Je dovoleno bránit inkvizici?
Hádam žiadna historická téma nebola spracovaná tak lživo, neobjektívne, účelovo, s použitím neférových mystifikácií, ako práve téma inkvizície. Dôvodom lží na túto tému bola nenávisť voči katolíckej Cirkvi a voči pravde, ktorú hlása. A bola taká prudká, že tejto propagande uverili dokonca mnohí katolíci. Aj pre nich sa stala inkvizícia krvavou škvrnou v cirkevných dejinách a niet sa čomu čudovať, keďže tento mýtus mal tak širokú podporu a vyvrátiť ho zrejme nebude možné ani dnes, keď sa nájdu publikácie odkrývajúce skutočnú pravdu o inkvizícii. Napriek tomu je vždy lepšie hľadať oslobodzujúcu pravdu ako sa uspokojiť s klamstvom a polopravdami, hoci sú aj všeobecne prijímané. Aj preto je dobré preto má význam prečítať si malú publikáciu s titulom Je dovoleno bránit inkvizici? od českého historika Radomíra Malého, v ktorej sa autor pokúsil korektne vysporiadať s inkvizíciou.
Staroveká a stredoveká Christianitas pred vznikom inkvizície
Autor začína svoje skúmanie problému inkvizície akýmsi vstupom do problematiky a síce tým ako sa kresťanské spoločenstvo pôvodne vyrovnávalo s herézou. Genéza bludných učení sa totiž črtá už v listoch sv.Jána, ktorý varuje pred falošnými bratmi. Podobne sa musela proti omylom brániť prvotná Cirkev, ktorej cirkevní otcovia dôrazne žiadali vylúčenie bludárov z cirkevnej obce.
Situácia sa pravdaže zmenila, keď sa od cisára Konštantína stávalo kresťanstvo pomaly štátnym náboženstvom. Situácia však ani vtedy nebola jednoduchá, dokonca mnohí cisári boli Ariánmi. Táto heréza bola pritom paradigmatická, odhalila starovekým katolíkom, že bludári sa nikdy neuspokoja, kým nezničia samotnú Cirkev, samozrejme za pomoci teroru a násilia. To samozrejme vyvolalo reakciu a tak v roku 384 bol heretik Priscilián sťatý mečom, na príkaz cisára Maxima. Aká však bola reakcia cirkevných predstaviteľov? Sv.Martin i sv.Ambróz považovali tento druh trestu za vraždu a sv.Ján Zlatoústy sa vyslovil: „Poprava kacíra je neospravedlniteľný zločin“. Tak ostal Priscilián až do hlbokého stredoveku jediným popraveným heretikom. Napriek vážnej nebezpečnosti heréz, nielen pre Cirkev, ale aj pre životy každého, kto sa ku heréze nepridal, až do 11.storočia boli reakcie vždy mierne a vychádzali z iniciatívy svetskej moci. Až v roku 1022 dal Róbert II. upáliť niekoľko kacírov, pretože ohrozovali bezpečnosť spoločnosti.
K inkvizícii
Od 11.storočia sa opäť vo veľkom začali šíriť heretické hnutia. Cirkev v tomto čase stále odmieta trest smrti pre kacírov, pokiaľ neboli spojené s kriminálnym deliktom. A Cirkev často dokonca chráni heretikov pred lynčovaním, v mnohých prípadoch sa dokonca postavila aj proti trestu smrti kacírom zo strany svetskej moci. Veľkí svätci ako Bernard z Clairvaux, či Norbert z Xantes, ktorí bojovali proti herézam neposlali na smrť žiadneho heretika.
Zvláštnym prípadom sa stala heréza tzv. albigénskych. Tí opäť ako už pred nimi iní heretici rozpútali krvavý teror a mali na svedomí mnoho ľudských životov. Ich heréza bola natoľko nebezpečná, že sa ňou musel zaoberať koncil, ktorý žiadal o pomoc svetských panovníkov. Avšak veľký pápež Innocent III., sa pokúsil o zmier, jeho posla však namiesto vyjednávania brutálne zavraždili. Zákonite musela nasledovať oprávnená trestná výprava. Radomír Malý pritom nijak nezamlčiava krutosť Šimona z Montfortu, vedúceho výpravy, s ktorou však nesúhlasila už vtedajšia Cirkev, napr. sv.Dominik.
