Hans-Hermann Hoppe - zbavme sa štátov!
Táto knižka je výbušná ako dynamit. Na jej myšlienky táto doba ešte nie je zrelá. Aj keď sa zaoberá ekonómiou a filozofiou, číta sa ako intelektuálne dobrodružstvo. Oplatí sa zohnať si ju skôr, než ju generálny prokurátor stiahne z obehu: Demokracia, anarchia a omyly ekonómie z pera Hansa-Hermanna Hoppeho.
Búranie mýtov
Predstavme si človeka, ktorý by verejne vyhlásil, že moderné štáty ako je SR, USA alebo Nemecko, nemajú nijakú legitimitu. Univerzitného profesora a učenca tvrdiaceho, že demokracia je formou politického zriadenia, ktoré má v sebe zabudovanú tendenciu neustále sa zhoršovať a radšej by sme to mali skúsiť bez štátu. Nemecký profesor a popredný predstaviteľ anarchokapitalizmu Hans-Hermann Hoppe je takouto osobnosťou. V pražskom Liberálnom inštitúte vyšiel teraz výber z jeho textov, v ktorom opisuje, v čom sa súčasná ekonómia hlavného prúdu mýli, prečo je demokracia beznádejne nereformovateľná a taktiež ako by mohla fungovať spoločnosť bez existencie štátu. Hoppeho netreba čítať, lebo sa s ním dá vo všetkom súhlasiť. Skôr preto, že nesúhlas a polemika s ním sú vzrušujúcou intelektuálnou hrou.
Hoppe sa ako prvotriedny učenec a vedec metodologicky odráža od chápania ekonómie ako vedy o ľudskom konaní. Podľa neho je dominujúca matematicko-empirická metóda pre spoločenské vedy absolútne nevhodná. Tvrdí, že najmä ekonómia musí byť postavená na logicko-deduktívnom základe, vychádzajúc z axiómu o ľudskom konaní. Hoppeho metodologické názory sú však len úvodom k hĺbkovej kritike demokracie a klasického liberalizmu. Podľa neho, každý človek má prirodzené právo na vlastníctvo seba samého. Čokoľvek, čo takáto osoba nadobudne buď prvotnou okupáciou alebo výmenou s inými, je rozšírením tohto práva. Útok na vlastníctvo je v takom prípade tým istým ako agresia voči telu druhého. Toto prirodzené právo je človeku vrodené a existuje objektívne, bez ohľadu nato, či ho niekto uznáva alebo nie.
Hoppe sa v princípe zhoduje s Johnom Lockem a teoretikmi klasického liberalizmu, podľa ktorých má človek prirodzené právo na život, zmluvnú slobodu a vlastníctvo. No pôvodnú teóriu, ktorá poskytuje legitimitu všetkým moderným demokratickým štátom, kritizuje. Klasici liberalizmu z 18. a 19. storočia tvrdili, že štát musí existovať, aby chránil vymenované prirodzené práva každého človeka. Štát v ich ponímaní mal mať štíhlu a minimalistickú podobu. Hoppe však namieta, že každý minimálny štát má tendenciu rásť, rozširovať sa a v konečnom dôsledku skončiť ako štát maximálny, ktorý rôznymi spôsobmi narušuje práva svojich občanov.
Mafie ako štáty v zárodku a štáty ako etablované mafie
Koncepcia vlády je s prirodzenoprávnym chápaním vlastníctva nezlučiteľná. Zo skutočnosti, že život, zmluvná sloboda a vlastníctvo jednotlivca musia byť chránené pred možnými agresormi, nevyplýva nutnosť, aby týmto poskytovateľom ochrany bol štát. Hoppe definuje štát ako teritoriálny monopol donucovania, ktorý si osobuje právo vyberať od osôb na svojom území platbu za ochranu a riešenie konfliktov. Z ekonomického hľadiska štátny aparát funguje ako monopol. Môže ľubovoľne zvyšovať cenu za poskytovanie ochrany (teda dane) pri súčasnom poklese kvality poskytovaných služieb. Výsledkom samozrejme je, že štát nechráni, ale naopak postupne stále viac pošliapava slobodu, vlastníctvo a ďalšie práva svojich občanov - robí teda presný opak toho, kvôli čomu bol podľa klasických liberálov a zástancov ohraničenej vlády ustanovený.
