Postrehy k rómskej otázke
Hlavný dôvod, prečo rómsky problém asi tak ľahko nevyriešime, je obmedzený spôsob, akým naň nazerá verejnosť i spoločensko-politické elity. Dominujú tu dva prístupy, z ktorých jeden sa zakladá na princípe rasovej kolektívnej viny a druhý na princípe individuálnej zodpovednosti bez kontextu. Tento článok chce načrtnúť tretí prístup k rómskemu problému.
V čom sa neonacisti i pseudohumanisti mýlia
Začnem rozvinutím myšlienky, ktorou som môj včerajší článok ukončil. Na Slovensku je časť ľudí, ktorá považuje rómsku otázku za problém rasy. Podľa nich, Rómovia sú geneticky menejcenní, či zdegenerovaní a dedične predisponovaní k darebáctvu. Čo je len na krok od uplatňovania pohŕdavého princípu kolektívnej viny. Lenže, aj keď sex s pokrvnými príbuznými, ktorý sa vyskytuje medzi Rómami v osadách, môže mať za následok postihnutie potomstva, vedecký konsenzus popiera teórie o nadradenosti, či podradnosti rás v rámci ľudského druhu. Koniec koncov Indovia, ktorí sú súkmeňovcami našich Rómov, podobné asociálne črty nevykazujú.
Z tézy o rovnosti všetkých ľudí vychádza potom druhá skupina. Tá sa snaží dôsledne uplatňovať princíp individuálnej zodpovednosti. – Keď sa Róm XY dopustí trestného činu, je zato zodpovedný výlučne on sám. Zločinov sa dopúšťajú aj bieli a tým pádom vraj nemá veľmi zmysel hovoriť oddelene napr. o rómskej kriminalite. Je len jedna kriminalita a tá má byť potláčaná, bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Lenže ako potom vysvetliť fakt, že niektoré etnické skupiny sú nadštandardne zastúpené medzi páchateľmi istých trestných činov? A prečo vôbec existuje taká priepasť v životnom štýle medzi bielou majoritou a rómskou (zatiaľ) minoritou?
Odpoveď je: kultúra! Príčinu rómskeho problému netreba hľadať ani tak v génoch alebo naopak v individuálnej zodpovednosti, ktorá je slepá voči kultúrnemu kontextu. Treba ich hľadať v hodnotách, zvykoch, či tradíciách, ktoré sú medzi nimi rozšírené a výchovou (alebo jej nedostatkom) odovzdávané z generácie na generáciu. Keď napr. v kultúre nejakého spoločenstva nie je zakorenený rešpekt k súkromnému vlastníctvu, je jasné, že z takejto skupiny osôb bude pochádzať viac zlodejov ako z nejakej kultúry, ktorá považuje vlastníctvo za posvätné. V minulosti sa rase pripisovali mnohé rozdiely medzi ľuďmi, ktoré sú v skutočnosti spôsobené kultúrou. Ak sa vyznávané hodnoty zmenia, rozdiely sa oslabia. Gény i tradície majú spoločné to, že sú vo svojej podstate nosičmi informácií. Tradície sa však dajú meniť ľahšie ako gény. Stačí rozhodnutie. A z toho vyplýva nádej, že rómsky problém je riešiteľný.
Príbeh obrátených Rómov
Česká televízia nedávno vysielala zaujímavý dokument o Rómoch z jednej osady, ktorí sa v Anglicku obrátili na kresťanskú vieru. Keď sa vrátili na Slovensko, rozhodli sa, že zmenia svoj život od základov. Pod vplyvom Svätého písma prestali piť, postavili si domy a našli si prácu, dokonca miesto dlhov vraj aj čosi ušetria. Ten dokument bol veľmi pôsobivý a zmena dotyčných Rómov vyzerala autenticky. Čo sa stalo? Dotyčná skupina nahradila svoje staré vzorce správania hodnotovým systémom kresťanstva, ktorého morálka je založená predovšetkým na Mojžišovom Desatore a na Ježišovej Kázni na hore. Ak človek verí v prísľub večnej spásy a naopak, obáva sa večného zatratenia, potom sa kategoricky sformulované prikázanie „Nepokradneš!“ nedá obísť.
