Eurohujer a eurohandra
V neúspešných referendách o euroústave utrpeli euronaivisti úder, z ktorého sa dlho spamätávali. No dnes opäť vystrkujú rožky. Príkladom ich nechutného aktivizmu sú napríklad výčitky voči Václavovi Klausovi, ktorý sa rozhodol nevyvesiť na Pražskom hrade handru Európskej únie alebo bláznivé výroky Pála Csákyho po rozhodnutí Ústavného súdu o neprijateľnosti pozitívnej diskriminácie.
Klaus „nevyvěsil hadr“
Český prezident bol za nevyvesenie modrej handry s dvanástimi hviezdami kritizovaný už bezprostredne po vstupe ČR do EÚ. Dnes umelci Šípek a Kocáb napadli na stránkach Lidových novin českého prezidenta opäť. Tu treba poznamenať, že nielen nad Hradčanmi nevlaje zástava EÚ. Ani slovenský prezident ju nad svojím sídlom nevztýčil. Hoci v Gašparovičovom prípade skôr pôjde o opomenutie modloslužobníckeho úkonu ako o nejakú vyargumentovanú názorovú pozíciu.
Modrý vecheť by nielenže nemal visieť nad sídlom hlavy štátu, on by nemal viať ani nad inými národnými inštitúciami. A ak aj áno, mal by byť umiestnený nižšie a v menšom vyhotovení ako zástava Slovenskej či Českej republiky. Dôvod tkvie v histórii a tradícii. Česká vlajka je symbol, ktorý bol vykúpený krvou Slovákov i Čechov, ktorí bojovali v légiách, je symbolom odboja v druhej svetovej vojne. Je to symbol, ktorý vial na demonštráciách proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy. Vial tu v roku 1989 a vial pri športových úspechoch českých futbalistov či hokejistov v 90. rokoch.
Dvojkríž na slovenskej štátnej vlajke je ešte starším symbolom. Pochádza z uhorskej tradície, kedy znakom štátu bol práve dvojkríž a svätoštefanské brvná. Pôvod symbolu je možno v cyrilometodskej tradícii a do uhorského ríšskeho znaku sa dostal ako symbol hornouhorských miest, ktoré mali v mestskom erbe práve dvojkríž, kým dolnozemské mestá mali v erbe zase svätoštefanské brvná. Farby slovenskej zástavy sú posvätené históriou a krstené krvou generácií Slovákov bojujúcich za slobodu. I keď možno pripustiť, že so snom o slobode sa menila aj konkrétna podoba našej vlajky, tá dnešná je symbolom niečoho veľmi hmatateľného. Je to znak štátu ako spoločenstva občanov, vystavaného okolo slovenského národa.
Naša vlajka jednoducho niečo reprezentuje. Ale čo symbolizuje tá modrá handra? Dvanásť hviezdičiek malo kedysi symbolizovať 12 členských štátov, no po rozšírení v roku 1995 o ďalšie tri krajiny sa hviezdičky zmenili na „symbol šťastia“! Kruh, do ktorého sú zoradené, je vraj znakom celistvosti. Zdôvodnenie ako z katalógu podomových predavačov amuletov. No a modrá farba? Tá symbolizuje zrejme atrament, ktorý statoční euroúradníci preliali, aby pre nás vybudovali celokontinentálnu utópiu. Česť týmto postmoderným pracovitým hrdinom, ktorí by nad lajstrami eurosmerníc aj dušu vypustili, aby nám vnútili šťastie!
Nie je dôstojné, aby taký umelý a prázdny symbol, akým vlajka EÚ nepochybne je, visel rovnocenne vedľa slávnych zástav starobylých európskych národov. Ostatne, prečo by popri slovenskej mala na vládnych inštitúciách viať práve vlajka EÚ? Prečo nie aj vlajky OSN, NATO, OECD, WTO, WHO a bohvie čoho sme ešte členom?
„Pál Csáky, podajte mi pero!“
Uplynulý týždeň sa však niesol aj v znamení dôležitého rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý zrušil pozitívnu diskrimináciu občanov na základe rasy alebo etnika. Sudcovia pod vedením Jána Mazáka dali signál, že Slovensko sa nebude uberať cestou sudcovskej tyranie, akej sme svedkami v prípade liberálneho Najvyššieho súdu v USA. Význam rozhodnutia pre náš ústavný systém podčiarkol aj minister spravodlivosti Daniel Lipšic. Vzhľadom na to, aké problémy vytvára pozitívna diskriminácia v Amerike, ide naozaj o veľké víťazstvo zdravého rozumu zoči-voči šialenej ideológii multikulturalizmu.
