Európa proti Európe
Štrasburg, Francúzko.
Zdá sa vám presúvať sídlo vlády každé tri týždne ako dobrý nápad? Presne toto však Európska únia každý mesiac robí, keď väčšina exekutívy, spolu s kolónami kamiónov plných vládnych dokumentov a batožiny členov Európskeho parlamentu, pendluje tam a späť medzi týmto malebným mestečkom v rýnskom údolí a Bruselom v Belgicku.
Nielenže sa Európania neboli schopní dohodnúť na hlavnom meste Európskej únie, ale prakticky každý významnejší problém ich dokáže rozdeliť spôsobom, popri ktorom sa zdajú politické rozdiely medzi hlavnými stranami v Spojených štátoch ako nepodstatné. Základná nezhoda panuje najmä v názore na to, nakoľko sa má Európa vzdialiť od modelu „sociálneho trhového hospodárstva“, ktorý priviedol Francúzsko, Nemecko a Taliansko k hospodárskej stagnácii, smerom k modelu, ktorý by bol bližšie ku klasickému trhovému hospodárstvu, ako je napríklad ten v Spojených štátoch.
EÚ má približne rovnaký hrubý domáci produkt ako USA – obe krajiny produkujú približne 30 percent svetového HDP. Európa má však približne o tretinu obyvateľov viac, takže priemerný Európan má iba dve tretiny príjmu priemerného Američana. EÚ, ktorá sa skladá z 25 štátov je najväčší obchodný a investičný partner USA, ďaleko prevyšujúci význam Číny a Japonska. Takže Američania a Európania majú silný záujem na tom, aby bolo hospodárstvo toho druhého zdravé, pretože ekonomické „prechladnutie“ jednej strany Atlantiku takmer s určitosťou postihne aj stranu druhú.
Posledné dve desaťročia bol rast Európy približne o polovicu pomalší ako v USA, čo nie je dobré ani pre Európu, ani Ameriku. V Európe sú však výrazné rozdiely v rýchlosti rastu medzi jednotlivými krajinami. Tie v strede – Francúzsko, Nemecko a Taliansko – ledva rástli, pričom tým na okrajoch, – Írsku, Španielsku, Veľkej Británii a novým členom EÚ, transfromujúcim sa krajinám Strednej a Výchdnej Európy – sa darilo zväčša dobre. Nerovnomerný rast spôsobuje zvýšené napätie v rámci európskej dvadsaťpäťky a môže mať za následok zrútenie aktuálne silného eura, ktoré je spoločnou menou v 12-tich európskych štátoch.
„Poľský inštalatér“ sa stal metaforou filozofického rozdelenia Európy. Francúzsko zavrelo pred pracovníkmi z nových členských krajín z Východnej Európy dvere a umožnilo im pracovať iba na základe pracovného povolenia, riadiac sa pomýlenou myšlienkou, že títo vysokomotivovaní ľudia by zobrali zamestnanie francúzskym pracujúcim. Británia, Írsko, Švédsko a iné krajiny išli na vec z opačného konca a privítali nových pracovníkov z Poľska, Litvy, Slovenska a iných krajín, pretože vedia, že viac produktívne pracujúcich ľudí vytvára väčšie bohatstvo a tým aj viac pracovných miest. Výsledkom je, že Británia má iba 4,7 percentnú mieru nezamestnanosti aj napriek tomu, že v poslednom roku absorbovala 200 000 nových pracovníkov z Východnej Európy, pričom vo Francúzsku a Nemecku nemá zamestnanie, napriek reštriktívnej pracovnej politike (alebo vlastne vďaka nej), 10 percent práceschopného obyvateľstva.
Európa sa taktiež nedokáže dohodnúť na obchodnej politike. Zatiaľ čo si mnohé európske krajiny uvedomujú, že voľnejší trh vedie k nižším cenám a vyššiemu životnému štandardu, iné krajiny, opäť najmä Francúzsko, to nepripúšťajú. Minulý týždeň Francúzsko vetovalo zníženie dotácií pre poľnohospodárov, napriek ponuke USA a nietorých európskych štátov, aby sa tak udialo na multilaterálnej báze. Išlo o značne pokrytecký postoj, najmä ak zvážime neustále nabádanie Francúzska, adresované najmä Spojeným štátom, na zvyšovanie zahraničnej pomoci, samozrejme na náklady nedobrovoľne platiacich daňovníkov. Pritom najlepšou zahraničnou pomocou by bolo umožniť poľnohospodárom z Afriky a iných krajín s nízkymi príjmami, aby mohli predávať svoje produkty v bohatých štátoch – Francúzi však povedali svoje „non“.
Európske krajiny s vysokým rastom si uvedomujú, že vysoké dane, najmä na prácu a kapitál potláčajú motiváciu a vedú k ekonomickej stagnácii. Francúzsko, Nemecko a niekoľko ďalších štátov, ktoré sa obávajú prínosov daňovej konkurencie začalo tlačiť na „harmonizáciu daní“, za ktorou sa však neskrýva nič iné ako kartel pre vysoké dane. Výsledok tejto daňovej a regulačnej vojny v Európe určí, či Európa zostane jednou z dvoch svetových ekonomických veľmocí alebo ju pozvoľna predbehne Čína a ďalšie ázijské štáty.
Minulý týždeň sa na chate neďaleko Štrasburgu konalo dvojdňové stretnutie podnikateľských lídrov z USA a Európy s predstaviteľmi niekoľkých aktivistických skupín, ktoré podporujú slobodný trh. Cieľom stretnutia bolo zdieľanie myšlienok ako povzbudiť európskych politických lídrov k podpore prorastových politík, aby sa nestalo, že modernú Európu postihne osud Rímskej ríše. Pri pohľade na Nemecko, Francúzsko a Taliansko muselo napadať podporovateľov rastu mnoho pesimistických myšlienok. Taktiež si však uvedomili, že v čase krízy je možné robiť skutočné zmeny k lepšiemu, čo je dôvod, vďaka ktorému sú ochotní vynaložiť čas a peniaze na presviedčanie Európanov, aby sa zachránili. Tento článok vyšiel 31. októbra 2005 v denníku Washington Times.
Richard W. Rahn je generálny riaditeľ Centra pre globálny ekonomický rast, projektu nadácie FreedomWorks.
Preložil Peter Lunáček
Převzato z www.eunie.sk