Príbeh Kosova svedčí predovšetkým o dvoch veciach: sile demografie a sile reciprocity. Národnostné pomery v tejto časti Balkánu sú nastavené jednoznačne. Kým Srbi sú vymierajúci národ s prestarnutým obyvateľstvom a priemerným vekom vyše 40 rokov, dve tretiny kosovských Albáncov má menej ako 30. Logika týchto čísiel nepustí. Kosovo je možno historickou kolískou srbského národa, ale dnes v nej leží úplne iné dieťa.

Keby provincia zostala súčasťou Srbska, v roku 2050 by takáto krajina mala moslimskú väčšinu. Žiadny srbský politik, ani odporcovia samostatnosti Kosova na Slovensku nedávajú návod ako by takýto spoločný štát mal fungovať. Nie je tu reč proste len o dvoch odlišných národoch, ale o dvoch odlišných civilizáciách. Ak Slováci a Česi nevedeli udržať napriek vzájomnej blízkosti spoločnú federáciu a keď sa od Srbov odtrhla napokon aj slovanská Čierna Hora, ako by asi malo vyzerať ich dlhodobé spolužitie s Albáncami? Ako by sa napríklad delil rozpočet v situácii, kedy Kosovo dosahuje len tretinu srbského HDP na hlavu?

Cynik by mohol povedať, že chyba sa udiala v roku 1999. Vtedy sa mala ponechať Miloševičovi voľná ruka a namiesto bombardovania NATO by problém s Albáncami vyriešil tradičnou balkánskou cestou. Teda masakrami a vyháňaním. Lenže za vojenskou akciou Severoatlantickej aliancie, ktorú podporila aj prvá Dzurindova vláda, stála veľmi racionálna úvaha.

Miloševič spôsobil podľa UNHCR exodus 800 tisíc kosovských Albáncov, ktorých by museli prijať okolité krajiny (čo by ich len destabilizovalo) alebo Európska únia. Kosovo by v takom prípade zostalo čisté, ale problém by bol vyvezený všade naokolo. Boli by napríklad Slováci ochotní prijať zo dňa na deň povedzme 20 tisíc albánskych utečencov z Kosova? Často sa podsúva, že Albánci, ktorí už u nás žijú, sa nadštandardne angažujú v organizovanom zločine. A čo keby ich tu zrazu bolo päť krát toľko ako dnes? Opäť otázka, na ktorú nikto nedáva odpoveď.

Sociálny kapitál a etika reciprocity

Vyhlásenie nezávislosti Kosova však nie je len výsledkom „vojny vagín“, kedy na istom území proste ľudia jednej kultúry prečíslili svojou pôrodnosťou príslušníkov iného národa. V balkánskych vojnách nebolo dobrých a zlých. Tieto národy sa navzájom kynožia celé stáročia. Aby ľudia mohli medzi sebou žiť, je potrebný sociálny kapitál v podobe dôvery. Preto aj mnohí náboženskí vodcovia od Ježiša po Budhu hovoria o láske k blížnemu a o pravidle, že človek nemá robiť druhému to, čo nechce, aby robili iní jemu.

Ak naším blížnym robíme dobre, je to, akoby sme ukladali neviditeľný sociálny kapitál medziľudskej dôvery do pomyslenej banky, v ktorej sa ďalej zhodnocuje a z ktorej ho možno v ťažkých situáciách „vyberať“ v podobe nezištnej pomoci od ostatných. No tento mechanizmus funguje aj obrátene. Ak je v spoločnosti zakorenené pravidlo „oko za oko, zub za zub“, kolobeh vzájomnej pomsty sa stupňuje a napokon vedie k rozvratu akejkoľvek dôvery a schopnosti spolužitia dvoch skupín.

Práve toto sa udialo na Balkáne, kde sú stále ešte pod povrchom prítomné rituály krvnej pomsty a kmeňovej príslušnosti. Raz majú moc Albánci a ubližujú Srbom, potom zase Srbi ubližujú Albáncom a kolobeh násilia štartuje odznovu. Vezmime si len, aký resentiment panuje na Slovensku voči Maďarom, aj keď sa naše národy navzájom nikdy nesnažili vykynožiť. Za tejto situácie nemôžeme kosovským Albáncom zazlievať, že už nechcú žiť v jednom štáte s ľuďmi, ktorí ich hromadne vraždili.

Aké je ponaučenie pre Európu?

Na kosovskej nezávislosti sa už asi nedá nič zmeniť. Mlieko sa rozlialo a žiadna sila ho už z dlážky naspäť do džbánu nedostane. Náreky nad porušením medzinárodného práva sú zbytočné. Vo všeobecnosti platí, že právo reflektuje realitu a tá dnes hovorí jasnou rečou. Kosovo má všetky atribúty štátu a väčšinu obyvateľstva, ktorá ju podporuje. Navyše všetky dôležité európske krajiny viac alebo menej ochotne oznámili, že Kosovo uznajú. Dá sa dokonca očakávať, že hoci Slovenská republika nebude prvá, rozhodne nebude ani poslednou krajinou, ktorá samostatnosť tejto bývalej srbskej provincie potvrdí.

Z celej situácie sa môžeme akurát poučiť a neopakovať srbské chyby. Väčšina Slovákov sa úplne neodôvodnene obáva, že naši Maďari by mohli Kosovo využiť ako precedens. Lenže kosovský model by sa skôr mohol týkať inej menšiny, ktorá má vyššiu pôrodnosť ako väčšinové obyvateľstvo a je všestranne uprednostňovaná.

Srbi urobili chybu aj v tom, že za Tita bola zavedená doslova pozitívna diskriminácia Albáncov. Charizmatický juhoslovanský štátnik chcel vytvoriť na Balkáne silnú socialistickú mocnosť, ktorá by zahŕňala aj Albánsko. Naopak Srbsko malo byť oslabené. Práve tu sa začali všetky problémy. Miloševič neskôr otočil o 180 stupňov, Albáncom sa zrušila autonómia a oni si na protest začali vytvárať paralelné mocenské štruktúry.

Znepokojujúce je, že Kosovo sa stane tretím moslimským štátom v Európe. Viacerí obyvatelia mesta Brusel si všimli, že miestni Albánci v týchto dňoch hlučne oslavujú. Aby nabudúce nevyhlásilo samostatnosť napríklad nejaké parížske predmestie...

http://www.aktuality.sk