Olympiáda a politika – odjakživa spolu

Aj keď čínska vláda sa horúčkovito snaží zdôrazňovať, že politika a šport k sebe nepatria, organizáciou olympiády si Peking na seba uplietol bič. K dodržiavaniu ľudských práv už najľudnatejšiu krajinu sveta vyzval americký prezident G. W. Bush a francúzsky prezident Nicolas Sarkozy odovzdal čínskej vláde zoznam mien disidentov, o ktorých osud sa zaujíma Európska únia.

Silné gesto vyslala nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá oficiálne otvorenie bojkotovala. Netreba sa tomu čudovať. Táto dcéra evanjelického farára vyrastala v Nemeckej demokratickej republike a dobre vie, čoho sú komunisti schopní. Asi by bolo dosť zvláštne, keby s týmto pozadím podporila režim, ktorý utláča kresťanov, budhistov a mnohé ďalšie náboženské skupiny.

Aj keď Číne stále vládne strana s prídavným menom „komunistická“, krajina ako taká skôr pripomína akési viktoriánske Anglicko 21. storočia. Ríša stredu je modernou „dielňou sveta“, kam sa sťahuje priemyselná výroba zo všetkých kontinentov. Smogový opar nad Pekingom dokumentuje tento živelný vývoj, podobne ako časté katastrofy v uhoľných baniach a zrážky robotníkov s policajnými zložkami. Slobodné odbory to tu nemajú ľahké. Čína je ako hrozivý stroj, ktorý vykazuje vysoký hospodársky rast, no zároveň vo svojom súkolí mliaždi milióny ľudí.

Túto rozdvojenosť vidíme aj na olympiáde. Na jednej strane prepracovaná organizácia a snaha Číňanov nič nepokaziť. Na strane druhej, spod starostlivo upravenej fasády preniká poznanie, že nie všetko je v tejto krajine v poriadku. Tibeťania protestujú a počuť o sebe nechali aj moslimovia na čínskom vidieku. Olympijské hry v Berlíne (v roku 1936) využili nacisti, aby ukázali svetu, ktorý pomaly začínal byť presvedčený o zastaranosti demokracie, že totalitná vláda je kľúčom k šťastnej budúcnosti ľudstva. Číňanom, ktorých olympiádu k tej nemeckej často prirovnávajú, to už nikto neuverí.

Stojí to za tie peniaze?

V jednom smere však čínske prípravy fascinujú. Akoby celú udalosť so zatajeným dychom pozoroval celý miliardový národ ako jeden človek. Kto pozoroval čínske pokusy s vlastným vesmírnym programom, ten si túto ich charakterovú črtu všimol už dávno. Existujú individualisti, ktorí sa úprimne čudujú, ak sa masy prehnane stotožňujú s úspechom „svojich“ športovcov (alebo trebárs kozmonautov). Koniec koncov, tie aplaudujúce davy sa na tom úspechu podieľali maximálne tak povzbudzovaním. Ich život sa nezmení, nech tieto „udalosti prestíže“ dopadnú pre reprezentantov tej-ktorej krajiny akokoľvek.

Číňania sú však iní. Národné (ne)úspechy berú takmer osobne. A v oficiálnej čínskej tlači asi nikto nezapochyboval, či celý ten cirkus stojí za vynaložené prostriedky. Na Západe však podobné hlasy zaznievajú. A ak majú byť moderné olympijské hry posudzované objektívne, nesmie sa obísť ani tento ich kritizovaný aspekt. Britský Inštitút Adama Smitha dnes opäť spochybnil, či globálne športové slávnosti stoja zato.

Hovoria dokonca o „jednom z najväčších mrhaní peňazí daňových poplatníkov“, ktorý už dávno nie je o športe. Dokumentovať to mala aj olympiáda v Aténach pred štyrmi rokmi, ktorá stála grécku vládu 10 miliárd dolárov. Číňania na tú svoju majú minúť dokonca 40 miliárd dolárov! Dôvod, prečo britský think tank lamentuje nad verejnými výdavkami na olympiádu, je prozaický. V roku 2012 má túto športovú udalosť hostiť Londýn a výdavky zrejme prekročia 10 miliárd libier. Niektorí dokonca navrhujú, aby sa nato krajina vykašľala a organizáciu hier prenechala Francúzsku, ktoré svoj neúspech prežívalo veľmi ťažko.

Britské frflanie, ktoré poukazuje na premrhané peniaze, je síce sympatické, ale na takom Slovensku bude mať preň porozumenie iba málokto. Ľudia potrebujú niektoré veci zažiť aj ako spoločenstvo a šport je na také niečo dokonalý. V tomto zmysle ani Číňanom nie je čo vyčítať. Olympiáda je však dobrou príležitosťou ako pochopiť mentalitu tohto národa, ktorý bude na medzinárodnej scéne zohrávať stále dôležitejšiu úlohu.

Majú slovenskí politici mlčať?

V slovenskej tlači sa rozhorela debata, či by naši politici mali nejakým spôsobom otvoriť otázku porušovania ľudských práv v tejto ázijskej krajine. Zrejme nikto neočakáva, že sa Ivan Gašparovič na niečo podobné zmôže. Zvlášť, keď ani Dzurindova garnitúra v tomto smere žiadnu prehnanú odvahu neukázala. Existujú však náznaky, že olympiáda by skutočne mohla byť pre čínsky režim prelomová. No iným spôsobom, než súdruhovia očakávajú.

Nuž, usadnime k obrazovkám, vychutnávajme so štipcom na nose športové úspechy a dúfajme, že medzinárodné spoločenstvo neurobilo chybu, keď organizáciu tohtoročnej olympiády zverilo práve Číne.

www.aktuality.sk