Konzervatívec John Henry kardinál Newman
Z anglikána princom Svätej Cirkvi – J.E. ctihodný John Henry kardinál Newman
“Kto sa domnieva, že musí z dôvodov svedomia odmietnuť pravdu, ktorú Cirkev predkladá, napr. v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii, v telesné zmŕtvychvstanie alebo v panenstvo Panny Márie, je v blude. Nedáva sa viesť svedomím, ale nevierou.?”
J.E. Ven. John Henry kardinál Newman
Keď sa v sobotu, 21.februára 1801 na Old Broad Street číslo 80 v Londýne narodil malý Newman, určite nikto nečakal, že tento muž raz bude princom katolíckej Cirkvi. Len máločo bolo pravdepodobnejšie, keďže v Anglicku zúrilo už od 16. storočia vytrvalé a puritánsky dôkladné nenávistné prenasledovanie katolíkov, ktoré dosiahlo svoj vrchol počas puritánskych revolúcií. Táto nenávisť pretrvala až do 20.storočia – príkladom je veta C. S. Lewisa, že od mala ho učili, aby nedôveroval pápežencom. Aj Newmanove rodinné korene boli protestanské. Newmanov otec John Newman bol bankár, syn londýnskeho kramára, pôvodne z Cambridgeského kraja. Jeho matka, Jenima Foudrinier bola dcérou papiernika a potomkom francúzskych hugenotských utečencov. Vzali sa v roku 1799 a John Henry bol ich prvým synom.
Žiada sa poznamenať, že Newmanovi rodičia boli anglikánmi skôr oficiálne – brali to ako záležitosť štátneho náboženstva.
Talent budúceho kardinála sa prejavil už v 11 rokoch. Už vtedy oslňoval svojou inteligenciou. Vážny záujem o náboženstvo u Newmana prišiel z ochorením, ktoré prekonal, keď mal 15 rokov. Povedal o tom : „prvý hrozný nárek, keď som bol 15 ročným chlapcom a urobilo to zo mňa kresťana – so skúsenosťami predtým a potom, hroznými a známymi jedine Bohu“. Nasledovalo čítanie Cirkevných dejín /Millner/ a cirkevných otcov sv. Augustína a sv. Ambróza. V tom istom čase sa Newman tiež „ naučil“, že pápež je Antikristom.
V roku 1817 talentovaný mladík odchádza do Oxfordu a na Trinity College pracuje, pokiaľ mu to len jeho oči dovolia – niekedy aj 14 hodín denne. Získava klasické vzdelanie vtedajšieho Oxfordu. S nadobudnutím formálnej dospelosti prichádzajú tiež závažné rozhodnutia – rozhodnutie pre kňazstvo a pre vstup do Oriell Fellowship o čo sa snažil „priam modloslužobne“.
13.júna 1824 je vysvätený na diakon v katedrále Christ Church. „Je koniec. Som tvoj, ó, Pane, pripadám si ako pri závrate a nemôžem celkom veriť a rozumieť tomu. Najprv, skôr ako na mňa položili ruky, moje srdce sa vo mne zachvelo, slová ´navždy´ sú tak strašné“. O rok už je kňazom. Farské povinnosti si plní v kostole sv. Klementa.
Na Oriel, ktorá nepatrila ani k High Church, ani Low Church, je Newman výrazne ovplyvnený Edwardom Hawkinsom. Newman sa priučil u Hawkinsa intelektuálnej prísnosti: „On bol prvým, kto ma naučil vážiť slová a byť opatrným v mojich stanoviskách“. Teologicky bol Newman hlboko ovplyvnený univerzitnou prednáškou Hawkinsa o tradícii, o účinku toho, že Biblia nemala nikdy účel hlásať doktrínu, ale iba ju potvrdiť a ak sa budeme učiť doktrínu, musíme mať východisko v cirkevných formuláciách.
