Kde sa berie dobro?
V súvislosti s finančnou krízou opakovane zaznieva názor, že jej jadrom je predovšetkým kríza morálky. V tom horšom prípade sa toto tvrdenie používa ako klišé, v tom lepšom prípade ide o prostú diagnózu bez návrhu nejakej účinnej terapie. Čo vlastne človeka motivuje, aby systematicky konal správne?
Čo človeka motivuje k morálnemu správaniu?
Minulý týždeň na Slovensku vyšlo prvé číslo slovenskej verzie amerického magazínu Forbes. Celkom fajn časopis, no jedna vec ma prinútila k zamysleniu. Článkami niekoľkokrát zarezonovala v takej alebo onakej podobe myšlienka, že súčasná kríza je vo svojej podstate spôsobená krízou morálky. Forbes s týmto tvrdením neprišiel ako prvý. Internetom sa šíri Baťov výrok s podobným posolstvom. O tom, že problém je v morálke, hovoria aj ekonómovia, manažéri a podnikatelia v rozhovoroch naprieč médiami. Za krízou vidia chamtivosť finančného sektora, nenásytnosť bankárov, rozmaznaných zamestnancov, čo počas boomu už nevedeli, koľko si zapýtať alebo domýšľavosť politikov, ktorí z finančného systému pomohli urobiť rozkolísanú babylonskú vežu.
Nič proti tejto forme diagnózy. No zamýšľa sa niekto, ako zariadiť, aby sa ľudia odhora finančno-politickej hierarchie až nadol správali morálnejšie? Ak sa spýtate zodpovedných, povedia vám, že možné riešenie spočíva v lepšej regulácii. Ale kto postráži regulátorov? Ďalší hovoria – a k tejto možnosti sa prikláňam aj ja – že vo finančnom systéme treba obnoviť systém prirodzených trhových motivácií, ktoré súčasný kartel centrálnych a súkromných bánk takmer zlikvidoval.
Málo však počuť v tejto debate hlas morálnych autorít. Keď sa spýtate napr. duchovných, väčšinou skritizujú chamtivosť, ale žiaľ (alebo našťastie), prestavbu finančného systému nepovažujú za svoju parketu, ani zodpovednosť. Pritom práve dve, v Európe a Amerike prítomné vetvy kresťanstva – katolicizmus a protestantizmus – majú vypracovanú svoju vlastnú náuku o pohnútkach, ktoré by mali človeka viesť k tomu, aby sa choval správne. Obe vychádzajú z podobných predstáv o ľudskej prirodzenosti a obom konkuruje racionalistická koncepcia dobra, ktorá sa zaobíde bez náboženstva. Ich porovnaním by som chcel prispieť k debate o súčasnej „morálnej kríze“, hoci samozrejme, rozsah i formát tohto článku si vyžiadajú určité zjednodušenia.
Protestantizmus a učenie o milosti
Katolíci i protestanti patria k európskej kultúre a učenci oboch náboženských smerov vypracovali v minulosti zaujímavé koncepcie vnútorných pohnútok, ktoré majú človeka smerovať k tomu, aby konal správne. Obe zároveň vychádzajú z podobných, no mierne odlišných pohľadov na ľudskú prirodzenosť. Protestanti majú tradične veľmi pesimistický pohľad na onú bytosť menom človek. Podľa nich sú ľudia vo svojom jadre nenapraviteľne morálne porušení, hriešni a skazení. Malými egoistickými bezohľadnosťami ubližujeme blížnym často aj nevedome, a to každý deň.
Medzi protestantmi panuje presvedčenie, že človek vlastnými skutkami nevie natrvalo prekonať svoju hriešnu podstatu. Môžeme sa z vlastnej vôle snažiť, koľko len chceme, no naša prirodzenosť nás vždy dobehne a hriech nad našou vôľou zvíťazí. Je to ako s oným fajčiarom, ktorý si každý rok dáva predsavzatie, že s cigaretami prestáva, aj sa mu to pár mesiacov darí, no napokon do svojho zlozvyku zakaždým opäť upadne.