Antidiskriminačný zákon bol srdcovou záležitosťou najmä podpredsedu vlády Pála Csákyho. Ten sa vyjadril, že: „Môže to otvoriť diskusiu na tému, či je článok 12 Ústavy SR moderným prvkom“ . V tomto článku sa hovorí o zákaze znevýhodňovania na základe rasy, farby pleti či národnosti, ale zároveň aj o zákaze zvýhodňovania. Inými slovami, Pál Csáky by za moderné zrejme považoval také ustanovenie, ktoré pripúšťa zvýhodňovanie na základe istých povrchných faktorov.
Pál Csáky je už na prvý pohľad veľmi inteligentný a kultivovaný človek. Svedčia o tom jeho gestá i noblesný spôsob hlásania svojich názorov. Ako konzervatívec túto aristokratickú formu na ňom veľmi oceňujem, je vidieť, že má šľachtické korene. Kto minulý týždeň videl SITO, kde evidentný maniak a patologický klamár doviedol svojho spolubesedníka takmer na pokraj nervového zrútenia, mi určite dá za pravdu, že takáto kultivovanosť je v slovenskej politike výnimkou.
No to je len forma. Podpredseda pre menšiny a ľudské práva je totiž asi najväčší hlásateľ ideologických zvráteností ľavicového liberalizmu u nás. A pokiaľ ide o obsah Csákyho vyjadrení v európskych záležitostiach, tam svojou nemiestnou snaživosťou neomylne pripomína postavu Hujera z českého filmu Marečku, podejte mi pero.
Pikantný na celej záležitosti okolo antidiskriminačného zákona je fakt, že smernica EÚ uplatňovanie pozitívnej diskriminácie „iba“ odporúča. Takže euronaivista Csáky pod zásterkou Únie robí úplne neodôvodnenú nadprácu. V jeho prípade to však nie je nič nové. Už pred rokmi, keď bol ešte len podpredsedom MKDH, obhajoval „právo ženy“ potratiť svoje dieťa. Ak by Csáky bol čo i len trochu konzervatívnym politikom, chápal by, že sa má usilovať o rovnosť pred zákonom, nie o pochybnú a nehmatateľnú „rovnosť šancí“ alebo ešte horšie „rovnosť vo výsledkoch“.
Invalidi či záujmové skupiny?
Pozitívna diskriminácia je nebezpečné zlo, ktoré bolo na Slovensku chvalabohu zastavené už v zárodku. V podstate sa tu nejedná o nič iné ako o podobné prerozdeľovanie práv, povinností a peňazí, aké existovalo aj za socializmu. Len kritériom tohto prerozdeľovania už nie je ubiedená trieda robotníkov, ale rôzne iné, údajne znevýhodnené skupiny obyvateľstva ako Rómovia, homosexuáli alebo ženy.
Je zaujímavé, že vždy, keď sa tento argument spomenie, zástancovia pozitívnej diskriminácie začnú citovo vydierať, spomínajúc invalidov, kde štát pozitívne diskriminuje napr. chránené dielne, alebo predpisuje zamestnávanie istého počtu postihnutých súkromnými firmami. Uznávam, že takýto druh „pozitívnej diskriminácie“ je ešte eticky obhájiteľný. Ale problém je v tom, že vždy to začne ľuďmi so zdravotným postihnutím a skončí pri dobre organizovaných (a často samozvaných) záujmových skupinách. Nie je náhoda, že rozhodnutie ÚS SR zarmútilo po Csákym najmä rôznych pofidérnych politických „reprezentantov“ rómskeho etnika.
Tu si do istej miery zaslúži kritiku aj Ústavný súd. Jeho rozsudok sa týka len zákazu pozitívnej diskriminácie na základe etnickej a rasovej príslušnosti. Takže aj naďalej tu budeme mať napr. feministky a homosexuálne združenia, ktoré majú možno len pár členov, nikto ich nevolil, no napriek tomu sa považujú za hovorcov svojich domnelo znevýhodnených menšín (v prípade žien dokonca väčšín).
No na antidiskriminačnom zákone je asi najbláznivejší tento výrok podpredsedu vlády, ktorý by bol svojím budovateľským nadšením skôr hodný nositeľa Leninovho rádu práce: „Jeho sila je nespochybniteľná. Občania v ňom majú oporu a ochranu pred akoukoľvek diskrimináciou“ . Akoukoľvek, okrem tej pozitívnej, patrí sa dodať.
Lukáš Krivošík
www.prave-spektrum.sk