Židovský štát oslavoval šesťdesiat rokov od svojho založenia. Aj keď bol Izrael napadnutý svojimi arabskými susedmi okamžite po svojom vyhlásení, o šesť desaťročí neskôr sa dá skonštatovať, že jeho existencia bola výnimočným príbehom úspechu.
Dávid proti Goliášovi
Izrael je jediná skutočná parlamentná demokracia na Blízkom východe a napriek vysokým výdavkom na obranu ide o vyspelú ekonomiku, ktorá zamestnáva aj mnohých arabských gastarbeitrov. Židovský štát je len úzky pás územia s polovicou rozlohy Slovenska, no okolité moslimské krajiny prekonáva nielen v politickej slobode, či hospodárskej úrovni. Krajina si rýchlo vybudovala jadrový potenciál (čo pri množstve židovských fyzikov neprekvapuje) a za krátku dobu svojej existencie porazila agresívnych arabských susedov v sérií (väčšinou) obranných vojen.
Orientalista Bernard Lewis v knihe Kríza islamu upozorňuje, že sedemmiliónový Izrael publikuje viac vedeckých článkov, než celý moslimský svet dohromady. Krajina je tretia na svete v počte ľudí s vysokoškolským vzdelaním a má štyroch nositeľov Nobelovej ceny (pričom ďalší dvaja sú Američania, ktorí v Izraeli vyrastali). Izraelská veda je silná najmä v oblastiach IT, medicíny, teoretickej fyziky a v biotechnológiách.
Český ekonóm Pavel Kohout zase spomína ohromné ekonomické bremeno, ktorým sú bezpečnostné a vojenské výdavky židovského štátu. Bez nich by izraelské hospodárstvo mohlo rásť ešte o desatinu rýchlejšie. Obyvatelia Izraela dokonale vyvrátili starý antisemitský predsudok, podľa ktorého sa „žid bojí tvrdej manuálnej roboty“. V zakladateľských rokoch židovského štátu sa musela najmä vytvoriť agrárna základňa a to si vyžadovalo namáhavú fyzickú drinu i dôvtip. Netreba zabúdať, že Izrael vytrhol púšti a zúrodnil rozsiahle územia. Židovské osídľovanie Palestíny často prinášalo pomerne zábavnú kombináciu ťažko pracujúceho farmára s filozofickým vzdelaním, či vojaka, hrajúceho na klavíri.
Dnes sa často tvrdí, že židia zobrali Palestínčanom domovinu. Zabúda sa však, že Arabi na konci 19. a začiatkom 20. storočia radi predávali židom maláriou zamorenú a bezcennú pôdu, ktorú najskôr bolo nutné s veľkými obeťami skultúrniť. Prvý prezident Izraela, Chaim Weizmann, sa vtedy posťažoval: „Každú piaď zeme, potrebnú pre naše kolonizačné dielo, sme museli kúpiť za obrovskú trhovú cenu, ktorá sa s rozvojom nášho zámeru neustále zvyšovala. Každý náš krok vpred dvíhal cenu zostávajúcich pozemkov v danej oblasti a arabskí majitelia pôdy to bez váhania využívali. Zistili sme, že palestínsku pôdu musíme vyvážiť židovským zlatom.“
Izrael, Palestínčania a my
Samozrejme, nemožno poprieť, že vo vzťahoch medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi sa udialo na oboch stranách veľa nepekných vecí, ktoré sú dodnes zdrojom napätia v tejto časti sveta. Ale komu by mali patriť naše sympatie je jasné. Izrael je nielen výbežkom západnej civilizácie na Blízkom východe. Židovský štát je zároveň tak trochu aj výbežkom strednej Európy, čo je dané pôvodom množstva jeho obyvateľov.
Aj keď v niektorých častiach sveta Slovensko nepoznajú, ak v Tel Avive spomeniete „Bratislavu – mesto Chatama Sófera“, každý vzdelaný Izraelčan spozornie. Dnešná metropola Slovenska bola na začiatku 19. storočia významným centrom židovskej učenosti. A naša vlasť zohrala svoju rolu aj v izraelskej vojne za nezávislosť, ktorá začala takmer naraz s vyhlásením židovského štátu pred šesťdesiatimi rokmi.
Stalin vtedy rátal s tým, že Izrael prijme socializmus a prikloní sa na stranu Sovietskeho zväzu v začínajúcej Studenej vojne. Židia boli vďační, že práve Červená armáda oslobodila Osvienčim, mnohí sympatizovali s myšlienkami komunizmu a v kibucoch prebiehali hádky, či má byť na stene vyššie vyvesená fotografia Dávida Ben-Guriona alebo Jozefa Stalina. A tak v roku 1948 dovolil sovietsky diktátor Československu dodať novozaloženému štátu zbrane. Napríklad Ezer Weizman, neskorší izraelský prezident, sa ako vojnový pilot krátko po vojne učil neďaleko Martina lietať na stíhačke Avia S-199.
Zaujímavé je, že ideológovia militantného islamizmu sa na Izrael pozerajú ako na novodobý križiacky štát, ktorý musí byť vymazaný z mapy. Je to fascinujúca historická analógia a súčasne dôvod, prečo si Izrael zaslúži sympatie a podporu západného sveta. Keď totiž v stredoveku padli blízkovýchodné križiacke štáty, tlak moslimského sveta sa obrátil najskôr proti Byzancii a neskôr proti juhovýchodnej Európe...
Izrael zostáva obliehaným štátom a nie je vylúčené, že o ďalších šesťdesiat rokov nebude existovať. No nádej na trvalý mier stále existuje a jej naplnenie si vyžiada dobrú vôľu na oboch stranách. Židovský štát nie je dokonalý a pokojne možno jeho politiku za mnohé veci kritizovať. Dokonca aj znútra samotného Izraela. A to je veľký rozdiel v porovnaní s jeho nepriateľmi.
Pocta Izraelu
http://www.aktuality.sk/
