Kto je BOH?
Opäť sú tu veľkonočné sviatky. Aj keď neobídu asi nikoho, pre rastúci počet Slovákov ide len o tradíciu a pár dní voľna navyše. Postupne dorastá stále viac ľudí, pre ktorých pojmy ako „Boh“, „Svätá trojica“, „Syn Boží“, „zmŕtvychvstanie“ alebo „hriech“ nič neznamenajú.
Slová, ktoré strácajú obsah
V knihe Autobiografické rozhovory môj obľúbený F. A. Hayek píše, že sa stal agnostikom, lebo keď sa v období dospievania zaujímal o náboženstvo, nikto mu nedokázal zmysluplne odpovedať na otázku, kto alebo čo je Boh. Aj keď sa konzervatívny liberál Hayek napokon dopracoval k postoju, kedy veľmi oceňoval spoločenskú úlohu viery a na staré kolená našiel aj porozumenie s Jánom Pavlom II., jeho vzťah k Bohu je niečím typický pre celú dnešnú dobu. Čoraz viac mladých ľudí, ktorí nemali náboženskú výchovu a rodičia ich k viere nikdy neviedli, vôbec nevedia, čo si počať s najzákladnejšími pojmami kresťanstva.
Vo vášnivých internetových diskusiách na náboženské témy potom pravidelne badať, že najmä odporcovia kresťanstva vôbec nepoznajú vieru, ktorú kritizujú a prichádzajú s rôznymi naivnými a značne skreslenými predstavami. Inými slovami, bojujú proti slamenému panákovi, ktorého si sami vytvorili. Pripustiť však možno aj kritiku do vlastných radov. Pretože veľa ľudí si myslí, že pozná kresťanstvo, no len málo z nich spoznalo Krista.
Tá základná filozofická otázka - kto je Boh – je nesmierne zaujímavá. Mnohí tvrdia, že neexistuje, no v našej spoločnosti sa nedá okolo neho prejsť len tak. Nedá sa obísť. Boha možno milovať, možno v neho dúfať, veriť v neho, možno popierať jeho existenciu, nadávať mu, či priamo nenávidieť ho a bojovať proti nemu... len jednu vec nemožno: totiž nemožno k nemu nezaujať postoj.
Čo sa týka zodpovedania otázky v nadpise, do mojej Biblie som si kedysi zapísal túto definíciu: BOH JE osobná, rozumná, vôľová, večná, nadčasová, nad svetom jestvujúca bytosť, ktorá stvorila vesmír, obdarila ho racionálnymi zákonmi, usporadúva ho a zasahuje do jeho fungovania. Boh (vo svojej neohraničenosti) presahuje akúkoľvek formu, predstaviteľnú naším rozumom. Je dokonalou a svätou bytosťou, ktorá je na jednej strane absolútne nekonečná a na strane druhej, úplne osobná. Boh pozná každého z nás po mene a žiadna z našich myšlienok, pohnútok alebo činov (súčasných, minulých, či budúcich) mu nie je skrytá. Boh nemá počiatok. Vždy bol a vždy bude.
Boh židov a kresťanov – Boh paradoxov
Skutočnosť, že Boh je transcendentný (nadprirodzený, presahujúci zmyslové poznanie) a súčasne imanentný (teda osobný) je veľmi zaujímavá. Boh židov a kresťanov je totiž v prvom rade bytosťou paradoxu. Napríklad v knihe Genesis sa píše, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. Niektorí cynici, dobre poznajúci zvlčilú prirodzenosť človeka, z toho vyvodzujú, že Boh musí byť potom „děsnej prevít“. V skutočnosti to však znamená, že človek sa na svojho Stvoriteľa podobá nesmrteľnou dušou, rozumom a vôľou.
Človek teda nemá atribúty Stvoriteľa, minimálne je mu však podobný ako tvorca – pretvárateľ, ktorý dostal do správy tento svet. Starovekí židia sa tým možno chceli vymedziť aj voči pohanským kultom okolitých národov. Tie sa totiž klaňali modlám, vymodelovaným na obraz človeka a zvierat. Židovstvo však prišlo s koncepciou neviditeľného, nepredstaviteľného a jediného Boha, ktorý je v hlave človeka len akousi paradoxnou myšlienkou. Nie je to boh, ktorého si stvorili ľudia na svoj obraz, ale Boh, ktorý si ľudí stvoril na obraz svoj.