Domyslené do dôsledkov, Hoppe vlastne poukazuje na zaujímavú súvislosť. Na výpalnícke gangy sa dá z jeho perspektívy pozerať ako na akési „štáty v zárodku“. Na vymedzenom území vynucujú platenie poplatkov za ochranu, popri čom dokonca môžu poskytnúť aj nejaké užitočné služby (napr. urobiť v bare poriadok, keď sa strhne bitka) a sami seba prezentujú pred verejnosťou ako tých, čo pomáhajú chudobným a oberajú len iných zlodejov. Na druhej strane, existujúce štáty sú z Hoppeho pohľadu etablovanými mafiami, ktoré rozšírili svoje vnucované služby aj za hranice poskytovania bezpečnosti, zjemnili svoje surové spôsoby a ovenčili sa národnou mytológiou, takže len málokto ich parazitický charakter prehliadne.
Že zo štíhlych výkonných a minimalistických štátov sa zákonite postupne stávajú štáty masívne, ťažkopádne a nevýkonné demonštruje Hoppe na príklade Spojených štátov amerických. USA boli založené na princípoch klasických liberálov, najmä Johna Lockeho. Za dvesto rokov však federálna vláda získavala na sile a jej intervencie silneli dovnútra krajiny i v zahraničí. - V prvom prípade vo forme zvyšovania daňovej záťaže, rozširovania regulácií a sociálneho štátu, v druhom prípade vo forme zahraničných vojenských zásahov a napádaním iných krajín. Libertariáni a zástancovia anarchokapitalizmu ako Hans-Hermann Hoppe tvrdo kritizujú zahraničnú politiku USA, zdôrazňujúc, že vo vojnách proti sebe nestoja občania jednotlivých krajín, ale ich vlády. Etatizmus je zo svojej príčiny agresívny a vedie k vojnám.
Poisťovacie agentúry ako alternatíva štátnemu monopolu
Hoppeho anarchokapitalizmus sa od bežného ľavicového anarchizmu odlišuje tým, že uznáva nedokonalosť človeka. Inými slovami, libertariáni si nerobia ilúzie o tom, že vždy budú existovať zlodeji, vrahovia a iní kriminálnici. Len tvrdia, že konkurujúce si, neštátne bezpečnostné agentúry by ľudí ochránili lepšie ako štát. Hoppe o tejto alternatíve štátu píše: „Každý by mohol nakupovať a predávať, komu by chcel, mohol by uzatvárať zmluvy o ochrane a právnych službách, s kýmkoľvek by chcel a každý by mohol v ktorýkoľvek okamžik túto spoluprácu prerušiť a rozhodnúť sa opäť pre ochranu svojho majetku vlastnými silami alebo zmeniť svoju príslušnosť k nejakej ochrannej inštitúcii.“
Hoppe hovorí, že vzhľadom na povahu situácií, do ktorých sa človek dostáva, keď potrebuje službu polície alebo súdu, je ochranná platba v podstate poistným. Súkromné bezpečnostné agentúry, ktoré by prevzali úlohy štátu by teda zrejme boli poisťovacími spoločnosťami. Len s tým rozdielom, že ich produktom by bola obrana, ochrana, arbitrážne a mediačné služby. Takéto poisťovne by boli motivované zabezpečiť adekvátnu bezpečnosť, aby znižovali možnosť, že budú svojim klientom platiť kompenzáciu. Výhodou poisťovacích spoločností je, že už dnes sú pospájané pradivom dohôd o vzájomnej pomoci a arbitráži. Hoci tu nie je priestor na podrobnejšie úvahy, Hoppe detailne ilustruje ako by bezpečnostné poisťovacie agentúry riešili praktické problémy ochrany.
Kritika demokracie
Hoppe tiež porovnáva pôvodnú monarchiu a demokraciu. Podľa neho, ani jedno z oboch usporiadaní vlády nie je dobré, lebo v oboch prípadoch ide o monopoly. Lenže kým monarchia je súkromným monopolom a panovník má dlhodobý záujem na rozvoji svojich území, demokracie je verejným monopolom, kde si ľud spravidla vyberá za reprezentantov demagógov s krátkozrakou perspektívou.
Výklad knihy je logický, systematický, s konzistentnou a vyčerpávajúcou argumentáciou. Napriek tomu ide o radikálne myšlienky, ktorých praktické prevedenie je otázne. Hoppe však tvrdí, že v horizonte desaťročí by sociálne štáty Západu mohli skolabovať podobným spôsobom ako v roku 1989 socialistické štáty Východu. Potom by ľudia, sklamaní štátmi, mohli siahnuť po jeho koncepcii.
www.aktuality.sk