EU je urážkou demokracie a mala by byť rozpustená
Často prirovnávam Európsku úniu ku kartelu – kartelu, ktorý tvoria vlády zamestnané nekonečným konšpirovaním proti vlastným voličom a parlamentom. Túto analýzu teraz dramaticky potvrdila Lisabonská zmluva, ktorá nahrádza nefunkčnú „ústavu“, odmietnutú ešte v roku 2005 francúzskym aj holandským referendom.
Hoci sa dnes veľká časť euroskeptických výpadov sústreďuje na predimenzovanú moc nevolenej Európskej komisie – ktorá naozaj generuje priveľa zákonov a má inštitucionálny záujem na znásobovaní vlastnej moci –, mnohí euroskeptici akoby nevideli, že sama európska integrácia zásadným spôsobom posilňuje moc národných vlád nad vlastnými národnými parlamentmi. Keďže zákony v Európskej únii produkuje Rada ministrov, teda komisia dvadsiatich siedmich ministrov, čo majú na starosti oblasť, o ktorej sa hlasuje, európska integrácia v zásade znamená, že vládam sa do rúk dostávajú obsiahle zákonodarné právomoci.
To je, samozrejme, nezlučiteľné so zásadou oddelenia pilierov moci v štáte. Podľa tejto zásady musí byť totiž výkonná moc (vláda) oddelená od moci zákonodarnej (národný parlament), ktorej by sa mala zároveň zodpovedať a, pravdaže, obe by mali byť oddelené od súdnej moci. Práve v diktatúre platí, že výkonná moc takto obmedzená nie je, a to je aj prípad Európskej únie. EÚ totiž predstavuje dramatický a neprestávajúci transfer zákonodarnej moci smerom od národných zákonodarcov k predstaviteľom národnej výkonnej moci (zasadajúcim v Rade ministrov). Dalo by sa to označiť aj za „permanentný puč“, ak si požičiame výraz, ktorý použil v roku 1965 Francosi Mitterand pri kritike právomocí Piatej republiky – dávno predtým, než ich sám s radosťou prijal. Skutočnosť, že Rada ministrov, teda zákonodarný orgán EÚ, zasadá aj hlasuje výhradne tajne, ešte jasnejšie odhaľuje antidemokratický charakter európskeho konštruktu.
Práve z tohto prostého dôvodu podporujú všetci politici z establišmentu, ľavicoví aj pravicoví, Európsku úniu. Zvyšuje ich vlastnú moc a rozširuje im manévrovací priestor. Je omnoho jednoduchšie prijímať zákony na pokojnom tajnom zasadnutí dvadsiatich siedmich kolegov, ako robiť to isté v rozhádanom parlamente, kde zvyčajne útočí opozícia. Je omnoho pohodlnejšie trochu si pohandlovať s podobne naladenými politikmi z iných krajín, ako argumentovať pred kritickou verejnosťou. Je omnoho lepšie odhlasovať nepopulárny zákon a potom zvaliť vinu na „Európu“.
Dlhé desaťročia toto sprisahanie fungovalo najmä preto, že Európa prijala takzvanú Monnetovu metódu. Monnetova metóda, pomenovaná po bystrom, aj keď márnivom zakladateľovi Európskeho spoločenstva, Jeanovi Monnetovi, spočíva v tom, že moc sa potichu odčerpáva od národných parlamentov. Robí sa to tak, že sa predstiera, že právomoci, ktoré sa parlamentom odoberajú, nie sú politické: technické záležitosti ako uhlie a oceľ, spoločný trh a jednotná mena. Dojem, že odovzdané právomoci sú len technického charakteru, ešte posilňuje skutočnosť, že ich presun sa zvyčajne vykonáva prostredníctvom zmlúv a tie sú napísané jazykom, ktorému nikto nerozumie.
