Silmarillion: A Tolkien stvoril mýtus
Tolkienove príbehy sú povzbudením do všedných dní, dávajú silu vykročiť v ústrety nádhernému svetlu a dobru, ktorých pôvodcom je Boh. Tuhne pri nich krv, človeka mrazí. No práve vtedy cíti, že i uprostred najtemnejších dní má život zmysel a že uprostred všetkej tmy musí vykročiť v ústrety nebezpečenstvám, aby chránil to, čo je skutočne hodnotné. …
“aj vtedy panoval smútok a valila sa tma, ale našla sa i veľká nebojácnosť a veľké činy, ktoré neboli celkom márne”.
/J.R.R. Tolkien: Pán prsteňov I./
Najväčším Tolkienovým dielom – ak vôbec možno komplex príbehov počínajúcich stvorením sveta a “končiaci” koncom tretieho veku a Frodovým odchodom zo šedých prístavov nejako rozdeliť – je Silmarillion. Ide o rozsiahlu a detailne prepracovanú mytológiu, ktorá predchádza udalosti spomínané v Pánovi Prsteňov. Je to tiež Tolkienovo najstaršie dielo. Sám autor o ňom napísal: “začalo sa to mojím vlastným počiatkom. Tým mám na mysli, že sa nepamätám, kedy som ho nevytváral”. Tolkien tu naznačuje určitú predestináciu pre svoju životnú úlohu, ktorá k nemu vždy patrila počas celého jeho života. Aj keď svoju túžbu darovať Anglicku chýbajúci mýtus presne sformoval až v roku 1912 pri čítaní fínskej Kalevaly.
Prečo si Tolkien tak zamiloval práve mýtus? Ako sám povedal: “rovnako ako je reč vynálezom o predmetoch a myšlienkach, tak je mýtus vynálezom o pravde”. A na inom mieste hovorí: “Mýtus a rozprávka musia v rozpustenej podobe odrážať a obsahovať prvky morálnych a náboženských právd či neprávd, no tie nesmú byť rukolapné”. Doplniť ho môžeme slovami Erica Voegelina analyzujúceho iný, Platónov mýtus: “Slovo pravdy nie je prístupné každému” príbeh musí nájsť človeka, ktorý trpí smrťou skutočnosti a v jaskyni smrti je privedený k obratu k božskému svetlu” Keďže však “… zakúšaná pravda (vyjadrená v mýte) – je stále obklopená silami smrti”, prichádza “k neustálemu sporu medzi spásonosným Slovom zachráneným pred smrťou a jeho neprijímaním” význam mýtu odrážajúceho pravdu a vedúceho k prijatiu pravdy sa nestráca.
Tolkien sa tak podujal na úlohu, ktorá sa javila byť nesplniteľnou. Mýtus, aký chcel Anglicku dať, sa zvyčajne tvoril skrze množstvo generácií prijímajúcich starodávnu tradíciu. Vychádzal tiež z pevne zakorenenej archetypálnej symboliky, ktorú zrodila symbióza profánneho so sakrálnym. Pretože sakrálne bolo žité, Tolkien musel všetko tvoriť sám, ako “pritvoriteľ”, ako svoje Imitatio Dei. Práve to robí Tolkienovo dielo takým veľkolepým. Pretože kým napríklad Snorri Sturluson pretavoval do svojho diela ešte aktuálne vnímanie sveta, Tolkien si svoj svet musel vybudovať. Hoci so základným kameňom katolíckej tradície vyjadrujúcej pravdu, ktorú mýtus sprostredkovával. Tolkien tak absorboval vnútorné vnímanie dejín, ktoré sám vytvoril.
A Silmarillion si toto udržiava svojou štruktúrou, charakterom i štýlom, ako aj nejednotnosťou diela. Christopher Tolkien to popísal v predslove: “otec vnímal dielo ako kompilát – zhrňujúce rozprávanie, ktoré vzniklo oveľa neskôr z veľkého množstva zdrojových materiálov: básní, análov a ústnych podaní/ zachovaných dávnou tradíciou.” V rámci diela sa mení rýchlosť narácie, ako aj množstvo podrobností. V texte možno nájsť aj rôznosť v tóne rozprávania a opisoch i ďalšie nejasnosti a nejednotnosti. Teda všetko, čo k mýtu, o ktorý sa Tolkien snažil, patrí. Génius tak dokázal nemožné.
Silmarillion, ako vyšiel v úpravách Christophera Tolkiena, štyri roky po autorovej smrti, sa skladá z niekoľkých častí: Ainulindale, Valaquenta, Quenta Silmarillion, čiže samotný Silmarillion, Akklabeth a O prsteňoch moci a Treťom veku. Tým sa kompletizuje celý mýtus, vrátane záverečnej porážky Saurona opísanej v Pánovi Prsteňov.
