Štvrté výročie vstupu Slovenska do Európskej únie opäť prinieslo pocit trápnosti v dôsledku budovateľských vyjadrení našich eurofilných politikov z koalície i opozície. Zatiaľ sme čerpali len z pozitív európskej integrácie, ale na obzore už vidieť prvé mraky.
Európskej integrácií ÁNO, ale...
Aj keď Róbert Fico ešte pred rokom 2004 tvrdil, že vstup do EÚ nám prinesie len samé zdražovanie, včera naopak vyhlásil, že naše členstvo bolo príbehom úspechu. No koniec dejín ešte nenastal a preto by sa predseda vlády mal zdržať s chválením dňa pred večerou. Za premiérom nezaostal ani šéf SDKÚ Mikuláš Dzurinda, ktorý sebe vlastným spôsobom navrhol, aby sa deň nášho vstupu do EÚ stal aspoň pamätným dňom. K prointegračnej idylke chýbalo už len nejaké spoločné vyhlásenie SNS a SMK o svetlých európskych zajtrajškoch.
Do budúcnosti však skrýva integrácia obrovské množstvo rizík. Slováci Únii tlieskajú, lebo zatiaľ mali dočinenia prevažne s Európou slobodného pohybu tovarov, služieb, kapitálu a osôb. Pokiaľ by EÚ zostala predovšetkým priestorom, v ktorom sa odstraňujú prekážky dobrovoľnej spolupráce medzi ľuďmi, žiaden dôvod na paniku by neexistoval. Príslušníci rozdielnych a v priebehu dejín často rozhádaných európskych národov by si na seba zvykali a spoznávali sa prirodzeným spôsobom zdola. – Cestovali by, študovali by naprieč Európou a postupne by si zakladali rodiny, či spoločné firmy, bez ohľadu na hranice.
Za pár desaťročí by sa spontánnym vývojom, organicky a zdola možno vyvinul skutočný európsky politický národ a ten by si vypýtal reprezentatívne politické inštitúcie, ktoré by ho zastupovali. Je nutné dodať, že inštitúcie, ktoré by na rozdiel od tých dnešných netrpeli demokratickým deficitom. Takáto Európa by mohla prijať transparentnú, zrozumiteľnú a stručnú federálnu ústavu s jednoznačne zadefinovanými právomocami, pričom pokojne by to mohlo fungovať. Toto je spôsob, ktorý by viedol k stabilnej, prosperujúcej, silnej a vnútorne slobodnej Európe. Bohužiaľ, dnes sa volí iný postup.
Zjednotená Európa ako sociálne inžinierstvo
Že Európa sa dnes nezjednocuje na objednávku Európanov zdola dokazuje aj spôsob, akým politické a úradnícke elity presadzujú ratifikáciu Lisabonskej zmluvy. Napríklad susedné Maďarsko sa tak ponáhľalo s jej schválením v parlamente, že text zmluvy ani nestihli preložiť do maďarčiny. Poslanci nemali ani šajnu, o čom vlastne hlasujú. Vedeli len, že „správny Európan“ v žiadnom prípade nesmie hlasovať proti. Bohužiaľ, u nás to nebolo iné.
Vo Francúzsku politici dokonca zmenili ústavu, aby o Lisabone nemohli ani náhodou rozhodnúť voliči v referende. Koniec koncov, tí urobili zástancom superštátu škrt cez rozpočet už pri hlasovaní o európskej ústavnej zmluve, ktorá bola pred pár rokmi odmietnutá. Na druhej strane, v Českej republike, či Nemecku sa pár zákonodarcov odhodlalo na odpor a zmluva skončí na ústavných súdoch. Príjemne prekvapiť môžu aj tradične euroskeptickí Briti a ešte Íri, ktorým referendum vyplýva priamo z ústavy.
O skutočnej povahe dnešnej európskej integrácie svedčí aj projekt spoločnej meny. Treba povedať, že euro si nevypýtali podnikatelia alebo európski spotrebitelia, ale politici. Napríklad Helmut Kohl ešte v roku 1995 vyhlásil, že „bez menovej únie nie je možná únia politická“. Gerhard Schröder v roku 1999 pre noviny Financial Times zase povedal, že „zavedenie spoločnej európskej meny nebolo v žiadnom prípade iba ekonomickým rozhodnutím. Monetárna únia vyžaduje, aby sme my Európania rázne pohli aj s politickou integráciou.“
Francúzsky politik Dominique Strauss-Kahn v roku 1997 ohlásil, že euro bolo podmienkou vzniku „európskej vlády“, s čím súhlasí aj Lionel Jospin alebo bývalý španielsky premiér Felipe Gonzáles. Všetci títo ľudia priznávajú, že euro nevytvorili na želanie ľudí alebo podnikateľov. Vytvorili ho, lebo je to ďalší logický krok k politickej centralizácií. Ekonomickí analytici, ktorí podporujú prijatie eura, na toto dlhodobé politické riziko, skryté v spoločnej mene často zabúdajú. Pritom v sebe nesie možnosť radikálneho zhoršenia podnikateľského prostredia v nových členských krajinách.
Dve Európy – ktorá zvíťazí?
Euronaivisti dnes falošne tvrdia, že buď ste za socialistický superštát a vtedy ste „dobrý Európan“ alebo sta proti a vtedy vás nazvú „xenofóbom“ a „nacionalistom“. Avšak takto výber nestojí. Alternatívou je nepresúvať ďalšie národné kompetencie na Brusel a z existujúcich vrátiť čo najviac späť na úroveň členských štátov. Pokojne možno uvažovať aj o zrušení takých nadbytočných inštitúcií ako je Európsky parlament, ktorý vlastne ani skutočným parlamentom nie je. O zmietnutí Lisabonskej zmluvy zo stola (ktorú Slovensko žiaľ už ratifikovalo, no stále môže byť zastavená inde) ani nehovoriac.
Sloboda je matkou poriadku a ak má raz skutočne vzniknúť stabilná federálna Európa, potom môže vyrásť len z takej podoby integrácie, ktorá bude najmä o ekonomickej slobode. Dnešná podoba integrácie je o byrokracii, prehnaných reguláciách, či zarovnávaní prirodzených a potrebných rozdielov medzi národmi. Skrátka: dnešná integrácia je o socializme, kolektivizme a povinných prejavoch nadšenia. Európa, ktorá bude výsledkom akéhosi sociálneho inžinierstva zhora, bude v sebe mať toľko protikladov a problémov, až sa napokon rozpadne.
Užitočné odkazy:
Lisabonská zmluva
Jan Zahradil o EÚ: video rozhovor pre .týždeň
Jan Zahradil: rozhovor pre denník SME
http://www.aktuality.sk