Brány Carihradu a zhubné plody multikulturalizmu a politickej korektnosti v dhimmizovanej Európe
29. mája 1453, teda pred 555 rokmi, podľahol Carihrad tureckému obliehaniu. Zanikla tak tisícročná Byzancia, priamy dedič Rímskej ríše. Hoci kresťanské impérium na Bospore bolo už len tieňom svojej niekdajšej slávy, pád Carihradu aj tak otriasol vtedajšou Európou. Napriek priepasti času sa v príbehu obliehaného mesta zrkadlí niečo veľmi veľmi prítomné.
Tak ako dnes, aj vtedy bol náš kontinent ohrozovaný militantným islamom. A nie je ťažké vidieť paralely medzi vtedajšou a dnešnou ľahostajnosťou väčšiny Európy voči bezprostrednej hrozbe číhajúcej v susedstve. Hŕstka konzervatívcov a klasických liberálov, čo bije na poplach a snaží sa upozorňovať na zhubné plody multikulturalizmu či politickej korektnosti, kráča v stopách Janovčana Giovanniho Giustinianiho a jeho sedemsto mužov, ktorí v najhoršej chvíli prišli Carihradu na pomoc, aj keď ich snaženie bolo v konečnom dôsledku márne. Zdecimované obyvateľstvo obliehaného mesta totiž už dávno stratilo vôľu k boju.
A potom tu je ešte postoj mnohých vysokopostavených Byzantíncov, ktorí tak nenávideli pápeža a latinský Západ, že radšej zradili svoje mesto a víťazstvo Mehmeda II. vítali s radosťou. Vari nie je pravda, že mnohí naši ľavotočiví intelektuáli nenávidia pôvodnú kresťanskú kultúru Európy tak veľmi, že by im v podstate víťazstvo Eurábie neprekážalo? Či to nie je tak, že islamizmus v Európe priamo alebo nepriamo podporujú aj ľudia, ktorí by podľa šaríje mali byť ukameňovaní medzi prvými?
Je udivujúce, že fínsky spisovateľ Mika Waltari napísal svoj pochmúrny a mimoriadne sugestívny historický román Pád Carihradu ešte v 50. rokoch minulého storočia. Toto dielo sa dá totiž čítať aj ako sprievodca súčasnou európskou realitou. Historický cyklus sa uzavrel a Waltari vo svojej prítomnosti spojil minulosť s budúcnosťou.
Bežné udalosti v dhimmizovanej EurópeNežijeme v istom zmysle aj my v akomsi obliehanom Carihrade? Len pred pár dňami informovala britská tlač o 18-ročnom Benovi Smithovi, ktorého policajt upozornil, aby zo svojho auta odstránil anglickú vlajku (tvorí ju červený kríž na bielom podklade), lebo by vraj mohla pôsobiť rasisticky voči imigrantom. Ak by odmietol zo svojho auta vlajku odstrániť, hrozila mu pokuta 30 libier. Treba dodať, že celý incident sa odohral v... Anglicku.
„Smial som sa, lebo som si myslel, že je to len vtip, ale potom som si uvedomil, že to myslí vážne. Takže som ju musel okamžite odstrániť. Myslel som, že to je šialenstvo. Je to moja krajina a ja chcem ukázať, že ju podporujem,“ povedal o incidente rozčarovaný mladík.
Predvčerom ďalšie britské noviny prišli so správou o policajtovi, ktorý dvom kresťanským kazateľom zakázal rozdávať letáky s náboženskou tematikou v prevažne moslimskej štvrti Birminghamu. Podľa kazateľov sa im policajt vyhrážal zatknutím za spáchanie „zločinu z nenávisti“. Už dlhšie sa zdá, že na predmestiach západných veľkomiest vznikajú „no-go areas“, teda ulice, kam by normálne obyvateľstvo radšej nemalo chodiť a na ktoré polícia či štátne orgány prestávajú mať dosah.
Nedávno som objavil zaujímavý konzervatívny blog Gates of Vienna (brány Viedne). Pomenovanie odkazuje na rok 1683, keď Turci obliehali metropolu habsburskej monarchie. Označiť takto svoju stránku je celkom originálne. No má to jeden háčik. Pri Viedni boli Turci napokon porazení poľským kráľom Jánom III. Sobieskym a karta sa pre Európu začala obracať. Od tej chvíle boli sily polmesiaca z Európy postupne vytláčané. Možno je to pesimistický postoj, ale dnes sa zdá, že realite by skôr zodpovedal názov „brány Carihradu“ a nie „brány Viedne“.
http://archiv.station.zoznam.sk