Kedy vystúpiť z EÚ?
Poradca českého prezidenta Petr Hájek pripustil hypotetickú možnosť vystúpenia jeho krajiny z Európskej únie. Kto považuje EÚ za vrchol všetkého, ten bude z podobných úvah zhrozený. Je však pravda, že šikovný šachista premýšľa niekoľko ťahov dopredu. A Únia tu nemusí byť „na večné časy a nikdy inak“. Pretlačená Lisabonská zmluva dokonca paradoxne môže zvýšiť riziko jej rozpadu.
Rozvráti Lisabonská zmluva Európsku úniu?
Slováci o EÚ premýšľajú s takou nekritickosťou, že úvahy o prípadnom vystúpení musia väčšine z nich znieť ako rúhanie. Je to dané najmä tým, že o fungovaní Únie vie verejnosť málo (sladká nevedomosť ju chráni pred sklamaniami), Slováci sa doteraz viac stretali s príležitosťami integrácie (sloboda cestovania, práca v cudzine), než s jej obmedzeniami, a navyše, ešte sú tu aj úvahy, že Brusel nás zachráni pred vlastnými skorumpovanými politikmi. Čo na tom, že Únia má vlastných kostlivcov v skrini?! Navyše, naše škandály okolo eurofondov sú priamym dôsledkom vnútroeurópskeho prerozdeľovania. Inými slovami, tieto peniaze pôsobia ako cukrík, zvádzajúci našich verejných činiteľov.
Za týchto okolností je kuriózne sledovať vplyvných slovenských politikov, novinárov, či intelektuálov ako so zamilovaným pohľadom, upretým kamsi do diaľky, rozprávajú o svetlých európskych zajtrajškoch. Rozpad EÚ by mohol prísť skôr ako si všetci myslíme. Zodpovedný líder ako Václav Klaus musí byť pripravený aj na takúto eventualitu. Je to vzácna vlastnosť, ktorú nemá každý. Ale šikovný pozorovateľ by sa mal snažiť nepozerať sa na súdobé udalosti z pohľadu nádejí a ideálov svojej doby. Naopak, mal by sa snažiť odpútať od dobových predsudkov a pozerať aj na súčasnosť z pohľadu perspektívy večnosti. A verdikt histórie je v tomto prípade neúprosný: žiadna ríša netrvá večne a často najidealistickejšie projekty medzinárodnej spolupráce troskotajú najrýchlejšie.
Lisabonská zmluva spečaťuje jeden z deklarovaných cieľov Európskej únie, ktorým je „stále tesnejšia integrácia“. Problém spočíva v tom, že nikto nezadefinoval, aká „tesná“ tá integrácia ešte smie byť, aby sa nestala pritesnou – aby ľudia a národy tam dole ešte mohli voľne dýchať. Lisabonská zmluva zvyšuje riziko rozpadu EÚ. Ide o dokument, ktorý má charakter sociálneho inžinierstva. Umelo a zhora sa tu niekto pokúša spojiť, čo ešte nemalo dosť času, aby organicky zrástlo zdola. Protichodné nálady a pohyby, ktoré je taký tlak spôsobilý vyvolať, môžu vyústiť do zničenia krehkej európskej konštrukcie.
Ak odísť, tak vtedy, keď sa nám to vyplatí
Aj keby rozpad neprišiel, aspoň teoretické premýšľanie o alternatívach by sme si nemali zakazovať. Je možné predstaviť si rôzne situácie, kedy by negatíva členstva v Únii prevýšili jej prínosy. Povedzme, keby bola presadená harmonizácia priamych daní, vystúpenie SR by bolo namieste. Existuje úvaha, že síce také Švajčiarsko si môže dovoliť zostať mimo EÚ, ale ČR, prípadne Slovensko, by vystúpenie z Únie nemuseli prežiť. Okolití členovia by vraj mohli voči nám zaviesť clá a iné odvetné opatrenia. Tu sa však zabúda, že ekonomický rozmer integrácie aj dnes so sebou prináša vzájomnú závislosť a previazanosť. To znamená, že „rozchod s hurhajom“ by nebol výhodný ani pre jednu stranu.
Ak by povedzme Česko vystúpilo z Únie, zrejme by obe strany mali tendenciu zachovať tie vzájomné vzťahy, ktoré by mali racionálne ekonomické jadro. Žiadne vyhladovanie nášho západného suseda by sa nekonalo a zostať mimo by sa Čechom v konečnom dôsledku možno oplatilo ešte viac ako zotrvanie v stále neslobodnejšom európskom priestore. Ak teda niekedy v budúcnosti vystúpiť, tak si aspoň počkať na konšteláciu, ktorá bude pre nás výhodná.
Na druhej strane, aj Hájek priznáva, že vystúpenie z Únie nie je na programe dňa. Klaus viedol proti Lisabonskej zmluve dobrý boj. Ukázal, že je jedným z mála štátnikov v súčasnej Európe. Ale ten vnútro- i zahraničnopolitický nátlak sa pravdepodobne nedal ustáť. Hovorilo sa, že český prezident by mal zdržať ratifikačný proces do britských volieb. Pokiaľ by v nich zvíťazili konzervatívci (čo je pravdepodobné), prisľúbili vyhlásiť referendum o Lisabonskej zmluve a britský národ by tento dokument zrejme potopil.
Celá táto úvaha však skrývala viacero úskalí. Aj keby sa David Cameron stal britským premiérom, situácia v jeho strane nie je jednoznačná. K referendu by vôbec nemuselo dôjsť a čierny Peter by v takom prípade zostal na Hradčanoch. Klaus však vydržal dosť dlho nato, aby si viac ľudí všimlo, že s Lisabonskou zmluvou niečo nie je v neporiadku. A že nátlak na Írov a českého prezidenta je snáď len slabou predzvesťou toho, čo nás čaká v súvislosti so „šťastnými európskymi zajtrajškami“.
www.aktuality.sk