Od tohto princípu sa EÚ odklonila len dvakrát a oba razy to pre ňu dopadlo zle. Prvý raz to bolo po podpise Maastrichtskej zmluvy v decembri 1991. Tá zmluva bola koncipovaná ako geopolitický výmenný obchod: bola odplatou za zjednotenie Nemecka: Francúzsko súhlasilo so znovuzjednotením Nemecka len s podmienkou, že sa Nemci vzdajú hegemónie svojej marky v prospech eura. Inými slovami, bol to veľký politický projekt, ktorý sa ako taký aj prezentoval voličom. Voličom sa navyše zdôrazňovalo, že ide o veľký krok k všeobecnému zjednoteniu Európy. Dánski voliči zmluvu v júni 1992 odmietli. Francúzi reagovali vyhlásením, že aj oni usporiadajú o zmluve referendum, ktoré ju ešte v septembri toho istého roku takmer odmietlo (51 percent hlasov bolo za zmluvu, pozn. prekladateľa). Dáni boli v roku 1993 znovu donútení k hlasovaniu, a tak europrojekt prešiel, hoci len o vlások.
Druhý raz Európa ohlásila veľký politický projekt, keď spísala ústavu. Hoci sa ľudia o detaily zákona o zmluve pramálo zaujímali, samo slovo „ústava“ politicky zarezonovalo. Upozornilo na federálny zámer EÚ, dovtedy zamaskovaný Monnetovou metódou. Ľudia porozumeli, že by to znamenalo odobratie moci ich vlastným národným štátom, no zároveň konečne mohli odovzdať ostatné svoje obavy do rúk EÚ – najmä obavu z nadmernej deregulácie, z konkurencie lacných pracovných síl vo východnej Európe a, samozrejme, obavu z predpokladanej imigračnej vlny z Turecka, ak by sa Turecko stalo členom EÚ.
Voliči vo Francúzsku a Holandsku, dvoch zakladateľských štátoch Únie, navrhovanú ústavu odmietli.
Výsledkom tohto odmietnutia je, že teraz sa lídri Európy rozhodli úplne odvrhnúť bláznivý flirt s demokraciou a vrátiť sa k overenej metóde zatvorených dverí. Neohlásili žiadny veľký politický projekt jazykom, ktorému by väčšina ľudí porozumela. Lisabonská zmluva sa práveže vracia k starej metóde: tvoria ju len dodatky k predchádzajúcim zmluvám. Jej textu jednoducho nie je možné porozumieť, ak sa človek nevráti k starším zmluvám a nevyhľadá si články, ktoré sa Lisabonskou zmluvou dopĺňajú, a na to má málokto čas či chuť. Kým euroústava bola aspoň relatívne transparentná, táto nová zmluva trpí všetkými starými euroneresťami neprehľadnosti a právnického žargónu. A je to tak náročky. Európski lídri dobre vedia, že takýto zložitý text nikdy nevyvolá toľko odporu ako text bývalej ústavy – jednoducho preto, že sa mu ťažko rozumie.
Odkiaľ však vieme, že je to tak náročky? Vieme to, lebo nám to povedal sám autor nefunkčnej ústavy, francúzsky exprezident Valéry Giscard d’Estaing. V článku uverejnenom v októbrovom Le Monde Giscard napísal, že novú zmluvu skomponovali „právnici“, ktorí vzali obsah starej ústavy a len ho preformulovali, spravili z neho dodatky k existujúcim zmluvám. „Začali s textom ústavy,“ písal, „rozobrali ju na jednotlivé prvky a tieto prvky prostredníctvom dodatkov upravili tak, aby korešpondovali s dvoma existujúcimi zmluvami, rímskou z roku 1957 a maastrichtskou z roku 1992... Čo je cieľom tohto elegantného ťahu? Predovšetkým to, aby sme unikli povinnosti usporiadať referendum, a to sa stane tak, že sa články rozdelia a odstráni sa z nich ústavný jazyk.“
Ako vravím, EÚ je kartelom vlád a je to ich sprisahanie proti vlastným voličom. Je urážkou demokracie a mala by byť rozpustená.
Autor je britský novinár, The Brussels Journal.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 3/2008 dňa 14. januára 2008.