Pozorný pohľad na Európsku ústavu
Aké sú dôvody na obavu z Euroústavy?
Za prvé, o Ústave nebola a nie je takmer žiadna diskusia. Obrovská väčšina Európskej verejnosti ústavu nečítala a nevie, čo v nej je. Môže to byť sčasti spôsobené dĺžkou Ústavy (70 000 slov) a jej nezrozumiteľným jazykom. Na rozdiel od Európskej ústavy je americká ústava 15 krát kratšia a ľahko pochopiteľná. Neprekvapí preto viera Jamesa Madisona, jej hlavného architekta, podľa ktorého „pre ľudí nebude mať nijaký význam, ak sú zákony tvorené ľuďmi, ktorých si sami zvolili a ak tieto zákony budú také obsiahle, že ich nebudú môcť čítať, alebo také nesúvislé, že im nebude nikto rozumieť.“
Navyše, aj to málo diskusie, ktorá tu je, je poriadne pokrivené v prospech „áno“ tábora. Brusel a väčšina národných vlád rozhadzujú Eurá daňových poplatníkov na „informačné kampane“ vystielajúce Ústave cestu. V tých vzácnych prípadoch, keď sa „áno“ kampaň stretáva so serióznou opozíciou, sa Brusel uchyľuje k násilníckym a hrubým vyhrážkam. Viceprezidentka Európskej komisie Margot Wallstrom počas návštevy českého Terezína, ktorý bol počas druhej svetovej vojny nacistickým koncentračným táborom, prirovnala možné odmietnutie Európskej ústavy k návratu holokaustu. Vyjadrila sa, že „odporcovia Ústavy chcú Európsku úniu posunúť späť na starú čisto medzivládnu cestu uskutočňovania vecí. Vravím, že títo ľudia by mali prísť do Terezína a pozrieť sa, kam tieto staré cesty vedú.“
Za druhé, jazyk Ústavy pojednávajúci o rozdelení právomocí medzi Bruselom a národnými vládami je nepresný. Ústava menuje oblasti, v ktorých má Brusel „výlučné“ kompetencie. Tiež však tvrdí, že „v oblastiach, ktoré nespadajú do jeho výlučných kompetencií, bude Únia konať iba ak a do takej miery, do akej ciele plánovaného konania nemožno dosiahnuť na úrovni členských štátov, a to buď na centrálnej úrovni alebo na regionálnej alebo lokálnej úrovni, ale môžu byť, podľa rozsahu alebo následkov zamýšľaného konania, lepšie dosiahnuteľné na úrovni Únie.“ Táto veta naznačuje, že Brusel môže užívať niektoré kompetencie mimo jeho výlučnej autority, ak sa nejaké nedefinovaé teleso rozhodne, že EÚ to môže urobiť lepšie ako členská krajina.
Podobné problémy vyvstávajú v oblastiach, v ktorých majú byť kompetencie medzi Bruselom a národnými vládami „zdieľané.“ Tieto oblasti zahŕňajú vnútorný trh, bezpečnosť a spravodlivosť, poľnohospodárstvo a rybolov, dopravu, energiu, sociálnu politiku, ekonomickú, sociálnu a územnú súdržnosť, ochranu životného prostredia, ochranu spotrebiteľa a všeobecnú bezpečnosť v otázkach verejného zdravia. Ústava tiež tvrdí, že „členské štáty môžu užívať svoje kompetencie iba ak ich neužíva Únia alebo sa Únia rozhodla upustiť od svojich kompetencií.“ Inými slovami, členským štátom môže byť dovolené vydávať zákony v oblastiach „zdieľaných“ kompetencií iba v prípade, ak im to povolí Brusel.
