Gruzínsko, krajina s necelými piatimi miliónmi obyvateľov, sa minulý týždeň stala obeťou ruskej agresie. Štyridsať rokov po invázií do Československa sa opäť ukazuje, že Moskva nič nezabudla a nič nové sa ani nenaučila.
Lekcie z konzistentnosti
Celá tá krvavá záležitosť okolo Gruzínska nastavuje zrkadlo viacerým stranám, vrátana nás Slovákov. Ak budeme chytrí, poučíme sa z toho, čo nám obraz v zrkadle hovorí. Ide predovšetkým o lekcie z konzistentnosti. George W. Bush na tlačovej konferencii v Pekingu vyhlásil, že Gruzínsko je suverénny štát, ktorého hranice sú nedotknuteľné. Bohužiaľ, kritici Západu majú pravdu, ak mu vyčítajú, že nemožno v prípade Kosova a Srbska obhajovať právo na secesiu a v prípade Gruzínska brániť jeho územnú celistvosť. To proste nejde dohromady a za tento rozpor možno ešte zaplatíme.
No ešte nekonzistentnejší sú pitoreskní slovenskí rusofili, ktorí včera obhajovali územnú celistvosť Srbska, s odôvodnením, že Kosovo by mohlo byť precedentom pre slovenských Maďarov a dnes obhajujú ruský vojenský zásah v inej krajine. Predstavme si, že by Budapešť rozdala príslušníkom maďarskej menšiny na Slovensku maďarské pasy a následne by poslala do Dunajskej Stredy armádu, aby chránila „svojich občanov“ pred slovenskou vládou. To by sa nám asi nepáčilo. Lenže presne toto urobila Moskva v prípade Osetska.
Nekonzistentnosť rusofilných Slovákov ešte viac prekvapí, keď vezmeme v úvahu historické súvislosti. Táto krajina bola od roku 1968 do roku 1991 okupovaná ruskou armádou. V uliciach našich miest sa nachádzajú pamätné tabule, venované (často mladým) ľuďom, ktorí boli ruskými okupantmi zavraždení v rozkvete svojho života. Je výsmechom zdravého rozumu, ak nejakí Slováci obhajujú podobné počíňanie svojich bývalých okupantov v inej krajine. A už úplne zvrátené je, že títo príslušníci ruskej piatej kolóny na Slovensku sami seba považujú za skutočných „národniarov“ a „patriotov“, kým všetkých ostatných, čo nesúhlasia s ich zvráteným videním sveta, považujú za „platených zapredancov“ Západu.
Tento nekritický obdiv niektorých Slovákov k istej mocnosti, ktorá nám v priebehu 20. storočia priniesla len smrť, skazu a civilizačnú zaostalosť, má svoj historický základ. V čase, keď existovalo Rakúsko-Uhorsko a Československo bolo ešte len vzdialenou myšlienkou, sa T. G. Masaryk spýtal istého ruského veľkoniežaťa, či by mali záujem pripojiť Čechy k ich ríši a dosadiť Romanovcov na český trón. Ruský šľachtic nato odvetil, že Rusi o protestantských Čechov nemajú záujem. Z tých slovanských národov, ktoré neboli pravoslávne, by ich vraj zaujímali len Slováci, lebo (ako povedal): „sú rovnako prostí a ľahko ovládateľný ako Boží ruský ľud“. Masarykom, ktorý bol po otcovi Slovák, tá odpoveď otriasla a svoju koncepciu československého štátu vždy obracal na Západ.
Nekonzistentnosť na strane Západu
Gruzínsko však neodhalilo len nekonzistentnosť naivných a pomýlených slovenských rusofilov. Natíska sa tiež otázka, kde sú všetci tí mladí demonštranti, ktorí v uliciach západných miest po americkom obsadení Iraku kričali: „nechceme vojnu kvôli rope“? Kde sú všetci pacifisti a bojovníci za mier? Alebo im vadia len americké vojny? Kritici americkej okupácie Iraku mali v niečom pravdu, v niečom zase nie – prečo však teraz neprotestujú?
Ako píše Martin Helme: „Jedna vec je protestovať voči krajine, ktorá oslobodila polovicu Európy a zabezpečila jej prosperitu na polstoročie. A už druhá vec je protestovať proti krajine, ktorá zotročila polovicu Európy na polstoročie.“ Kde sú všetci tí, čo na uliciach obhajovali Saddáma a mier, odmietajúc Busha a vojnu?!
Pritom je viac ako zjavné, že Rusi chcú ovládnuť miestne trasy ropovodov. Ich ofenzíva už nie je len o Osetsku a Abcházsku. Ak sa na konflikt pozrieme čisto cez optiku záujmov európskych krajín, tak ruské víťazstvo vôbec nie je želateľné. Európa potrebuje svoje zdroje diverzifikovať, aby sme neboli závislí od nevypočítateľnej a náladovej Moskvy. Dnes však Rusi skúšajú, kam až môžu zájsť. Ak sa im dnes agresia prepečie, zajtra si niečo podobné môžu dovoliť voči Ukrajine alebo Pobaltiu a pozajtra bude opäť na rade Poľsko alebo dokonca my. Reakcia Európskej únie a NATO môže mať zásadný dopad aj na budúcnosť a bezpečnosť Slovenska.
Konflikt v Gruzínsku však nastavuje nepríjemné zrkadlo aj krivde mnohých Čechov a Slovákov, ktorí sú nešťastní z toho, že západné krajiny v rokoch 1938 a 1968 neprišli vojensky pomôcť Československu. Ich ľahostajnosť bola hanebná, ale ruku na srdce, vy by ste boli ochotní dnes ísť do vojny s Ruskom na obranu Gruzínska – vzdialenej krajiny, o ktorej nič nevieme? ...No vidíte! A presne takto vnímali radoví ľudia vo Francúzsku, Anglicku, či USA aj čskoslovenskú situáciu v rokoch 1938 a 1968. Ísť za súčasných okolností do vojny s Ruskom kvôli Saakašvilimu by bolo čírym šialenstvom. Nejaká odpoveď na počínanie Moskvy však bezpodmienečne prísť musí.
http://www.aktuality.sk