Dôsledkom katarského teroru však bolo predovšetkým uzákonenie trestu smrti upálením pre heretikov Fridrichom II. Radomír Malý pritom správne píše: „Upaľovanie kacírov iba pre ich presvedčenie bolo objektívne nesprávne“, na druhej strane je tu subjektívna stránka a: „… zotrvávanie v heréze /ale spojené s podkopávaním verejnej morálky a terorizovaním veriacich/ bolo už samo o sebe ťažkým zločinom, lebo ospravedlňovalo zločin plienenia a zabíjania“, ktorá ospravedlňuje tak tvrdý postoj voči heretikom.
III. Lateránskym koncilom v roku 1179 fakticky nastupuje inkvizícia, vyhľadávanie kacírov. K oficiálnemu zriadeniu súdu zaoberajúceho sa kacírstvom prichádza potom v Toulouse roku 1229, ktorý žiadal o potrestanie heretikov svetskou mocou, o treste smrti však nehovorí. Pápež Gregor IX. doplnil o dva roky rozhodnutie synody, aby inkvizíciu viedli len osoby s najvyšším právnickým a teologickým vzdelaním, pre úlohu boli najlepšie vybavení dominikáni. Takto dostala inkvizícia svoj právny poriadok, čo opäť len zachránilo mnohé životy. Vznikol tribunál, ktoré úlohou bolo skôr viesť k lepšiemu životu ako trestať.
Inkvizícia a inkvizítori
Inkvizícia tak nebola nástrojom totalitnej vlády, ale ochranným nástrojom spoločenského poriadku. Nikdy nesúdil jeden inkvizítor, ale tribúnal, ktorý sa snažil o čo najširšiu objektivitu. Na vyšetrovanie pritom nestačilo udanie od jednej osôb, ale minimálne od dvoch, ktoré navyše nesmeli byť v úzkom styku. Aj potom mohol obžalovaný vysvetliť obvinenie a ak bol usvedčený z bludu, mohol ho jednoducho odvolať. Inkvizítori sa snažili, aby ho nemuseli predať svetskému ramenu. Kto odvolal, nesmel byť popravený.
Iným problémom bola otázka tortúry. Radomír Malý pritom upozorňuje: „Užívanie tortúry /mučenia/ bolo skutočne veľkou chybou a nešťastím. Odporuje to tiež tradícii Cirkvi, keďže v 9.storočí pápež Mikuláš I. zakazuje používanie tortúry ako nekresťanský spôsob“. Áno, bol to omyl a chyba v priklonení sa k spôsobom pohanským, nie katolíckym. Aj mučenie však bolo procesne upravené, mohlo sa použiť len pri takmer istej vine, so súhlasom biskupa a tak, aby pri ňom neprišlo k zohaveniu, či k usmrteniu a nemohlo sa opakovať. Užívanie tortúry /užívané v 1-11% prípadov/ bolo tiež vzápätí zakazované, v Aragónii napríklad už v nasledujúcom, 14.storočí, v strednej Európe pod vplyvom sv.Jána Kapistránskeho v 15.storočí. Veľmi málo vyšetrovaných bolo tiež inkvizíciou popravených, asi tak 1-2%. Tvrdí inkvizítori boli odvolávaní, či dokonca skončili vo väzení. Samozrejme inkvizítori boli len ľudia a tak sa akiste dopustili aj chýb a to zväčša opäť pod vplyvom svetskej moci – upálenie sv.Jany z Arcu, či Jakuba Molaya. Inak však boli väčšinou inkvizítori mierni, často svätci ako Peter Veronský, Peter z Ruffi, Bartolomej z Cervere /títo inkvizítori nevydali na smrť ani jendého heretika, naopak všetci boli heretikmi zavraždení/, či významní svätci sv.Rajmund z Peňafortu, sv.Ján Kapistránsky a svätý pápež Pius V., z ktorých len posledne menovaný vydal dvoch heretikov plameňom, avšak tu išlo predovšetkým o vrahov.
