Declan Ganley navštívil Slovensko na pozvanie Nadácie F. A. Hayeka a uskutočnil tu niekoľko stretnutí s politikmi, novinármi i prednášku pre verejnosť. Podľa jeho vlastných slov, Lisabonskú zmluvu začal čítať ako podnikateľ a dočítal ju ako znepokojený otec štyroch detí. Aj keď mu dávajú nálepku euroskeptika, sám sa za neho nepovažuje. Naopak, verí v budúcnosť zjednotenej Európy, no tvrdí, že súčasný spôsob integrácie povedie k skorému rozpadu EÚ. „Ak chcú zničiť Európsku úniu, tak by to bruselské elity nemali robiť inak ako doteraz. Európa ako priestor mieru uspela a preto je nutné, aby pretrvala. Lenže je schopná ukázať viac a má obrovský potenciál na zlepšovanie.“ Hovorí 40-ročný úspešný podnikateľ.

Pohnuté dejiny nášho kontinentu pozná Ganley z osudov vlastnej rodiny. Jeho manželka je poľsko-talianskeho pôvodu a jej starý otec bojoval počas prvej svetovej vojny v radoch rakúsko-uhorskej armády. Ganleyho dedko nosil v tej istej vojne uniformu britskej armády, bojujúc v zákopoch severného Francúzska. Európa podľa neho potrebuje ľudí spoza bývalej železnej opony, pretože dobre poznajú cenu slobody. Koniec koncov, Slovensko malo štyri desaťročia vládu, ktorá neskladala občanom žiadne účty. Čosi podobné dnes hrozí aj Európskej únii. Ganley nie je extrémista. Podľa neho, skutočnými extrémistami sú ľudia, ktorí chcú moc z národnej na európsku úroveň prenášať tak, aby občania na jej výkon nemali žiadny dosah.

 

Problémom EÚ sú profesionálni politici a úradníci, ktorí sa nikdy ničomu inému nevenovali a ich jedinou kvalifikáciou je, že rozumejú ako systém moci v zákulisí funguje, pričom keď môžu, tak ho ešte skomplikujú, aby bol pre občana menej priehľadný. Podľa Genleyho, Brusel je o lobistoch, nevolených byrokratoch a partikulárnych záujmoch. Európske elity stratili vieru v občanov, preto by sa im občania mali v tohtoročných voľbách do EP pripomenúť. „Ak chcete dôveryhodnú, legitímnu a prosperujúcu EÚ, musíte uznať, že moc pochádza z ľudu“, zdôrazňuje predák hnutia Libertas.

 

Demokracia, zodpovednosť a transparentnosť sú tri veci, po ktorých Ganley volá a poslucháčov svojej prednášky upozorňuje na zaujímavý paradox: „Je pozoruhodné, že Slovákom vláda neumožnila hlasovať o Lisabonskej zmluve vôbec, kým my Íri o nej budeme musieť hlasovať hneď dva krát. Ste snáď nejakí menej dôležitejší Európania? Toto je demokracia podľa Bruselu. Dosť to pripomína Huga Cháveza.“ Íri vraj nemajú chuť hlasovať v referende druhý krát. Oveľa viac by dopriali Slovákom a ďalším európskym národom, aby dostali šancu hlasovať o Lisabonskej zmluve aspoň raz.

 

Muž, ktorý si v Írsku vyslúžil prezývku „ten, ktorý čítal zmluvu“ tvrdí, že Lisabon je len upravenou verziou už raz zamietnutej euroústavy: „Pripojili k tomu ďalších osem tisíc slov a Sarkozy to Francúzom predal ako ,skrátenie ’ .“ Ak bude druhé referendum, hlas Írov bude podľa Ganleyho opäť zamietavý. Navyše, vláda v Dubline v súčasnosti čelí katastrofálnym ekonomickým problémom, ktoré nemôže len tak zhodiť na plecia niekoho iného. „Lisabonská zmluva je zradou Európy – jej tradícií, jej dejín a najmä je zradou demokracie.“ Ganley súhlasí, že EÚ by mala mať nejaký základný dokument, malo by však ísť o poctivý text, ktorý oslovuje aj srdce, ale súčasne by mal byť prehľadný, aby bol čitateľný a pochopiteľný pre každého.

 

Obvinenia, že svoju kampaň financuje z amerických alebo ruských peňazí odmieta: „Vymýšľajú si to ľudia ako Daniel Cohn-Bendit, ktorí sa na iné argumenty voči kritikom Lisabonskej zmluvy nezmôžu.“ Declan Ganley sa na Slovensku stretol s ľuďmi z liberálnych a konzervatívnych kruhov, ktorí by pripadali v úvahu ako partneri jeho vznikajúcej strany Libertas. Má ísť o prvú paneurópsku stranu, ktorá vzniká zdola a nie z vôle európskych elít, pričom o dôveru verejnosti by sa mala uchádzať už v tohtoročných voľbách do Európskeho parlamentu. 75 percent všetkej legislatívy sa dnes schvaľuje na európskej úrovni. Napriek tomu majú voľby do EP len nízku účasť. Strana Libertas by to chcela zmeniť.

 

Najbližšími názorovými partnermi Declana Ganleyho na Slovensku by mali byť Palkovi Konzervatívni demokrati Slovenska, Občianska konzervatívna strana a vznikajúca strana Sloboda a solidarita Richarda Sulíka. Problém by však mohol nastať v tom, že írsky podnikateľ a politický aktivista má o národných pobočkách svojej strany Libertas veľmi nekompromisnú predstavu: má ísť o stranu, kandidujúcu výlučne do europarlamentu (teda k národným voľbám a témam je indiferentná), a mali by ju reprezentovať nové tváre.

 

„Chceli by sme, aby kandidátmi Libertasu boli ľudia, ktorým by ste bez problémov zverili stoeurovú bankovku a mohli by ste si byť istí, že ju o pol roka bez problémov vrátia.“ Hovorí Ganley. Lenže ako nájsť na Slovensku dostatočný počet politicky nezaťažených eurorealistov, ktorí ešte nie sú rozlezení v iných stranách? V priebehu marca by mala Libertas zverejniť podrobnejšie programové propozície, vrátane informácií o tom, kto ju bude reprezentovať na Slovensku. Zatiaľ otázniky nad týmto projektom zostávajú.

 

Ganley tiež priznáva, že Európsky parlament je kompetenčne najslabší článok bruselského súkolia moci, no súčasne ide o inštitúciu s najsilnejším priamym prepojením na voličov. A prípadný úspech Libertasu vo voľbách do EP by ostatné centrá moci (Komisia, Rada) nemohli ignorovať. Ganley priznáva, že namiesto technokratického zarovnávania zhora, musí Európa organicky zrastať zdola. Lebo národná košeľa je síce bližšia ako európsky kabát, no dobre zaodetý človek nosí tak košeľu ako aj kabát. Je jeho paneurópska strana Libertas výrazom potreby Európanov po takejto spoločnej politike?