Daň zo socializmu
Výzva Európskej komisie starým členským štátom, aby zrušili diskriminačné obmedzenia pri zamestnávaní občanov nových krajín, je správna. Lenže je pokrytecká. Tá istá Európska komisia totiž súčasne pod hrozbou sankcií dotlačila Čechov s Poliakmi, aby nehatili dohodu o daniach. Oba nové členské štáty EÚ pritom chceli iba zrovnoprávniť právomoci starých aj nových členov pri určovaní dane z pridanej hodnoty.
Nemci si ešte za éry Kohla vymohli, že nijaký štát EÚ nesmie mať nižšiu DPH než 15 percent. Samozrejme, nebola by to Európska únia, keby z každého pravidla neexistovali výnimky. Briti uvaľujú nulovú DPH na väčšinu potravín, vodu, detské ošatenie či obuv, iné štáty ju neuplatňujú v prípade novín, časopisov a kníh. Okrem balíku výnimiek sa štáty Únie ešte v roku 1999 uzniesli, že si budú môcť pod 15-percentný prah zdaňovať aj služby náročné na manuálnu prácu – napríklad rekonštrukciu a stavbu domov či opravu bicyklov. Na konci januára už vypršala lehota, do ktorej platila táto výnimka. Ak by mala platiť ďalej, museli by sa na jej predĺžení dohodnúť členovia únie jednomyseľne.
Česi a Poliaci však trucovali. Oprávnene – noví členovia si totiž v prístupovej zmluve vyrokovali iba zlomok výhod, ktoré si pre seba urvali štáty bohatej pätnástky. Česko a Poľsko sa cítili ukrivdene a chceli na niektoré činnosti takisto nižšie dane. Bruselská komisia sa však začala ihneď vyhrážať: ak sa všetky štáty Európskej únie nedohodnú na predĺžení onej lehoty, začne vraj Komisia proti štátom, ktoré náležite nezvýšia daň z pridanej hodnoty, kárne opatrenia. V tejto atmosfére Česi a Poliaci ustúpili. Slovensko so svojou 19-percentnou rovnou daňou spor netrápil, hoci z pohľadu za špičku nosa by mohol, pretože problém je omnoho vážnejší, než len nerovnoprávnosť medzi starými a novými členmi. Prečo je vlastne potrebné harmonizovanie DPH? Klasická poučka eurointegrátorov, že si ju vyžaduje jednotný trh, neobstojí. V Spojených štátoch, o ktorých ako o jednotnom trhu asi nikto nepochybuje, majú rôzne štáty rôzne sadzby daní z maloobchodného predaja (daň najviac porovnateľná s európskou DPH), v kanadských provinciách sú zas rôzne sadzby dane z obratu. A absurdnosť harmonizačných snáh nepriamo dosvedčuje dokonca aj Európska komisia, ktorá odrádza štáty od znížených daní z pridanej hodnoty argumentom, že to nemá blahodarný vplyv na zamestnanosť a nižšie ceny. Tak prečo by sa mala zjednocovať?
Ani v tomto prípade nejde ani tak o jednotu trhu, ale o moc bruselských úradníkov. Vďaka ich smerniciam z roku 1967, ktoré žiadali zavedenie DPH, sa táto daň v 70. rokoch hromadne zaviedla. Teraz už Brusel ide ďalej – chce, aby ju členské štáty začali harmonizovať. V spore o DPH už teda nejde o výnimky. Správna výzva je iná – preniesť nepriame dane späť na národnú úroveň.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 7/2006 dňa 13. februára 2006.