Slovákštát aneb Slovenský štát bude asi vždy vzbudzovať emócie
Pri príležitosti výročia 14. marca 1939 je naša verejnosť opakovane konfrontovaná s nutnosťou zaujať postoj voči režimu vojnového slovenského štátu. Z politického útvaru, ktorý vznikol, aby sa Slovensko vyhlo rozdeleniu medzi susedov, vznikla mašinéria útlaku, neváhajúca obrať časť svojich občanov o majetky, dôstojnosť a napokon aj o život. A naši predkovia? Málo kládli odpor aj tam, kde sa dalo, kým inde robili nadprácu, aj keď nemuseli.
Ilustračná snímka
12.03.2010 20:58 – BRATISLAVA
Vojnový slovenský štát bude asi vždy vzbudzovať emócie
Niekoho možno prekvapí, že vazalský štát, ktorý trval len šesť rokov a zanikol pred 65 rokmi stále vzbudzuje také vášnivé emócie u svojich odporcov i podporovateľov. Pokojne sa však môže stať, že dátum 14. marec bude medzi Slovákmi rovnako výbušný ešte ďalších sto rokov. Pre porovnanie, americká občianska vojna (1861 až 1865) trvala štyri roky, ide o záležitosť predminulého storočia, no spomienka na južanskú Konfederáciu dodnes vyvoláva v Spojených štátoch rozporuplné vášne.
Ľudia, ktorí republiku z rokov 1939 až 1945 velebia, majú tendenciu zdôrazňovať najmä fakt, že išlo o prvý samostatný štát Slovákov v moderných dejinách. Aj keď tá samostatnosť bola nacistickým Nemeckom značne oklieštená, je pravda, že po roku 1945 už nikto nemohol pochybovať o schopnosti Slovákov udržať pri živote vlastný štát. Mnohí pamätníci spomínajú tiež na relatívne vysokú životnú úroveň v prvých rokoch vojny. Tá však bola podmienená najmä vojnovou konjunktúrou a veci sa značne zhoršovali s približujúcim sa frontom i vidinou porážky nacistického Nemecka. Navyše niet pochýb, že mnohí ľudia si svoju vlastnú životnú úroveň zlepšili najmä obohatením sa zo židovských majetkov.
A práve táto škvrna je dôvodom, prečo sa narodeniny vojnového slovenského štátu nikdy nesmú stať oficiálnym sviatkom. Aj keď išlo o tzv. deravú totalitu, veľká skupina slovenských občanov bola najskôr pozbavená svojich ľudských a občianskych práv, neskôr okradnutá susedmi, olúpená o ľudskú dôstojnosť a napokon poslaná na smrť. Že sme boli spojencami Hitlera a priestor na manévrovanie mala naša vláda obmedzený, je jedna vec. Že sme si tu však schválili najtvrdšie rasové zákony v Európe a robili sme z vlastnej iniciatívy špinavú nadprácu, je už vec druhá.
Arizáciu ako akt podlej chamtivosti
Je príznačné, že prvá vec, na ktorú sa ľudáci v súvislosti so židmi vrhli, boli ich majetky, pôda a podniky. Režim obyvateľstvu hovoril, že je chudobné, lebo židia sú bohatí a nejakým spôsobom ich vykorisťujú. Hovorilo sa, že keď slovenské hospodárstvo prejde arizáciou a konečne na ňom prestane parazitovať židovský škodca, Slovákom sa polepší. Aká bola skutočnosť? Arizácia bola spojená s rozsiahlou korupciou, klientelizmom a rodinkárstvom. Často sa stávalo, že noví majitelia podniky nevedeli riadiť a priviedli ich do krachu.
Arizácia židovského majetku bola aj v záujme Nemcov. Jeho rozdávaním si nacisti kupovali lojalitu kolaborantov v okupovaných a vazalských krajinách Európy. Aj mnohí exponenti Tisovho režimu tušili, že spôsob, akým nacisti nakladajú so židmi je nemorálny a nekresťanský. No peniaze pomohli prehlušiť tiché výčitky svedomia. Režim postupne do svojich radov vtiahol ten najväčší morálny odpad spomedzi Slovákov. Niet divu, že mnohí gardisti a ľudia, ktorí profitovali z arizácie, hneď po skončení vojny prezliekli kabáty a stali sa z nich komunisti, pripravení oddane slúžiť novej totalite.
Nie všetko na vojnovom slovenskom štáte bolo zlé alebo odsúdeniahodné. Že v roku 1939 išlo o východisko z núdze a jeho alternatívou bola priama okupácia, je asi každému jasné. Lenže našu prvú štátnosť naplnila vtedajšia elita príliš otráveným obsahom v podobe likvidácie celej skupiny slovenských občanov, ktorých jediným previnením bolo, že vyznávali iné náboženstvo. Udalosti vtedajšieho obdobia nám dodnes nastavujú zrkadlo. Pretože príliš veľa z našich predkov bolo hnaných nenávisťou, závisťou, chamtivosťou, zbabelosťou a typicky slovenskou „predposratosťou“. Avšak dobrou správou je, že sa medzi našimi predkami našlo aj množstvo odvážnych jednotlivcov, ktorí sa rôznymi formami a často s nasadením vlastného života postavili zlu na odpor. Práve im by 14. marca mala patriť naša spomienka.
www.aktuality.sk