Podľa učenia Lutherových nasledovníkov je jedinou cestou k dobru oná záhadná vec, ktorú kresťania nazývajú „milosť“. Jej podstata sa ľuďom, ktorí nemajú náboženskú skúsenosť, vysvetľuje veľmi ťažko. Ja som sa o to pokúsil v článku o pokresťančených Rómoch. Milosť je vlastne akási individuálna amnestia, ktorú človek dostane, keď požiada v modlitbe Ježiša Krista o odpustenie svojich hriechov. Nesie so sebou zvláštnu psychologickú skúsenosť, ktorá u veriacich nastáva v momente obrátenia. Veriaci protestant, ktorý aj po obrátení padá stále do nejakého hriechu a vlastnou vôľou sa ho nevie natrvalo zbaviť, často v modlitbe kapituluje. Zverí vec Bohu s tým, že len On môže v ňom konať, zvodnú príťažlivosť hriechu oslabiť a zabezpečiť, že dobré správanie sa stane natrvalo črtou jeho osobnosti. V živote veriaceho protestanta je teda milosť akousi vnútornou duchovnou silou od Boha, vďaka ktorej víťazí nad zlom. Je to pružina k dobrým skutkom.
Katolíci a učenie o cnostiach a nerestiach
Katolíci majú trochu optimistickejšiu predstavu o ľudskej prirodzenosti. Vidia to tak pol na pol: človek má sklony aj k dobru, aj k zlu (ktoré nás však vždy zvádza). Samozrejme, aj katolíci majú učenie o milosti, no majú ho trochu inak upratané ako protestanti. Človek sa môže stať dobrým aj prostredníctvom vlastných skutkov. Katolícke učenie kladie veľký dôraz na koncepciu cností a nerestí, ktorú plynulo prevzalo z antiky a nemusí byť nevyhnutne naviazaná na vieru.
Podľa tejto náuky sa naše morálne rozhodovanie podobá akoby na korunu košatého stromu. Ak stojíme pred voľbou medzi dobrom a zlom a vyberieme si zlo (hoci aj malé), v budúcnosti budeme mať oveľa silnejšiu vnútornú tendenciu vybrať si opäť zlo (a často väčšie). Naproti tomu, ak si vyberieme dobro, máme vnútornú tendenciu aj v budúcnosti si vybrať dobro. Podľa tohto učenia je dobrým človekom vlastne cnostný človek. A toho môže v sebe každý vypestovať tým, že v malých pokušeniach odolá a získa tak morálnu silu rozhodovať sa správne aj pri veľkých skúškach. Cnosť je teda určitý návyk k dobrému, kým neresť je návykom k zlému.
Racionalistické učenie o rozpoznávajúcom rozume
Morálne učenie katolíkov i protestantov bolo v poslednom storočí v našom geografickom priestore potlačené v prospech inej morálnej teórie. Mnohí ľudia sú dnes vychovávaní v tom, že rozumný človek nielen dokáže rozoznať dobro a zlo, ale že jeho rozumnosť stačí nato, aby si vybral dobro pre dobro samotné. Tento rozšírený názor vychádza z veľmi optimistického pohľadu na ľudskú prirodzenosť, ktorá je podľa jeho pôvodcov v zásade dobrá. Ak je človek v princípe dobrý, tak mu potom naozaj stačí rozumnosť, aby si v morálnych voľbách vyberal dobro. Problém je, že táto antropológia zrejme nezodpovedá realite.
Ja som bol tiež vychovávaný v tom, že mám vlastný rozum a čím je človek rozumnejší, tým skôr si vyberie dobro. Vo svojej rozšírenej zvulgarizovanej podobe akoby hlásatelia tohto názoru naznačovali, že morálnosť a rozumnosť sú vlastne to isté. Že to tak nie je, som sa nejako prirodzene dovtípil už v detstve. Jednak som sám na sebe videl rozpor v tom, že známky zo školských predmetov mám výborné, no na druhej strane mi každý polrok hrozila znížená známka zo správania.
Že morálnosť a rozumnosť sú dve odlišné veci, som si asi naplno uvedomil pri sledovaní televízneho seriálu o Sherlockovi Holmesovi. Tento detektív mal legendárneho protivníka v osobe profesora Moriartyho. V istom zmysle bol Moriarty podobný Holmesovi. Obaja boli nadpriemerne inteligentní géniovia. Lenže kým Moriarty využíval svoju inteligenciu na sebecké, nemorálne a nezákonné ciele, Holmes ju používal naopak v prospech dobra. Sir Arthur Conan Doyle a jeho románové postavy ma tak prvýkrát priviedli k uvažovaniu o vzťahu dobra i zla a ich nezávislosti od inteligencie. Dá sa diskutovať, či trvalým zdrojom dobrého správania je skôr milosť alebo cnosť. No rozšírený moderný pohľad, že ľudia si vyberú dobro len preto, lebo z dlhodobého hľadiska sa to javí ako rozumné, je zrejme naivný.
Zdroj: Aktuality.sk, Lukáš Krivošík,
www.aktuality.sk