Bytosť, ktorej hovoríme Boh, je človeku prístupná najmä vierou, nie priamo rozumom a zmyslami. Nedá sa vedecky dokázať, lebo ak by bolo možné Boha napchať do skúmavky, nešlo by už o absolútnu a človeka presahujúcu bytosť a tým pádom by to nebol Boh. Rôznymi spôsobmi sa však dá argumentovať, prečo je rozumné v Neho veriť a prečo je pravdepodobné, že existuje. Navyše, Boh sa človeku dáva poznať. A to jednak cez svoje Stvorenie a jednak cez Zjavenie, ktoré je zachytené v Biblii. Na tomto mieste možno upozorniť na jednu zaujímavosť. Fanatickí odporcovia náboženstva v internetových diskusiách často stavajú proti sebe grécku filozofiu a kresťanskú vieru.
V skutočnosti sa z istého uhlu pohľadu dobre dopĺňajú. Gréci prišli s tvrdením, že človek prostredníctvom svojho rozumu môže stúpať k bohom. Židia zase prišli s tým, že Boh sa skláňa k človeku a prehovára k nemu prostredníctvom prorokov a občas sa mu priamo dáva poznať. V kresťanstve dochádza k premosteniu oboch prístupov: Boh sa v osobe Ježiša Krista narodil ako človek a prežil na tomto svete ľudský život. Z čisto filozofického hľadiska je ošemetné stavať kresťanstvo proti gréckej učenosti. Skutočný konflikt v helénskom období existoval medzi Grékmi a židovstvom, kým kresťanstvo tento konflikt prekonáva.
Boh, človek a hriech
Veľkonočné sviatky sú o Ježišovom ukrižovaní a zmŕtvychvstaní. Na počiatku bol však Adam a jeho pád. Boh umiestnil Adama a Evu do rajskej záhrady, pričom tu treba upozorniť, že Eden je zrejme skôr stav ako nejaké geograficky lokalizovateľné miesto. Každopádne, prví ľudia boli nevinní, až pokiaľ nezhrešili. So slobodnou voľbou Adama a Evy upadlo celé ľudstvo do hriechu, skazenosti a biedy. Medzi Bohom a človekom vznikla priepasť. Odplatou za hriech sa stala smrť. K definícií Boha však patrí, že je tiež milujúcim Otcom, ktorého láska k ľuďom je nepodmienená. Boh má dvere otvorené pre každého, ale človek má slobodnú vôľu, ktorá zahŕňa aj možnosť pred Božou láskou sa uzavrieť. Odmietnutie tejto ponuky vedie do Pekla, keďže práve Peklo sa definuje aj ako neprítomnosť a trvalá odlúčenosť od Boha...
Každopádne, Boh sa vo svojej dobrote rozhodol nájsť spôsob ako padlému ľudskému pokoleniu pomôcť. Poslal svojho vlastného Syna, ktorý by prežil ľudský život bez hriechu a napokon by sa obetoval za nás. Tu treba poznamenať, že opäť máme dočinenia s novátorským paradoxom: v kresťanstve Boh neočakáva ľudské obete, naopak sám sa obetoval za hriechy ľudí. Ježiš svojou potupnou smrťou na kríži vzal na seba hriechy každého z nás a stal sa tak našim vykupiteľom. Po smrti bol pochovaný, no následne vstal z mŕtvych ako dôkaz, že Boh túto obetu svojho Syna prijal. Ľudia tým získali prisľúbenie, že na konci dejín takisto vstaneme z mŕtvych. Kríž, nástroj popravy, sa tak vďaka Kristovi mení na symbol triumfu večného života nad smrťou.
Ježiš, osobný spasiteľ
Vyššie uvedené riadky sú v kocke zhrnutím kresťanskej viery. Treba zdôrazniť, že Ježiš nie je akýmsi kolektívnym spasiteľom ľudstva, ale osobným vykupiteľom každého jedného z nás. Lebo každý je vyzvaný, aby v neho uveril. Že ľudia sú hriešni a majú sklon konať zlo je ľahko uveriteľné. Stačí si zapnúť večer správy. Oveľa horšie prijímame, že aj my osobne sme hriešni a páchame malé zlá každý deň a to často aj neuvedomene. Vyznať Ježiša a požiadať ho o odpustenie vlastných hriechov je krokom k milosti. Aj o tom sú tieto sviatky.