Paumer, Mašínovci a Pinochet
Minulý týždeň zomrel Milan Paumer, ktorý v 50. rokoch spolu s kontroverznými Mašínovcami pozdvihol zbraň proti komunistickému režimu v Československu. V súvislosti s Mašínovcami sa vynára podobná otázka, aká už bola nastolená pri chilskom diktátorovi Augustovi Pinochetovi: môže demokratická pravica oslavovať ľudí, ktorí proti zlu komunizmu použili jeho vlastné prostriedky?
Augusto Pinochet
26.07.2010 20:58 – BRATISLAVA
Niektoré prostriedky znesvätia aj ten najušľachtilejší účel
Otázka legitimity činov ľudí ako Paumer, Mašínovci alebo Pinochet je v širšom zmysle slova otázkou toho, či účel svätí prostriedky. Pravda je taká, že málokto (či už jednotlivec alebo štát) dokáže svoje vlastné deklarované hodnoty uplatňovať absolutisticky a bez akéhokoľvek kompromisu s realitou okolitého sveta. Na strane druhej, ak prijmete za svoju filozofiu heslo „účel svätí prostriedky“, riskujete, že niektoré prostriedky znesvätia aj ten najušľachtilejší účel. Čo si teda počať s osobami, ktoré pozdvihli zbraň proti neľudskému komunistickému systému a zabíjali v mene slobody?
Ľavičiari v tom majú jasno. Pravicových zabijakov odsudzujú za súčasného frenetického potlesku pre ľavicových masových vrahov (Stalin, Che Guevara, Castro, teroristi z Červených brigád...), ktorí spravidla zabili viac ľudí a ďaleko brutálnejšími prostriedkami. Ale čo priaznivci demokratickej pravice? Niektorí hovoria približne toto: „nie sme ako ľavičiari, nebudeme oslavovať vrahov a diktátorov, len preto, že sú naši, navyše vrah zostane vrahom, nech sa ospravedlňuje akýmikoľvek politickými heslami.“
Na strane druhej, je zrejmé, že použitie násilia proti zlu nie je nelegitímne. Sotva sa nájde niekto, kto by spojeneckých vojakov pokladal za vrahov, pretože bojovali proti nacistickému Nemecku. Nikto tiež nespochybňuje atentát na Heydricha s tým, že Gabčík a Kubiš spáchali vraždu. Naopak, obaja sú právom považovaní za hrdinov. Medzi komunizmom a fašizmom (či národným socializmom) nemožno dávať znamienko rovná sa len preto, lebo komunisti zabili viac ľudí ako fašisti. Každopádne, ozbrojený odpor proti obom týmto totalitným ideológiám bol oprávnený.
Dnešných ľavičiarov treba strašiť Pinochetom i Mašínovcami
Osobne nie som fanúšikom násilia, vykonávaného z politických dôvodov. Do dnešnej doby takéto metódy nepatria a každý politický prúd by sa mal snažiť presadiť uchádzaním sa o dôveru ľudí na demokratickom trhu myšlienok. Ale považujem za dôležité, aby sa pravicové kruhy na pamiatku Mašínovcov a Pinocheta nevykašľali. Mám nato niekoľko dôvodov.
1.) Predovšetkým, základné ľudské práva a slobody sú nám prirodzene dané od nášho Stvoriteľa a keď sa niekto snaží obmedziť ich, je legitímne brániť sa, trebárs aj ozbrojenou smrteľnou silou. Ostatne, právo na odpor priznáva Slovákom aj ich súčasná ústava.
2.) Zákon NR SR č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému výslovne hovorí: „Odpor občanov proti komunistickému režimu, prameniaci v demokratickom presvedčení, prejavujúci sa odbojom, pomocou prenasledovaným alebo inou činnosťou vo vnútri štátu alebo v zahraničí samostatne alebo v spojení s demokratickou mocnosťou, bol legitímny, morálne oprávnený a je hodný úcty.“
3.) Mašínovci i Pinochet bojovali vo vojne, ktorú vyhlásili komunisti. Oni zahájili tzv. triedny boj proti každému, kto nesúhlasil s komunistickou myšlienkou. Oni rozpútali perzekúcie proti nevinným, popravili Miladu Horákovú a okradli milióny ľudí o ich majetky. Boli to komunisti, kto vystrelil ako prvý, kým Mašínovci len opätovali paľbu. A mierili sakramentsky presne. Proti komunistom bojovali ich vlastným prostriedkom (násilím), lebo to je jediná vec, ktorú komunisti rešpektujú.
4.) Popri tom všetkom boli však ďaleko humánnejší a šetrnejší k ľudskému životu, než komunisti.
5.) Problém Československa nebol v tom, žeby tu bolo azda príliš veľa ľudí ako boli Mašínovci. Problém bol skôr v tom, že ich bolo príliš málo. Keby viac ľudí siahlo proti komunistom po zbrani, dnes by naša krajina vyzerala inak. A aj keby vo svojom úsilí neuspeli, po roku 1989 by bývalí komunisti toľko nevyskakovali, pretože by videli, že majú dočinenia s národom, ktorý má silnú odbojovú tradíciu.
6.) To ma privádza k poslednému a možno najdôležitejšiemu dôvodu, prečo by si demokratická pravica mala vážiť ľudí ako Mašínovci alebo Pinochet. Chválením týchto osobností treba opakovane strašiť, šokovať, pohoršovať a znervózňovať intelektuálov i politikov na dnešnej ľavej strane politického spektra. Nielen tých v Smere, ktorí sú v podstate bývalými komunistami (v KSS alebo KSČ tam nebol len ten, kto má málo rokov), ale aj mladých ľavicových intelektuálov s jakobínskymi sklonmi, ktorí vypisujú na internete. Treba im jasne ukázať, že liberálni i konzervatívni demokrati majú tesáky. A ak by ľavičiari ešte raz chceli rozvrátiť slobodnú spoločnosť, pravičiari nebudú stáť so zalomenými rukami bokom (ako v roku 1948), ale postavia sa aktívne na odpor.
Súvisiace odkazy:
Mýty a fakty o bratoch Mašínovcoch
Augusto Pinochet – štátnik a vlastenec
Znenie zákona NR SR o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému
http://www.aktuality.sk/