Anglikánsky arcibiskup Dublinu Whateley robí z Newmana svojho zástupcu. Whately Newmanovi hovorí o kresťanstve ako o organizme odlišnom od štátu. Od ďalšieho oxfordského klerika prijíma názor o apoštolskej postupnosti. Butlerova Analógia, ktorú Newman číta v roku 1823, sa mu stáva sprievodcom životom v náboženských otázkach, zvlášť formuje Newmanove názory na svedomie a etiku. Newman sa tiež zaoberá skúmaním otázky neadekvátnej schopnosti ľudskej reči popisovať Božie tajomstvá. Tejto otázke sa venuje v historickom diele Ariáni štvrtého storočia. Ako súčasný náboženský liberalizmus, arianizmus na rozdiel od iných raných heréz bol pôvodne „skôr skeptickým než dogmatickým učením“ snažiacim sa preskúmať a reformovať obdržané krédo a nie riskovať vlastné.
14. júla 1833, potom ako sa Newman vracia spolu s Froudom z cesty po Európe, Newmana tu rozhorčila po ceste francúzska trikolóra: „bolo nekresťanské pre národy odvrhnúť svojich vládcov a ešte viac suverénov, ktorí mali božské právo.“ Kebleovou prednáškou Národná apostáza vzniká podľa jeho člena Newmana Oxfordské hnutie, ktoré sa chcelo viac prinavrátiť k pôvodným katolíckym koreňom. Vtipne zhrnuté: Keble inšpiroval, Froude dával impulzy a Newman pracoval. Newman čoskoro napísal Traktát pre naše časy, pre ktorý boli nazývaní tiež traktariáni. Newman vyznával via media, podľa ktorého anglikánska cirkev leží medzi protestantizmom a katolicizmom. Doktrínou a pôvodom bola táto cesta katolícka, Rímu však vyčítala skazenosť. Newman obnovil laudiánske princípy, hovoril: „Karol je kráľ, Laud prelát, Oxford je sväté mesto“. Newmanova hviezda stúpala a jeho vplyv v Oxforde bol zrejme najsilnejší v roku 1839. Vtedy u Newmana pri štúdiu monofyzitskej herézy prišlo tiež k pochybnostiam, či pozícia anglikána je konzistentná z cirkevno-hierarchickými princípmi, ktoré akceptoval.
To sa ešte prehĺbilo, keď čítal Wisemanov článok O anglikánskom nároku v Dublin Review, kde bolo Augustínovo vyhlásenie proti donatistom: „securus judicat orbis terrarum” – verdikt sveta je nezvratný. Newman sám pocítil, že via media je v troskách. Pri inej príležitosti, ako povedal, videl ducha – tieň Ríma zakryl jeho anglikánsky kompromis. V roku 1841 píše Traktát 90, kde súhlasí s krédom katolíkov. Proti tomuto traktátu sa už postavili anglikánske autority.
Newman sa stále viac blížil ku katolicizmu. Augustín mu ukázal, že nie starobylosť študovaná v knihách, nie holý úspech biskupov, ale žijúca Cirkev sa mu ukázala ako samotná kategorická a neomylná. Vždy to tak bolo a musí to tak byť aj teraz, zisťoval Newman. Newman bol, čo sa anglikanizmu týka, na smrteľnej posteli.
9. októbra 1845 Newman vstúpil do katolíckej Cirkvi, do ktorej ho prijal pasionista otec Dominik. Ako mohol v Anglicku očakávať, bolo to prijaté s nepochopením a nevôľou.
Katolícka Cirkev však prijala Newmana s otvorenou náručou. V októbri 1846 ho vysvätil biskup J.E kardinál Fransoni. Pápež, vtedy čerstvý pontifik, veľký bl. Pius IX. súhlasil s Newmanovou snahou ustanoviť Oratórium sv. Filipa Neriho v Anglicku. Newman potom odišiel do Egdbastonu, kde bola komunita oratoriánov. Čoskoro pribudla aj škola.
R. H. Hutton píše: „Keď sa Newman rozhodol stať katolíkom, jeho genialita rozkvitla so silou a slobodou akú nikdy nemala v anglikánskej cirkvi“. Proti Newmanovi sa v rozvášnenej krajine viedol nespravodlivý súdny proces, ktorý prehral a bol pokutovaný. Na žiadosť írskych biskupov odišiel do Dublinu. Newman sa podieľal na založení Katolíckej univerzity Írska a stal sa jej rektorom. Tiež sa zaoberal katolíckou teóriou vzdelávania v Univerzitnom magazíne. Bránil klasickú výuku proti francúzskej puritánskej klike.