V roku 1542 sa inkvizícia za Pavla III. centralizuje, na konci 16.storočia sa stáva Kongregáciou. Innocent XI. Upravil navyše čoskoro použitie trestu smrti tak, že sa viac neuplatňoval, rovnako ako tortúra. Zákonník Pia VII. už trest smrti za kacírstvo ani neuvádza.
Omieľané témy
Radomír Malý vyhradil špeciálnu časť svojej knižky pre „tzv. „večné témy“, ktoré proticirkevná propaganda neustále omieľa“. Ide o španielsku inkvizíciu, čarodejnice a kauzu Galileo.
Španielsku inkvizíciu zriadil Ferdinand Aragónsky, aj s určitými politickými cieľmi. Prvým generálnym inkvizítorom sa stal Tomás de Torquemada, obeť krvavej legendy. V skutočnosti však tento inkvizítor vyvinul maximálne úsilie proti jej zenužitiu. Napriek tomu Radomír Malý, opäť neskĺza do apológie a priznáva: „Avšak nedá sa poprieť, že v prvom štvrťročí španielskej inkvizície sa ocitlo na hranici mnoho nevinných ľudí len na základe priznania vynúteného útrpným právom“. Vyšetrovaniu sa nevyhli dokonca ani príslušníci kléru, vrátane kardinála. Po zásahu pápeža sa ale podarilo odstrániť aj chyby španielskej inkvizície, na ktorú mala Cirkev všeobecne menší vplyv.
Čo sa týka čarodejníc, Radomír Malý poznamenáva: „Táto povera bola kresťanstvu cudzia a Cirkev ju od počiaktu odmietala ako pohanskú“. Až vplyvom Orientu sa v 14.storočí postoj opäť priklonil k nekatolíckemu pohľadu. V 15. a 16.storočí sa k tomu pridalo rozšírenie satanistických siekt, ktoré vyrábali tieto čarodejnice. Najväčšie protičarodejnícke besnenie pritom prebehlo nie v katolíckych, ale v protestantských krajinách. Sv.Pius V. naopak procesy proti čarodejniciam zakázal.
Poslednou „veľkou“ proticirkevnou témou je Galileov proces, ktorý patrí medzi najlživejšie protikatolícke mýty vôbec. Dodnes mnohí veria, že Galileo bol upálený a pritom v skutočnosti Galileo nebol ani len mučený. Keďže Galileo zastával mnoho mylných názorov, bol požiadaný, aby heliocentrizmus, ktorý nevedel dokázať používal len ako teóriu a nie jasne preukázanú pravdu, čo sprvu odmietol, pred inkvizičnou komisiou, ale nakoniec odvolal a podriadil sa Cirkvi. Ako dodáva historik Malý: „Žiadne a predsa sa točí sa nekonalo“.
Záver
Inkvizícia nebola nijakým krvavým nástrojom v rukách katolíckej Cirkvi. Práve naopak, chránila spoločnosť pred nebezpečenstvom a pred herézami, ktoré by boli pre svoju spoločenskú nebezpečnosť prenasledované aj dnes. Nebola bez chýb a bez omylov, jednoducho preto, že ju ju vykonávali omylní ľudia, zároveň však často aj ľudia svätí a cnostní. Čierna legenda, lživý mýtus, ktorý je dnes všeobecne vnímaný ako pravda tak nie je ničím viac ako protikatolíckou propagandou. Aj preto si knižka historika Malého zaslúži pozornosť.
MALÝ, Radomír: Je dovoleno bránit inkvizici?, Nakladatelství Michael S. A. : Frýdek-Místek, 2005, 160 str.