Cyklus začína kozmogonickým mýtom Hudba Ainur, ktorý jev mnohých detailoch kresťanský.Najkrajší z pomedzi príbehov, jagavý a krásny, až v žilách tuhne krv a po chrbte behajú zimomriavky; posledná spomienka na život v čistote, ktorý stratil hriechom… Najprv bol Eru, Jeden, v Arde nazývaný Ilúvatar, ktorý stvoril Ainur, Svätých, Valarov. Ainur spievali s Ilúvatarom. Vytvorili nádherný súzvuk, ktorý pokazil Melkor. Ten vplietol do nádhernej piesne svoju pýchu, čím jej ale neubral na kráse. Nie je totiž možné hrať nijakú myšlienku, čo nie je v najhlbšej podstate z Ilúvatara. Táto hudba stvorila svet a jeho tvory. Ilúvatarove deti: elfov – prvorodených a ľudí. Melkor však bol pyšný, bojoval s Valarmi a ušiel do vyhnanstva na severe. Dal prednosť zlu, nedostatku dobra, sám nebol schopný tvoriť nič, len parazitovať na dobrom stvorenstve a ničiť ho. Tak vznikli aj jeho temní pomocníci ohyzdi a balrogovia. Keď Valari dali poriadok moriam, pevninám a horám, krásna Yavanna zasiala semená, ktoré boli dávno v jej mysli. Vysoké lampy vytvorené Manwem “najvyšším z Valarov” Yavanna naplnila a tie osvetľovali Zem. Keď Melkor zničil príbytok Valarov na ostrove Almaren, postavili si Valinor. Yavanna spievala a Nienna kropila pahorok Ezellohar svojimi slzami. Na pahorsku sa rozvinuli dva výhonky a dva krásne stromy z Yavanninej piesne rozkvitli: Teleperion a Laurelin.
V siedmych hodinách sa krása každého z nich naplno rozvinula a znovu zhasla a vždy sa jeden prebudil k životu hodinu predtým ako ten druhý zoslabol. A preto vo Valinore dva razy do dňa nastávala hodina mäkkého svetla, keď boli oba stromy slabé a ich žiara splývala. A prišli prvorodení – krásni a nesmrteľní elfovia. Tí sa neskôr rozdelili. Eldari poslúchli príkaz a vrátili sa k Valarom. Avariovia sa s nimi však na cestu nevydali. I Eldari sa však delili, prví a najvznešenejší boli Ingweho elfi, Vanyar, ktorí ihneď a navždy odišli do Valinoru. Ďalší boli Noldori. Ich prvým vládcom bol veľký Finwe. Na čele poslednej a trošku nerozhodnej skupiny nazývanej Teleriovia bol Elwe, Thingol, ktorého maželkou sa stala mocná Maia Meliana zo záhrad Lórienu. Veľmi dôležití však boli Noldori.
Finwe mal troch významných synov: Feänora, syna Míriel a Fingolfina s Finarfinom, synov Indis. Feänor bol z nich najučenejší a najzručnejší. Fingolfin najudatnejší. Finarfin najkrajší. Feänor mal sedem synov. Feänor však započal veľké dielo, akému nebolo obdoby. Feänor z preľnutia svetla Valinorských stromov vytvoril plameň, ktorý vložil do troch nádherných drahokamov, nazývaných silmarily. Boli nádherné a žiarili svetlom oných krásnych stromov. I radovali sa všetci.
I zatúžil po nich Melkor. Napadol a zničil valinorské stromy a tma čo nastala, bola horšia ako púha neprítomnosť svetla, lebo bolo stvorené temno. Melkor napadol a zabil Finweho, Feänorovho otca a zobral si silmarily. Feänor ho preklial a dal mu meno Morgoth, čierny nepriateľ sveta. Feänor zvolal Noldorov a predniesol im veľkú reč i proti Valarom, ktorá nemala viac byť zabudnutá. Feänor a jeho sedem synov prisahalo strašnú prísahu a krvavú pomstu sľúbili každému, kto by siahol na silmarily.
I postavil sa Feänor proti Valarom i so svojimi synmi a spupne ich obvinňval a tupil. Keď však odchádzali, vypočuli si ešte Mandosovu (Valar) sudbu: “Mnohé slzy prelejete, ale Valari opevnia Valinor proti vám… Na Feänorov dom padne ich hnev a bude ho ťažiť od západu až po najvýchodnejší východ a bude ležať aj na všetkých, čo ho budú nasledovať. Prísaha ich bude poháňať vpred, ale ich zradí… Naveky Vydedení.” Čo Valar Mandos predpovedal, tak sa aj stalo. Dlhú a bolestivú vojnu viedli elfskí princovia proti Temnému pánovi Melkorovi a Sauronovi, jeho pravej ruke
…
Tolkienove príbehy sú povzbudením do všedných dní, dávajú silu vykročiť v ústrety nádhernému svetlu a dobru, ktorých pôvodcom je Boh. Tuhne pri nich krv, človeka mrazí. No práve vtedy cíti, že i uprostred najtemnejších dní má život zmysel a že uprostred všetkej tmy musí vykročiť v ústrety nebezpečenstvám, aby chránil to, čo je skutočne hodnotné. Príbeh je oporou, keď sa podlamujú nohy; požehnaním, ktoré prostredníctvom symbolov vraví, že môžeme byť porazení, ba dokonca i zomrieť. Ale predovšetkým je tu niečo, čo nás neskonale presahuje a premení porážku na konečné víťazstvo a radosť v harmonickom objatí nekončiacej lásky.
Peter Frišo
Don Quichotte 01/2006