Čo sa však týka pomoci biskupov, tak tí boli často rozpoltení a non possum neobolo v Newmanovom prípade neobvyklé. Newmanovo pôsobenie tu bolo síce plodné a veľmi osožné, ale aj vyčerpávajúce. Newman tiež napísal klasické dielo Idea univerzity, ktoré patrí medzi katolícku klasiku. Ako píše Roger Scruton: „Podľa Newmana utvára univerzita charakter tých, ktorí ju navštevujú. Tým, že sa študenti ocitnú v akademickom prostredí, kde je im vštepovaný ideál vzdelanosti, menia sa z hrubých, nekultivovaných ľudských bytostí v gentlemanov. A práve v tom, hovorí Newman, spočíva pravá sociálna funkcia univerzity. Uprostred jej stien je dospievajúcim predkladaná vízia životných cieľov; a tí si z univerzity odnášajú jednu dôležitú vec, ktorú im okolitý svet nemôže poskytnúť: predstavu o skutočných hodnotách. Práve z tohto dôvodu je v komerčnom, priemyslovom veku, kde na nás na každom rohu čaká pokušenie vlastného prospechu, kde čelíme nebezpečenstvu, že z každého cieľa urobme cieľ materiálny – inak povedané, kde sme vystavení nebezpečenstvu, že dovolíme prostriedkom, aby pohltili ciele, univerzita tak dôležitá.“ Newman hľadal univerzitu, ktorá na rozdiel od tých dnešných dávala vyššie ciele a zmysel, starý stredoveký ideál cechu, ktorý nebol len továrňou na diplomy ako univerzity dnešné. 1858 Newman odchádza z rektorského postu. V nasledujúcich rokoch ma dokonca výborné vzťahy s modernistami. Neskôr však modernizmus ako ruinujúci dogmy odmieta. Newman sám sa hrozil, že by mohol byť považovaný za pôvodcu týchto myšlienok, ktoré sa mu dnes pripisujú.
V roku 1864 Newman vydáva svoje veľké dielo Apologia pro Vita sua. Newman spôsobom hodným umelca opisuje svoj život a svoje pohľady na otázky, ktoré pred ním stáli. Newman tu teda v príbehu svojej duše bráni svoj katolícky postoj a to s umením, aké na Ostrovoch prenasledovaní katolíci už dlhšie nemohli predviesť. Newman tu odpovedá na otázku prepojenia génia jednotlivca a bohatosti tradície, či výroku autority a osobných rozhodnutí. Zatiaľ I. Vatikánsky koncil, zvolaný bl. Piom IX. schvaľuje dogmu, ku ktorej sa Newman už dávno sám prihlásil, dogmu neomylnosti pápeža.
Píše Cathedra Sempiterna, ktorá sa vyrovná s De Maistrovým klasickým dielom ultramontanizmu Du pape. V roku 1874 Newman bráni Cirkev proti Gladstoneovmu obvineniu, že „vatikanizmus“ je novou módou v náboženstve. Newman nebol nikdy odporcom dogiem; že zastával koncepciu minimalizmu, znamenalo, že bol skôr „mystikom ako skeptikom“.
Po smrti bl.Pia IX. sa Newman vracia do Oxfordu. Zatiaľ nový pápež, Lev XIII., zamýšľa spraviť z Newmana kardinála, k čomu aj prichádza 12. mája 1879 v Ríme. Newman odpovedá rečou, v ktorej rozpráva, že celý jeho život bol nepriateľstvom liberalizmu, teda proti doktríne „že neexistuje pravda v náboženstve a jedno náboženstvo je rovné s druhým“ a dodáva, že „kresťanstvo je fakt a nie sentiment alebo vkus“. V poslednej práci Gerontiov sen Newman reflektuje danteovsky svoje pomalé umieranie. Smrť prichádza po utrpeniach 11. augusta 1890 v Birminghame. Končil sa život, ktorý mnohokrát napĺňal jeho kardinálske heslo: Srdce hovorí k srdcu. V roku 1991 bol Newman vyhlásený za ctihodného.
