EÚ: Alternatíva existuje!
Francúzske a holandské NIE európskej ústavnej zmluve je dobrou správou pre Slovensko i Európu. Netreba však ignorovať dôvody, pre ktoré ústavu odmietli najmä Francúzi. Galský kohút sa opäť prejavil ako najsocialistickejší a najšovinistickejší na európskom smetisku. Tento fakt nezastrie ani to, že ich národné vlastnosti sa výnimočne prejavili pozitívne. Dnes je celkom zrejmé, že Francúzi podporovali európsku integráciu, lebo v nej videli nástroj vlastnej protiamerickej posadnutosti, možno až náhradu za stratené koloniálne impérium. Teraz, keď sa ukazuje, že Európu nemôžu kontrolovať, zaťahujú brzdu.
Obavy z všadeprítomného poľského elektrikára a manifestované nepriateľstvo voči novým členom EÚ sú dôkazom toho, že európska integrácia už od začiatku kráčala zlým smerom. Bezprostredne po skončení vojny navrhoval britský štátnik Anthony Eden projekt euroatlantickej ekonomickej integrácie, bez ambícií budovať politickú nadstavbu. No presadili sa kontinentálne, najmä francúzske predstavy, ktorých nositeľom bol známy mníchovan a bývalý vichistický politik Joseph Schuman. Integrácia mala postupovať pomaly a s mnohými zákrutami, ale vyústiť mala v konečnom dôsledku do Spojených štátov európskych. Prvé roky Európske spoločenstvá najmä odstraňovali prekážky obchodu a podnikania, dnes Brusel tieto prekážky vytvára. Európska únia dnes nie je nepodobná komunistickej RVHP. Opäť tu máme centrálnu plánovaciu autoritu, ktorá namiesto trhu rozhoduje, čo sa má vyrobiť, v akých množstvách a kde sa to má predať.
Franzúzske obavy zo všadeprítomného poľského inštalatéra sú spolu s „Kapitalismusdebatte“ v sociálno-demokratickom Nemecku dôkazom toho, že práve ľavicové recepty pre ekonomiku kráčajú ruka v ruke s nacionalizmom a xenofóbiou. Obavy Západoeurópanov netreba brať na ľahkú váhu. No súčasná železná logika dejín, smerujúca k Spojeným štátom európskym má alternatívu. Mikuláš Dzurinda by namiesto afektovaného a trápne pôsobiaceho smútku nad výsledkom francúzskeho referenda mal dostáť aureole reformátora. Prečo by práve slovenský premiér nemohol byť iniciátorom novej vízie európskej integrácie? Minimálne v Londýne, Varšave a Prahe by sa mnohí k takejto iniciatíve pripojili. Takéto spojenectvo by mohlo nahradiť zaseknutý nemecko-francúzsky motor a nasmerovať Úniu k slobodnejšiemu modelu. Nový obsah integrácie by predovšetkým mal byť návratom k štyrom slobodám, teda slobode pohybu pracovných síl, tovarov, služieb a kapitálu. Euroústava v Charte základných práv zavádza mnohé boľševické nadpráva, ale slovíčko „sloboda“ by sme tam hľadali dlho. Len samé rovnostárstvo... Pritom aj z reakcií našich občanov na rok členstva v EÚ vidíme, že Slováci vítajú najmä príležitosti a slobody, ktoré integrácia prináša. Na druhej strane máme nezmyselné euronormy, škodlivé ekologické projekty ako Natura 2000, prechodné obdobia na pohyb pracovnej sily a korupciu spojenú s eurofondami.
Únia by sa mala vrátiť k voľnému ekonomickému združeniu. Hľadať v integrácií spoločné hodnoty je nebezpečný nezmysel. Už len preto, že nič také ako univerzálne zdieľané hodnoty v Európe reálne neexistujú, rovnako ako neexistuje európsky národ, európska verejná mienka alebo európska kultúra. Kultúrne, morálne a sociálne otázky si musí každý národ upraviť sám. Nemôžu byť nanucované okľukou cez Brusel. Aj na Slovensku patrilo k najhlasnejším zástancom euroústavy najmä zopár zakomplexovaných intelektuálov, ktorí chceli pachuť slovenskej identity prekryť identitou „európskou“, nech už pod touto abstrakciou chápali čokoľvek.
Argumenty o globálnej konkurencieschopnosti Európy sú rovnako nezmyselné. Konkurujú si súkromné spoločnosti, nie kontinenty. Súťaž právnych, ekonomických, sociálnych a kultúrnych systémov hnal Európu vždy dopredu. Euroústava sa však nesnažila o systémovú súťaž, ale o glajchšaltovanie celej Únie. Nový obsah integrácie by mohol prebiehať podľa scenára, ktorý načrtol Timothy Garton Ash vo svojej najnovšej knihe. Hovorí o ekonomickej integrácií celého severoatlantického priestoru. Margaret Thatcherová už dávnejšie naznačila, že zárodkom takejto veľkej zóny voľného obchodu by mohli byť NAFTA, Veľká Británia a niektoré liberálne stredoeurópske štáty. Ostatní by sa časom pridali. Nebudujme superštát, radšej dajme prednosť pragmatickej zóne slobody a voľného obchodu. Možno sa z toho časom vyvinie viac. Mnohí namietnu, že po polstoročí centralizácie je takáto zmena cieľovej stanice utópiou. No francúzske a holandské NIE dokazujú, že utópiou, odtrhnutou od reálnych potrieb a túžob Európanov, boli skôr doterajšie vízie euroelít.
Lukáš Krivošík
autor je šéfredaktor www.prave-spektrum.sk
www.donquichotte.sk