Gilbert K. Chesterton : Prečo nie som konzervatívcom
Pred mnohými rokmi som napísal knihu s názvom Ortodoxia. Nechcem sa tu zmieňovať o kontroverziách, s akými bola prijatá. Ale to slovo, ako slovo; ako pojem zo slovníka Anglickej gramatiky nie je samo osebe nezaujímavé. Použil som ho, pretože to bolo jediné slovo, ktoré mi napadlo pre označenie niečoho, čo si ľudia mýlia niekedy s tradíciou a inokedy s konzervativizmom.
Je to označenie niečoho, čo môže byť staré a môže byť aj oficiálne. To niečo ale nie je správne preto, že je to staré, ani preto, že je to oficiálne. To niečo je správne iba preto, že je to správne. Ranokresťanský mučeník sa pokladal za ortodoxného napriek tomu, že počas jeho života bolo starým i oficiálnym očividne pohanstvo. Taký človek bude stále ortodoxným, dokonca aj dnes, keď sa pohanstvo znova valí svetom a tvári sa novo a revolučne. Ale kresťan nie je apriórne odmietavý voči všetkému, čo je nové a revolučné. Je si totiž vedomý, že aj jeho viera bola raz nová a revolučná. Práve zmätky medzi ortodoxiou a oficiálnosťou krivia mnohé diskusie.
Dokonca aj vtedy, keď v tradícii je pravda, musíme stále rozlišovať medzi tradíciou a pravdou. Predovšetkým sa musíme vyvarovať krčovitej obrany tradícií bez toho, aby sme brali do úvahy, či v oných tradíciách je skutočne pravda. Nie som si celkom istý, či som tradicionalista, ale som si celkom istý, že nie som konzervatívec.
Pretože konzervatívec konzervuje výsledky všetkých vzbúr a rebélií. Ba dokonca, konzervatívec vzbury a nepokoje posmeľuje mlčky totiž sľubuje, že bude konzervovať ich výsledky. Samotným odmietaním zmeny je nútený nasledovať všetky zmeny. V dôsledku je vlastne revolucionárom, pretože nikdy nemôže byť kontrarevolucionárom. Čokoľvek zvíťazilo v poslednej trma-vrme, musí považovať za dané. A to aj vtedy, ak podľa jeho poznania pravdy bola táto danosť ne-danosťou.
V anglickej politike sa táto groteska opakuje neustále. Rytieri kedysi umierali za kráľa, aby bránili jeho právomoci pred kradmou rukou parlamentu. Dnes ich urodzení potomkovia musia pietne chrániť právomoci parlamentu, aby mu ich neuchmatol kráľ. Keď sa títo urodzení páni snažili brániť tradície šľachty proti úplne novým a hrubým požiadavkám kapitalistov a obchodníkov, uspela surovejšia sila. Jej úspech sa však obratom stal posvätným. Takže keď otcovia neuspeli v snahe poraziť komercializmus, synovia boli povolaní brániť kapitalizmus.
Nerád to konštatujem, ale naprieč celým neskorým 19. storočím mal konzervativizmus sotva nejaké iné povinnosti ako brániť kapitalizmus. Táto zrada však začala už na začiatku 19. storočia. Totiž, aj keď si mnohí neoficiálni toryovia zachovali čosi z rytierskosti jakobitov, oficiálni toryovia ako Pitt a Peel boli presne takí istí komercialisti ako manchesterskí radikáli. A keď dáky skutočný tradicionalista ako Cobett túžil po návrate k ozajstným tradíciám staršieho Anglicka, okydali ho a uvrhli do žalára ako nebezpečného radikála.
No ako som povedal, žiadna tradícia nie je sama o sebe dostatočnou zárukou pravdivosti. Sú tradície založené na mýtoch a tiež tradície založené na faktoch. A Cobettov apel na lojálnosť bol zároveň apelom proti mýtu. Pointou je paradox konzervácie: prosté odmietanie akýchkoľvek zmien prosto ospravedlňuje akúkoľvek zmenu.
Na ilustráciu by sme si mohli vymyslieť takýto príbeh: v meste, na verejnom priestranstve, stojí socha ako dáky artefakt civilizácie, predpokladali by sme. Pravdepodobne to bude socha niekoho, koho daný kult alebo kultúra uctieva. Môže to byť dobrý kráľ z dávnych čias, ako dobrý český kráľ Václav, o ktorom dodnes počúvame na Vianoce.
