Trianon, vydržané hranice a vydržané práva
Od podpísania trianonského mieru ubehlo už 90 rokov a niektoré kruhy v Maďarsku stále pociťujú fantómové bolesti po amputácií skoro troch štvrtín pôvodných území pod kontrolou Budapešti. Na strane druhej, južné hranice Slovenska sú plynutím času stále viac posvätené patinou dejín.
ilustračné foto
03.06.2010 20:58 – BRATISLAVA
Čas hrá v prospech Slovenska
V dnešnej pozitivistickej dobe to už nie je také zrejmé, ale v minulosti, kedy právu dominovala právna obyčaj a nie normy, prijímané zákonodarcom, mohla sa platnosť určitého pravidla odvodzovať z prostej skutočnosti, že sa ním riadili ľudia na určitom území po dostatočne dlhý čas. Aj v našom práve dodnes existuje inštitút vydržania (usucapio), prevzatý z rímskeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva k veci jej dlhodobou oprávnenou držbou. Samozrejme, právne podkutý čitateľ môže namietnuť, že vydržanie je inštitút súkromného práva, lenže v minulosti často prispeli súkromnoprávne formy a koncepty k lepšiemu pochopeniu a skonštruovaniu inštitútov na verejnoprávnej úrovni (napr. v medzinárodnom práve)...
Každopádne, oprávnený držiteľ má zákonnú možnosť nadobudnúť vlastnícke právo k veci, ak s ňou dlhodobo nakladá ako s vlastnou. Zákon predpokladá 3 roky pre hnuteľnú a 10 rokov pre nehnuteľnú vec. Štátne hranice majú tiež normatívny význam a ich legitimita sa dá odvodzovať tak od právnych dokumentov (najmä medzinárodných zmlúv), ktorými boli vytýčené ako aj od dĺžky času, počas ktorého pretrvávajú.
Niektorí Maďari radi pripomínajú, že na parížskej mierovej konferencii po prvej svetovej vojne sa zástupcovia Československa ocitli v mierne schizofrenickom rozpoložení. Lebo kým západnú hranicu nového štátu obhajovali historicko-právne (teda cez tradičné hranice Českého kráľovstva), na východe, pokiaľ išlo o Slovensko, museli ten istý princíp spochybniť (Uhorsko koniec koncov existovalo tisíc rokov) a argumentovať právom na národné sebaurčenie.
Odkiaľ má Slovensko hranice
Hranice našej vlasti vnímame ako samozrejmosť. Nikto si nekladie otázku, prečo napr. Slovensko nezačína pri Baltickom mori a nekončí na Jadrane. Alebo prečo súčasťou Slovenska nie sú Podkarpatská Rus, moravské Slovácko, či poľské Zakopané. Tie hranice, ktoré vidíme každý deň, sledujúc v televízií predpoveď počasia, sú dôsledkom konkrétnych historických udalostí z minulosti. Vytvorili ich činy našich predkov, ktorí boli motivovaní takými rozdielnymi citmi ako je hrdinstvo, láska, nenávisť, zbabelosť, chamtivosť, veľkorysosť, slabosť i sila. Západná i severná hranica Slovenska plus-mínus kopírujú stáročné hranice Uhorska. Južná hranica bola vytýčená v Trianone po prvej svetovej vojne a potvrdená Parížskou mierovou zmluvou po druhej svetovej vojne. Východnú hranicu vytvoril Stalin tým, že od Československa odtrhol Podkarpatskú Rus.
Na jednej strane je pochopiteľné, že mnohí Maďari pociťujú Trianon ako traumu. Do ich pocitov sa dá ľahko vcítiť. No je tiež pravda, že rozpadu Uhorska niečo prechádzalo. Dnes už s hranicami nepohnú. Vyrábanie nostalgických mapiek je všetko, čo s tým reálne môžu urobiť. A čo človek nedokáže zmeniť, s tým by sa mal zmieriť. Naša južná hranica bola vykúpená krvou tých, ktorí v rokoch 1918-1919 padli pri oslobodzovaní Slovenska. A ako Slováci by sme nemali zabúdať ani na rozhodujúci prínos Čechov k porážke maďarských vojsk na našom území. Legálne je táto hranica zakotvená v Trianonskej, Parížskej mierovej zmluve a ďalších medzinárodných dokumentoch.
A každým dňom, ktorý ubehol - každým ďalším rokom, je táto hranica zároveň viac potvrdená patinou času. Ak sa niečo dlhodobo deje jedným spôsobom, len ťažko sa obháji, aby sa to zrazu začalo diať inakšie. Koniec koncov, bolo treba svetovej vojny, aby si svet vôbec vedel predstaviť rozpad tisícročného uhorského kráľovstva. To 90. výročie Trianonu teda treba brať tak, že Slovensko je tu v jasných kontúrach už skoro jedno celé storočie. Ľudia si na existujúci stav zvykli a naučili sa s ním žiť. Ba čo viac, rodia sa doň nové generácie, ktoré vždy majú tendenciu hľadieť nato, čo je tu „odjakživa“ ako na dané a samozrejmé. Musela by nastať ďalšia svetová vojna alebo iná globálna katastrofa, aby tieto hranice boli prehodnotené.
Vydržané menšinové práva
Na strane druhej, koncept vydržania sa hodí aj na menšinové práva. Maďari, žijúci na Slovensku, dostali po vzniku ČSR určitý menšinový štandard, ktorý tu existuje 90 rokov. Sú to ich vydržané práva. Negarantujú ich len zákony a ústava, ale z ich dlhodobého rešpektovania vyplýva aj hlbšie, metafyzické zakotvenie. Siahnuť im na ne by teda bolo neprávosťou. Slovenskí Maďari majú nárok, aby sa z týchto práv nezľavovalo a aby sa nespochybňovali.
Dosiahnutá úroveň musí byť Bratislavou garantovaná. Rovnako však Slováci majú nárok nato, aby nikto nespochybňoval ich južnú hranicu a zmluvný základ, na ktorom je postavená. Len vzájomný rešpekt, porozumenie a pochopenie v týchto dvoch otázkach môže byť základom pokojného spolunažívania do budúcnosti.
http://www.aktuality.sk/