Čo sa náboženstva týka, Rómovia sú väčšinovo skôr poverčiví ako veriaci. Získať ich pre kresťanstvo preto môže byť jeden zo spôsobov ako dosiahnuť aspoň u časti z nich civilizačnú zmenu. Zvyk je železná košeľa a ťažko niekoho inak motivovať k rozhodnutiu zmeniť zažitý spôsob života, než prostredníctvom nadprirodzených prísľubov a hrozieb. Trvalá zmena u Rómov nastane, až keď bude dobrovoľná a vnútorná. Zmena, dosiahnutá výlučne represiou, bude zákonite povrchná a vynútená. K Rómom však treba pristupovať z pozície rovnosti pred zákonom a nezvýhodňovať ich pozitívnou diskrimináciou.
Tento príklad spomínam tiež preto, lebo aj medzi Rómami sú mnohí čistí, pracovití, svedomití a čestní ľudia, ktorí prijali morálny systém väčšinovej spoločnosti. Každý z nás si určite spomenie na nejakých slušných Rómov, ktorých osobne pozná. No platí aj opačná logika. Ak príslušníci bielej väčšiny opustia pravidlo, že kradnúť sa nemá, prestane ich zaujímať budúcnosť, prípadne porušia sexuálne tabu zneužívaním svojich dcér, po čase budú ich návyky a mentalita na nerozoznanie od toho, čo vidíme u Rómov v osadách. Toto treba mať na pamäti, lebo drobná rómska kriminalita sa nedá odsudzovať bez toho, aby sme sa rovnako odmietavo postavili k zlodejstvám vysokopostavených bielych politikov.
Časové preferencie a užitočnosť predsudkov
Zaujímavé môže byť tiež pozrieť sa na rómsky problém cez ekonomický koncept nízkych a vysokých časových preferencií. Podľa ekonómov, ľudia sa líšia v tom, do akej miery uprednostňujú súčasnosť pred budúcnosťou. Sklon silne uprednostňovať budúcnosť pred súčasnosťou sa prejavuje napríklad schopnosťou dlhodobo sporiť. Alebo tiež väčšou výdržou a schopnosťou študovať, odkladajúc nástup do pracovného života, výmenou za vyššiu kvalifikáciu a tým pádom vyšší neskorší príjem atď. Takýto ľudia sú zväčša zámožnejší.
Naproti tomu, osoby silne uprednostňujúce súčasnosť pred budúcnosťou, nevedia sporiť a zadlžujú sa. Do pracovného procesu sa zapájajú skôr, či dokonca zostávajú na podpore, lebo menšiemu množstvu peňazí, ktoré môžu mať okamžite, dávajú prednosť pred hypotetickou vidinou vyšších príjmov po skončení zdĺhavého vysokoškolského štúdia. Majú problém zvažovať dôsledky svojich činov, lebo už blízka budúcnosť je pre nich nekonečne vzdialená. Často sa z nich stávajú kriminálnici, lebo vidine okamžitého lupu dávajú prednosť pred hmlistou hrozbou neskoršieho trestu atď. Všetko nasvedčuje tomu, že naši Rómovia sú tiež príkladom takýchto ľudí. Mnohé z ich kultúrnych špecifík, ktoré majoritnej verejnosti tak lezú na nervy, sa zbiehajú v ich neschopnosti obetovať súčasnosť v prospech lepšej budúcnosti, či vôbec uvažovať nad tým, čo bude o päť minút. Mnohí príslušníci rómskeho etnika akoby žili v nahom dnešku, odpílení od minulosti i budúcnosti...
Riešenie rómskeho problému si vyžaduje citlivé narábanie s predsudkami. V prvom rade, predsudky nie sú samé o sebe zlé. Ak v lese stretnem prvý krát v živote hada a on ma pri snahe pohladkať ho poštípe, tak keď prežijem, nabudúce si už dám pozor. Predsudky teda môžu byť nielen pravdivé, ale sú dokonca schopné zachraňovať životy. Väčšina ľudí na Slovensku nemá Rómov v láske, lebo s nimi mala veľmi zlé skúsenosti. Napriek tomu si každý zaslúži svoju šancu. Majoritné obyvateľstvo by malo byť voči týmto ľuďom férové, pričom každý Róm si zaslúži príležitosť, aby ukázal, či chce zmeniť svoj údel a pridať ruku k dielu alebo pokračovať v živorení na okraji spoločnosti.
www.aktuality.sk