Newman konzervatívec
“Celý svet spočíva v hriechu” – Newmanove obľúbené slová sv. Jána
Newman sa nikdy netajil bojom proti liberalizmu, videl ako porušenie práv, ak štát zasahuje do toho, čo spadá pod kuratelu Cirkvi. Všímal si tiež nárast moci sekularizmu a jeho pomalé pretláčanie politickou scénou. On však odmietol utilitárske koncepcie ako v spoločnosti, tak vo vzdelávaní. Mnohé z konzervatívnych princípov Newman prijímal už ako vedúca osobnosť Oxfordského hnutia. Newman hovorí o tom, že svetské vzdelanie musí stáť na pevných základoch viery, inak je svetské vzdelanie „len nástrojom neviery“. Newman dôvodí: „Žiadny prúd nemôže vystúpiť vyššie ako jeho prameň. Ale kresťanstvo dvíha človeka zo zeme a povznáša ho hore, lebo má svoj zdroj v nebi. Ľudská morálka, ak nemá krídla, ktoré by ju niesli, plazí sa a plahočí na úrovni zeme.“ Newman hovorí, že sekulárne „vedenie“ povedie k odmietnutiu rozumu /i Rozumu/ v prospech spoločnosti podliehajúcej vášňam a chúťkam, aká je aj tá naša. Rozum, ktorý nestojí na predpokladoch viery, je totiž slepý. Rovnako tak sa zo spoločnosti stráca spravodlivosť úmerne so stratou náboženstva u jej členov, pretože práve náboženstvo je mierou spravodlivosti. Náboženstvo je nepochybným spojivom spoločnosti, bez ktorého je spoločnosť rozleptaná na egoistických jednotlivcov. Podobne je zdrojom politického poriadku, ako aj autority zákonov.
Preto Newman odmieta liberalizmus. Aj keď hovorí o slobodnom vzdelávaní, má jeho predstava slobody úplne iný význam ako liberálna. Ide o pravé chápanie slobody, ktorou je sloboda žiť v súlade s Božími zákonmi, nie sloboda pochybovať a ničiť. Liberalizmus považoval za prejav bezuzdného ducha, ktorý sa objavil s reformáciou a spoločný činiteľ revolúcií, ktoré ako konzervatívec odmietal. Zo všetkých síl Newman odmietal premenu vzdelávania v technický výcvik a predávanie holých znalostí a sekulárne, univerzalistické verejné vzdelanie vymáhané štátnymi sankciami, ako aj zásahy štátu do predmetu vzdelávania a vštepovania mase rozsiahleho komplexu súborov štátom schválených informácií. Staval sa tak proti osvietenskej liberálnej predstave, ktorá dnes natoľko dominuje.
Newman odmietal progres tak, ako ho prinášali staré gnostické puritánske, neskôr whigovské predstavy. Proti utopickému optimizmu namietal: „ľudia v sebe vidia dobro a nie zlo a sú potom zákonite zmätení, keď určité časti politického systému dobre nefungujú a pripisujú toto zlyhanie nedostatočnému vedeckému poznaniu, namiesto nedostatočnej cnosti“.
Newman naopak obhajuje ako veľmi významnú tradíciu. Nadväzoval tak na Burkovu predstavu spoločnosti ako tých, ktorí zomreli, ktorí žijú a ktorí sa nenarodili, v ktorej sa má udržiavať zdedená a vekmi overená múdrosť. Tradícia ako významná súčasť katolicizmu je v Newmanových očiach „to, čo bolo, pokiaľ vieme, zachované, aj keď nevieme, ako sa to stalo a práve z tohto dôvodu to považujeme za pravdivé“. Človek ktorý odmietne tradíciu ostáva neukotvený. Sám nedokáže posúdiť množstvo otázok života. Preto tiež neznášal plánované spoločenské zmeny – zmeny spoločenského poriadku, ktoré boli nakoniec vždy deštruktívne.
Ctihodný otec kardinál, ktorý zastával názory silne aristokratické a vyzdvihujúce lojalitu, bol konzervatívcom, ktorý odmietal, že človek je jednoducho dobrý, a prijímal jeho nedokonalosť, tak vyznával, že konzervativizmus je prirodzeným politickým odrazom kresťanského svetonázoru.
Peter Frišo
Don Quichotte 05/2006
