a dobročinnosť. Podľa al-Banna však bolo toto poslanie nedostatočné. Nutným bol džihád, ktorý by neveriacich vyhnal z krajiny. „V Egypte bolo v tom čase plno islamských klubov a diskusných skupín, bratstvo však malo byť iné – malo ísť o návrat k militantnému islamu Proroka a opätovné nastolenie vlády čistoty a zbožnosti, ktorú Prorok ustanovil v Medine,“ opisuje korene Moslimského bratstva známy anglický filozof a politológ Roger Scruton, ktorého knižná úvaha o dôvodoch 9/11 s názvom The West and the Rest bola nedávno preložená do češtiny pod názvom Západ a ti druzí.
V priebehu jedného desaťročia sa Bratstvo stalo najlepšie organizovanou politickou silou v Egypte. Jeho členovia do vzduchu vyhadzovali kiná, kde sa zhromažďovali neveriaci a na ženy v neprimeranom oblečení útočili nožmi. Keď bol v roku 1949 Ramadánov dedo zatknutý a popravený, bratstvo už malo vycvičených viac ako sto teroristov z rôznych islamských krajín, ktorí rozpútavali vo svojich krajinách deštrukciu a zmätok. Vodcom Moslimského bratstva v Egypte sa neskôr stal Ramadánov otec.
.kultúrny vyjednávač
Práve Ramadánov pôvod je podľa Hitchensa dôvodom, prečo je akceptovaný ako kultúrny vyjednávač medzi islamom a západnou civilizáciou. Nie všetci však Ramadánovi veria.
V roku 2004 mal Ramadán jeden semester pôsobiť na Univerzite Notre Dame v Indiane, no USA mu odmietli udeliť povolenie pre vstup do krajiny. Dôvodom bol Ramadánov sponzoring Hamasu, ktorý však podľa neho bol len podporou pre „humanitárne“ a „umiernené“ krídlo palestínskej teroristickej organizácie. Ramadánova elegantná práca s eufemizmami je príčinou toho, že mnohí západní intelektuáli mu ľahko naletia. „Takto napríklad pre egyptskú televíziu povie, že zničenie izraelského štátu je momentálne ,nemožné´ a v Mantove myšlienku kameňovania neverných žien označí za ,neuskutočniteľnú´. To je menej než úplné odsúdenie, ale on veľmi rýchlo dodá, že jednoduché odsúdenie podobných myšlienok by znížilo jeho vlastnú ,dôveryhodnosť´ v očiach moslimskej verejnosti, ktorú chce ukradomky modernizovať. Aspoň to tvrdí,“ napísal na Ramadánovu adresu v spomínanom článku Christopher Hitchens.
Občas však profesorove eufemizmy nevypália tak, ako by mali a pozorný čitateľ či poslucháč sa ocitá pred holou pravdou. Taliansky pravicový denník Il Giornale ešte v máji pripomenul, že takto ho nachytala novinárka Silvia Grilli. Ramadán sa v rozhovore s ňou nechtiac otvorene vyjadril, že palestínske teroristické útoky sú síce morálne zavrhnutiahodné, no zároveň sú vzhľadom na izraelskú politiku pochopiteľné. Dodatočné dementovanie vlastných slov už bolo zbytočné.
Len mesiac po tom, čo Ramadána odmietli v USA, ho za persónu non grata označili aj na Slobodnej univerzite v Bruseli. Vo Francúzsku, kde bol Ramadán dlhodobo obľúbenou osobnosťou, sa predáva kniha novinárky Caroline Fourest s názvom Brat Tárik, ktorá je akýmsi katalógom Ramadánových klamstiev a zavádzaní.
