Ak si doteraz niekto myslel, že v zavádzaní prísnych environmentálnych regulácií sa Európska únia nemôže zásadne mýliť, pretože tieto normy sú pripravované množstvom platených odborníkov a schvaľované rozsiahlym a zložitým procesom, ktorý eliminuje riziká možných zlyhaní, tak ho rozhovor eurokomisára pre životné prostredie Stavrosa Dimasa pre BBC môže vyviesť z omylu (komentáre BBC k rozhovoru: link, link).

Európska únia totiž priznala, že pri zavádzaní biopalív podcenila ich nebezpečenstvo pre životné prostredie a ceny potravín. Únia v marci minulého roka vydala záväzné rozhodnutie, že najneskôr do roku 2020 by malo byť 10 percent palív vyrobených z rastlinných zdrojov. Teraz však získava presvedčenie, že táto regulácia vedie k zhoršovaniu životných podmienok chudobných a poškodeniu životného prostredia. (link)

Ako mohol nastať taký poľutovaniahodný omyl? Je zjavné, že euroúradníci pri tvorbe regulácie neuvažovali ani trochu ekonomicky: nezapočítali totiž mnohé náklady, ktoré regulácia môže spôsobiť a ktoré mohli identifikovať ešte pred zavedením regulácie. To je vzhľadom na rozsiahly aparát únie veľmi zvláštne. Niektoré náklady sa totiž dajú odhaliť aj obyčajným „sedliackym“ rozumom. Vládou podporovaný rast podielu biopalív v pohonných hmotách zvyšuje tlak na využitie poľnohospodárskej pôdy, pretože je de facto vládnou objednávkou pre poľnohospodárov na dodanie predtým neprodukovaného, nového „tovaru“. Keďže dotyčná regulácia je nastavená tak, aby pestovanie tohto „tovaru“ (t.j. rastlinných komodít) bolo pre farmárov výhodnejšie než pestovanie iných komodít, ktoré sú na trhu taktiež žiadané, farmári sa prispôsobujú novým podmienkam trhu. Výsledok? Ak aj zanedbáme možné rozsiahle straty z korupcie pri rozdeľovaní ďalších dotácií a neefektívne živenie tisícov úradníkov, ktorí musia „dohliadať nad trhom“, dôsledkom je najmä zvýšený tlak na pretváranie nepoľnohospodárskej pôdy na poľnohospodársku (napríklad klčovanie lesov) a rast cien potravín. Oba javy sú totiž celkom prirodzenou a neodstrániteľnou reakciou trhu na zmenu ponuky a dopytu: cena znižuje dopyt, pôda zvyšuje ponuku. Mimochodom, zavádzanie biopalív považujú za jednu z hlavných príčin rastu cien potravín aj Gary Becker a Richard Posner v nedávnom článku na svojom blogu (aktualizované: autorom je Gary Becker). (link)

Takže si to zhrňme. Zdá sa byť zjavné, že predstava európskych úradníkov o škodlivosti skleníkových plynov na život človeka a jej jednoduchom „command and control“ riešení vedie k zníženiu kvality života ľudí, na ktorú najviac doplácajú práve tí najchudobnejší (potrava na prežitie je totiž jedným z posledných výdavkov, ktorého sú ľudia ochotní sa vzdať).

Zvykne sa hovoriť, že po vojne je každý generálom, ale v tomto prípade (podobne ako v množstve iných prípadov environmentálnych regulácií) disponujeme množstvom generálov, ktorí na dopady regulácií upozorňovali už dávno pred bitkou. Problém je v tom, že ich odporúčania odmietajú medzinárodné spoločenstvá brať do úvahy. Aby sa tak udialo, musel by klub regulátorov pochopiť, že trh nie je vynález ľudstva, ale príčina jeho existencie.

Dobrá environmentálna regulácia nemôže vzísť z nudy európskych úradníkov, ani z detinskej zapálenosti niektorých environmentálnych aktivistov. Na problémy dopadov radikálnych environmentálnych regulácií (i na možnosti zavedenia lepších, nedeštrukčných riešení environmentálnych problémov) poukazuje množstvo kvalifikovaných ekonómov, právnikov i publicistov. Ťažko v tomto prípade citovať jeden zdroj. Stačí zadať do vyhľadávača kľúčové slová „biofuels – food – prices – land“.

A pre tých, čo nečítajú, ale raz sa budú chcieť vyvliecť zo svojej zodpovednosti, zopakovanie na záver: Európska únia sa vo svojich kľúčových politikách môže mýliť.

http://kazda.blog.sme.sk/c/129408/Biopaliva-Kde-udelali-soudruzi-zEU-chybu.html