Zlatý štandard nad zlato. Rakúska škola mala pravdu
To sú ale veci! Prezident Svetovej banky Robert Zoellick navrhol prijatie modifikovaného globálneho zlatého štandardu. Ak šéf takejto významnej organizácie seriózne nastolí podobne radikálny nápad, môže to naznačovať, že menovým autoritám začína tiecť do topánok.
10.11.2010 20:58 – BRATISLAVA
A predsa mali „rakúšania“ pravdu!
Tých prekvapujúcich vyznaní lásky bolo v posledných dňoch viac. Všetkých klasických liberálov, ktorí už dávno považovali Ivana Mikloša za beznádejne kompromisníckeho fanúšika ekonomického mainstreamu, príjemne prekvapil jeho článok na stránke Hospodárskych novín. Sprdol tam totiž Bernankeho snahu zhodiť z helikoptér ďalšie stohy bankoviek. Minister financií pozitívne zaskočil najmä týmito slovami:
„Som presvedčený, že všetko, čo sa stalo za posledné roky vo svetovej ekonomike, ale aj to, čo sa deje v Japonsku už dvadsať rokov, dáva za pravdu ekonómom rakúskej školy, ktorí tvrdia, že hlavným dôvodom finančných a hospodárskych kríz je politika centrálnych bánk, ktoré manipulujú s cenou a množstvom peňazí v ekonomike.“
Od financmajstra jedného zo štátov eurozóny je prekvapujúce počuť niečo také. Rovnako prekvapujúce, ako keď šéf Svetovej banky začne s plnou vážnosťou navrhovať návrat k zlatému štandardu. Alebo keď sa nemecký minister financií Schäuble veľmi rozumne obuje do Obamu a Bernankeho kvôli ich bláznivej snahe dopracovať sa k prosperite cez dlhy, míňanie (nazývajú to stimuly) a zaplavovanie trhu nekrytými peniazmi.
Aby bolo jasné, autor tohto článku sa nikdy netajil svojimi sympatiami k Mengerovi, Bohm-Bawerkovi, Misesovi, Hayekovi, Pavlíkovi a ďalším. Avšak práve politici a centrálni bankári vždy dávali okato najavo svoje pohŕdanie onou školou spoločenskovedného myslenia, ktorá hovorí, že štát má byť štíhly, hospodáriť musí vyrovnane, že peniaze nesmú byť odtrhnuté od reálnej hodnoty a vláda by mala dôsledne dbať na ochranu vlastníckych práv, či zmluvných záväzkov. O to viac dnes prekvapuje, ak z oficiálnych miest čoraz viac zaznievajú vcelku rozumné myšlienky, ktoré sú v súzvuku s názormi „rakúšanov“. K tomu všetkému ešte treba pridať americké hnutie Tea Party, ktorému sa podarilo do Kongresu dostať pár ľudí s podobnými postojmi.
Zlatý štandard a zmena od konzumu k šetrnosti
Zaujímavý je aj iný fenomén, ktorý vidieť napr. aj tu, v diskusiách na Aktualitách. Ľudia, ktorých politické názory sú skôr vľavo, taktiež kritizujú inflačnú politiku FED-u. Rakúsku teóriu hospodárskeho cyklu možno nepoznajú, no v podstate nemajú radi nič z toho, čo robí Amerika. Keďže tento raz majú pravdu a Obamu i Bernankeho treba kritizovať, je to možno šanca získať pre rozumné ekonomické názory aj ľavicovejšiu časť verejnosti...
Ale späť k Zoellickovmu návrhu! Jeho nápad vrátiť sa k modifikovanému zlatému štandardu je skôr psychologickým prelomom, než serióznym pokusom o reformu svetového finančného systému, ktorý sa potáca na hrane menových vojen. Šéf Svetovej banky akoby ukazoval ostatným kolegom: zlato tu ešte stále je a treba s ním rátať ako s kotvou na rozbúrenom menovom mori. Mnohí považujú zlatý štandard za zastaraný. Problémom však nie je ani tak otázka, či zásoba zlata stačí na krytie globálneho finančného systému. Ide skôr o to, že zlato príliš obmedzuje politikov v míňaní. Zdĺhavé vojny, ani udržiavanie rozsiahlych, deficitne financovaných sociálnych štátov by nebolo možné.
Zlatý štandard by zrejme so sebou priniesol deflačné peniaze. To by znevýhodnilo dlžníkov, a naopak, zvýhodnilo sporenie. Aby sa ľudia takémuto systému prispôsobili, vyžadovalo by si to spoločensko-kultúrne prehodenie výhybky. Bolo by ťažšie kryť svoje potreby všadeprítomnými spotrebnými úvermi, naopak, ľudia by sa zrejme vrátili ku kultúre šetrenia. Rodinné vzťahy by sa museli ozdraviť, rovnako by sa návrat k zlatému štandardu nezaobišiel bez vzrastu spoločenskej dôvery, pretože mnohé projekty by sa dali rentabilne financovať iba združením zdrojov množstva ľudí.
Free-banking ako východisko
Inak povedané, ekonomický systém by bol menej o konzume a viac o tvorbe zdrojov. Ostatne, tak ako tomu bolo po stáročia. Skutočný kapitalizmus je o sporivosti a vytváraní kapitálovej štruktúry na generácie dopredu, nie o spotrebe za cenu sústavného zadlžovania detí i vnúčat. Problém je, že ľudia kvôli sociálnemu štátu a konzumnej kultúre počas uplynulého storočia stratili mnohé návyky, životné stratégie a vzťahy, ktoré by si zlatý štandard vyžadoval. Preto s jeho zavedením v konečnom dôsledku nebudú súhlasiť ani politici, ani bežní občania.
Cesta je skôr v umožnení slobodného bankovníctva, kedy by meny mohli emitovať súkromné banky. Takýto systém by pravdepodobne viedol k vytvoreniu nejakého druhu komoditného štandardu, v rámci ktorého by svoje miesto malo i zlato. Predovšetkým by však free-banking skoncoval s dnešným centrálnym plánovaním v oblasti peňazí a jeho všestrannými neblahými dopadmi na politiku, ekonomiku i spoločenskú kultúru.
Užitočný odkaz:
Zlato – kamarát do dažďa
www.aktuality.sk