Alexis de Tocqueville – velikán usporiadanej slobody
Odkaz jeho diela znie: Boj o usporiadanú slobodu a tým i transcendentne chápanú ľudskú dôstojnosť nikdy nekončí. Taký je predsa ľudský údel a život sám.
“Nie som odporcom demokracií, môžu dosiahnuť veľkosť, môžu byť v súlade s Božou vôľou, ak sú slobodné. Nesmútim nad tým, že máme demokratickú spoločnosť, ale nad tým, že kvôli necnostiam, ktoré sme čiastočne zdedili a čiastočne si sami osvojili, je pre nás také ťažké dosiahnuť správne regulovanú slobodu a udržať si ju. A nepoznám nič žalostnejšieho ako demokracia bez slobody.”
Alexis de Tocqueville
29. júla 2005 uplynulo dvesto rokov od narodenia francúzskeho politického mysliteľa, mnohými považovaného za génia demokratického veku, Alexisa de Tocquevilla.
Podobne ako Burke sa zaoberal úvahami o francúzskej revolúcii v knihe Starý režim a revolúcia. Vo vzťahu k slobode, rovnosti, deľbe moci priamo nadväzuje na Burkeho odkaz. Takisto ako on sa domnieva, že americká ako i anglická „Slávna revolúcia“ sú zlučiteľné s hodnotovým obsahom usporiadanej (regulovanej) slobody. Čo chápal pod pojmom usporiadaná (regulovaná) sloboda? V prvom rade jednoznačnú nezlučiteľnosť slobody a rovnosti. Preto bol a aj je dlhodobo chápaný ako klasický liberál, resp. podľa klasického konzervatívca Russela Kirka liberálny konzervatívec.
Jediná rovnosť, ktorá je zlučiteľná so slobodou, je podľa neho rovnosť pred zákonom. V tejto súvislosti by som považoval za užitočné všimnúť si chápanie rovnosti v agende súčasných ľavicových pseudoliberálov. Dá sa povedať, že rovnosť povýšili na ústredný princíp, na podstatu svojej existencie. V praktickej rovine to znamená presadzovania rôznych kolektívnych práv a antidiskriminácie. Avšak za najzávažnejší problém vo vzťahu Tocquevillovho odkazu a ľavicových pseudoliberálov by som považoval vzťah k občianskym cnostiam. U Tocquevilla jasne vyplýva ich previazanosť s náboženskou morálkou ako zárukou udržateľnosti slobodnej spoločnosti. Čo je v príkrom rozpore s programovým relativizmom a až hysterickým odporom k náboženstvu u pseudoliberálnych elít i aktivistov. Otázka či je u týchto ľudí väčšia nenávisť k ideálom slobody alebo k náboženským hodnotám je zatiaľ otvorená.
Nie je preto náhoda, že v čase keď Marx predkladal veľkolepé vízie sveta o tom, ako prostredníctvom proletariátu nastolí spoločnosť „rekonštruovanú od základov až po strechu“, Tocqueville veril, že ľudia i spoločnosť majú slobodnú vôľu. Prechovával hlboké opovrhnutie voči Hegelovi. Robil si posmech z deterministických teórií (slobodnou vôľou neovplyvniteľných) dejín s ich reťazcom osudovosti. Obával sa, že sa táto doktrína nevyhnuteľnosti, ktorá priťahuje všetkých študentov dejín v demokratickej ére, rozšíri od autorov k čitateľom v takej miere, že infikuje spoločenské masy. Potom čoskoro paralyzuje činnosť modernej spoločnosti.
Najviac sa ale napriek tomu preslávil analýzou amerického politického systému a identifikáciou jeho úskalí. Touto problematikou sa zaoberal vo svojom najslávnejšom diele Demokracia v Amerike. Za najväčšie riziká pre udržateľnosť amerického systému považoval tri faktory: tyraniu väčšiny, tyraniu verejnej mienky a z nich vyplývajúci demokratický despotizmus. Práve analýza týchto rizík je ešte stále v nezanedbateľnej miere chápaná ako jeden z najinšpiratívnejších počinov v dejinách politického myslenia. Dopracoval sa k záveru, že v Amerike neexistuje také rozvrstvenie spoločnosti, ktoré by umožňovalo brzdiť masové (davové) tendencie na princípe vyvažovania rôznych sociálnych skupín (aristokracia, duchovenstvo atď.).
Dokonca sa snažil hľadať inšpiráciu i u Aristotela v zmysle renesancie antických cností. Nakoniec ale dospel k tomu, že aristotelovský model je, bohužiaľ, neaplikovateľný v celej svojej šírke. Snáď s výnimkou vzdelanostnej a kultúrnej roviny. Neskôr si ale všimol veľmi intenzívnu tendenciu amerických občanov k vytváraniu rôznych záujmových spoločenstiev a združení. To bolo pre neho najschodnejšie východisko zo vzniknutej situácie, nakoľko vytvorilo najlepšie možné predpoklady pre elimináciu identifikovaných rizík.
Namiesto záveru: Pokúsil som sa pripomenúť odkaz politického mysliteľa, ktorý je môjmu srdcu bližší viac než iní. Možno práve preto, lebo bol v mnohých obdobiach predovšetkým dvadsiateho storočia marginalizovaný. Čo je nepriamo úmerné jeho myšlienkovému prínosu. Odkaz jeho diela znie: Boj o usporiadanú slobodu, a tým i transcendentne chápanú ľudskú dôstojnosť, nikdy nekončí. Taký je predsa ľudský údel a život sám.
Igor Skúpy
Don Quichotte 04/2005