Po čase sa Česi prestanú uspokojene považovať za Čechov, prestanú piť víno a spievať pijanské piesne na slávu svojho dobrého kráľa. Z Čechov sa preonačia na boľševikov a poprú, že akýkoľvek kráľ bol niekedy dobrý. Prípadne povstanú vegetariáni či tí, čo pijú len vodu, a vytiahnu tie strašné slová, ktoré ich kráľ kedysi vyslovil: „Prineste mi mäso a víno.“ To postačí ako dôkaz, že dobrý kráľ Václav bol v skutočnosti zlý kráľ Václav.
Tak či onak, skrátka z nejakého dôvodu vyskočí banda fanatikov a začne chmátať jeho sochou. Možno mu odlomia nos, ako to urobili puritáni množstvu sôch, ktoré našli vo veľkolepých gotických katedrálach. Na našom príbehu nie je dosiaľ nič mimoriadne. Je v povahe fanatikov prihrmieť niekam a narobiť tam lomoz. A pre sochy je tiež prirodzené zostať tíško stáť a dovoliť, aby ich niekto pováľal.
Svojráznu dohru tohto príbehu môžeme nájsť v prístupe senátorov a starejších, o ktorých by sa predpokladalo, že budú reprezentovať tradičný a nemenný element v našom českom meste. Títo starí džentlmeni začali obranou kráľovho nosa a skončili obdivujúc ho za jeho beznosovosť. Keď sa revolúcia skončila, usporiadali sériu verejných prednášok vysvetľujúc, že beznosovosť je znakom praktických a zmužilých ľudí, že nos je dnes už nepotrebným orgánom, podobne ako slepé črevo; že evolúcia káže najpokročilejším druhom zbaviť sa nosov; a že absencia tejto črty na kráľovskej soche je najvznešenejšou ozdobou politickej reality dnešných Čiech.
V podivnej spoločenskej atmosfére tejto krajiny jednoducho niet hraníc, do ktorých by sa táto negácia nezmestila a nestala sa módou. Krásne mladé dámy začnú vylepšovať svoju krásu sploštením svojich noštekov presne ako to teraz robia, keď si trhajú obočie. Nič totiž nevylepší ľudskú tvár viac ako odstránenie jej veľkých častí nejakou deštruktívnou operáciou. Všetci vychytení umelci a kunstkritici budú vysvetľovať, že znázorňovanie nosa v umení je „fotografické“; že táto socha vôbec nebola plánovaná ako reprezentatívna. Zároveň sa vyroja historici, ktorí budú dokazovať, že kráľ Václav nikdy nemal nos pretože neexistuje žiaden záznam o tom, že by kráľ niekedy počas oficiálnych príležitostí kýchol. A v tých časoch boli zimy naozaj tuhé!
Veru, dala by sa napísať celkom vzrušujúca spoločenská fantázia o tom, ako sa umelecká kritika, módne rečičky a bulvárne médiá spojili v jeden šík s cieľom presadiť túto novú črtu – alebo skôr odstrániť inú črtu. Lenže všetka táto obhajobná virtuozita by vznikla len preto, aby ospravedlnila jeden vandalský čin.
Takýto postoj by sa čoskoro stal oficiálnym. A ak by to trvalo dlho, stal by sa aj tradičným. Ak hovoríme, že by sa nikdy nestal ortodoxným, myslíme tým, že by nikdy nekorešpondoval s pôvodnou pravdou o tejto veci (alebo s pôvodným zámerom sochára). Iba by kamufloval pravdu dôvtipnými výmyslami s cieľom zmieriť verejnosť s napáchanou škodou. Lenže nikdy by nemohol dokázať, že daná vec bola vytvorená preto, aby ju niekto poškodil.
Ortodoxia je primárny princíp, alebo opravdivá príčina vecí, podľa ktorej veci môžeme súdiť nezávisle od nových výstrelkov či starých predsudkov. Existuje pravda, ktorá je rozpoznateľná v každej dobe. A ortodoxia je pojem, ktorý som raz objavil ako najvýstižnejší pre jej označenie. Ibaže v týchto dňoch je práve ortodoxia jedinou prenasledovanou „herézou“.
Don Quichotte 06/2006
http://donquichotte.sk/