Časom sa všetky vlády snažia získať širšie právomoci akými boli najprv poverené. Citujúc Madisona, „pri vytváraní vlády, prostredníctvom ktorej ľudia riadia iných ľudí, spočíva veľký problém v tomto: najskôr musíte umožniť vláde kontrolovať tých, ktorým vládne, a hneď na to ju musíte zaviazať, aby kontrolovala samu seba.“ Toto je dôvod, prečo bola americká ústava zostrojená tak, že opatrne a dôsledne vymenováva a takto obmedzuje právomoci federálnej vlády.
Tam, kde je jazyk americkej ústavy nepresné, sú dôsledky ďalekosiahle. Americká ústava napríklad nešpecifikuje maximálny počet sudcov Najvyššieho súdu. Toto kľúčové zanedbanie umožnilo prezidentovi Franklinovi Rooseveltovi pohroziť doplnením Najvyššieho súdu svojimi poverencami v prípade, ak bude ďalej stáť Najvyšší súd v ceste jeho legislatívnej agende New Dealu. V istom zmysle je diskusia o budúcnosti sociálneho poistenia pokračovaním spornej otázky, ktorá obklopovala prijatie legislatívy New Dealu.
Po tretie, definícia práv jednotlivca, ako ju predkladá Európska ústava, je veľmi problematická. Prvých desať doplnkov americkej ústavy je až na jednu výnimku zoznamom práv jednotlivca proti štátu, nie zoznamom nárokov jednotlivcov na služby, ktoré má poskytovať štát. Jedinou výnimkou je právo na súdne pojednanie pred porotou. Naproti tomu Európska ústava obsahuje zoznam práv na služby poskytované štátom. Tento zoznam napríklad obsahuje právo na vzdelanie, platenú materskú dovolenku, podporu v sociálnom zabezpečení a sociálne služby, podporu na bývanie, preventívnu zdravotnú starostlivosť, služby všeobecného ekonomického záujmu a právo na vysokú úroveň environmentálnej a spotrebiteľskej ochrany.
Takéto práva – v skutočnosti nároky na štát – predstavujú najdôležitejšie potenciálne napätie v Európskej únii. Na jednej strane navrhovaná Ústava tvrdí, že „voľný pohyb osôb, tovaru, služieb a kapitálu budú zaručované Úniou... [a] akákoľvek diskriminácia na základe národnosti bude zakázaná.“ Na strane druhej sa zdá, že každý občan Únie má nárok na širokú škálu sociálnych služieb všade, kde sa rozhodne usadiť. Toto povedie buď k masívnemu sťahovaniu ľudí do členských krajín s vyššou úrovňou sociálnych služieb, alebo k harmonizácii stýchto služieb medzi členskými štátmi.
Jediný spôsob, ako vyriešiť možné napätie medzi právom na slobodný pohyb a právami na sociálne služby je povoliť každej členskej krajine obmedziť prístup k sociálnym službám, nie na základe národnosti, ale na základe takých osobných charakteristík, ako je počet odpracovaných rokov v danej krajine a neusvedčenie z ťažkého zločinu. Ak nebude členským štátom dovolené uvaliť na prístup k sociálnym službám takéto požiadavky, EÚ sa stane masívnym harmonizovaným sociálnym štátom, ktorý zdegraduje členské štáty do pozície, že budú akurát udržiavať zákony a poriadok a zabezpečovať vnútornú bezpečnosť.
Európania majú všetky dôvody obávať sa vlády v Bruseli, právomoci ktorej nie sú jasne definované. Evidentne nedokonalá Európa národných štátov, tak ako je dnes, môže byť lepšou ochranou európskej slobody než po schválení navrhovanej ústavy v nádeji po dokonalejšej Európskej únii.
William Niskanen a Marian L. Tupy
William Niskanen je predsedom Cato Institute.
Marian Tupy je riaditeľom Projektu globálnej ekonomickej slobody v Cato Institute.
Ďalšie články autorov nielen k tejto téme nájdete publikované na stránkach Cato Institute. Prebraté s láskavým dovolením Mariana Tupeho. Preklad: Richard Ďurana, portál www.eunie.sk.