.dilema
Osoba Tárika Ramadána vyvoláva rovnakú otázku ako postava iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda počas nedávnej návštevy americkej Columbijskej univerzity. Diskutovať s fundamentalistami? Dávať verejný priestor nepriateľom našej civilizácie? V Ramadánovom prípade sa intelektuálny tábor rozčesol na dve skupiny. Ľavicovými a liberálnymi myšlienkami ovplyvnení Paul Berman, Ian Buruma, Mark Lilla či Christopher Hitchens hovoria dialógu „áno“. Diskusiu s Ramadánom podporili aj talianske ľavicové denníky L´Unita, Liberazione a La Stampa. Naopak, debatovať s Ramadánom odmietol francúzsky sociológ Marc Augé či taliansky novinár s moslimskými koreňmi Magdi Allam, ktorý v roku 2006 odmietol pozvanie Salmana Rushdieho zúčastniť sa literárneho festivalu World Voices Fstival organizovaného Pen Clubom v New Yorku, pretože medzi pozvanými bol aj Tárik Ramadán. V rozhovore pre taliansky pravicový denník Il Foglio Allam poukázal na naivitu a krátkozrakosť Západu, ktorý sa domnieva, že dialógom s naoko umiernenými islamistami, ako je Ramadán, zvíťazí nad fanatikmi typu bin Ládin. Na aktuálne udalosti reagoval rozsiahlym článkom vo svojom domovskom denníku Corriere della sera. Píše, že ak chce Západ diskutovať so svojimi súpermi a držať sa voltairovského „Pane, nesúhlasím s vami, ale budem sa biť za to, aby ste mohli vyjadriť svoj názor,“ musí najprv znovunadobudnúť svoju identitu a vážiť si svoje hodnoty. Zatiaľ sa však deje pravý opak.
.ramadán – islam milovaný ľavicou
V jednom zo septembrových vydaní denníka Il Giornale pod týmto názvom vyšiel komentár talianskeho pravicového mysliteľa a politika Massima Introvigna, ktorý odhaľuje vnútornú spriaznenosť medzi ľavicovými intelektuálmi a Tárikom Ramadánom. Práve dialóg, ktorý s ním ľavičiari nadviazali, vyniesol islamského profesora na prvé strany európskych novín. „Touto debatou dosiahol to, po čom túžil celé roky,“ píše Introvigne. „Ramadán je nebezpečný nie preto, že chce brániť tradičné hodnoty moslima, ale preto, že koktail fundamentalizmu a ultraľavicovosti môže viesť k explózii...“
Multikulturalizmus, politická korektnosť, antiamerikanizmus a nepriateľstvo k židovskému štátu robia z ľavičiarov a Ramadána pokrvných bratov. „Z arabského alebo afrického islamu sa musíme dopracovať k islamu európskemu,“ hlása Ramadán, a dodáva: „Iba islam môže dovŕšiť syntézu medzi kresťanstvom a humanizmom a vyplniť duchovné prázdno, ktoré zasiahlo Západ.“ Jednoducho povedané, Ramadánovi nejde o modernizáciu islamu, ale o islamizáciu modernity, o deštrukciu európskych koreňov tvorených kresťanstvom, kapitalizmom, akceptovaním autorít, zdieľaním národných identít... Ide mu o hegemóniu islamu, podobného fašistickej či bolševickej totalite v snahe totálne ovládnuť spoločnosť.
Ramadán chce docieliť to, o čo sa snažia aj ľavičiari inšpirovaní Frankfurtskou školou založenou marxistami Györgym Lukácsom, Antoniom Gramcsim, Maxom Horkheimerom či Herbertom Marcusom. Kritická teória vyvinutá Frankfurtskou školou neustále opakuje, že „západné spoločnosti sú v dejinách najväčšími nositeľmi rasizmu, sexizmu, nativizmu, xenofóbie, homofóbie, antisemitizmu, fašizmu a nacizmu. V rámci kritickej teórie sa tvrdí, že zločiny Západu vychádzajú z charakteru Západu, ako ho utváralo kresťanstvo,“ opísal vo svojej knihe Smrť Západu nosné myšlienky Frankfurtskej školy americký konzervatívec Patrick Buchanan. Na deštrukčnú smršť Frankfurtskej školy nadväzujú dnes populárni filozofi ako Michel Foucault, Jacques Derrida či Richard Rorty, ktorí svojou relativizáciou pravdy a objektivity stupňujú pocit, že kedysi akceptované základy Západu sú len pomýleným rešpektovaním pseudohodnôt.
Ramadán chce so svojimi ľavicovými kolegami vyvolať kultúrny pesimizmus z toho, kam vďaka kresťanstvu dospel Západ a zdesenie využiť na predloženie civilizačnej alternatívy či už v islame, alebo v ľavicovo-liberálnych hodnotách. Čím menej sebadôvery má Západ, tým silnejšia je viera „tých druhých“, že západná spoločnosť patrí minulosti a nastáva čas nových „civilizácií“.
Autor je publicista.
www.tyzden.sk