Návrat Slovenska ku korune. Euro tu nemusí byť na večné časy
Predseda parlamentu Richard Sulík výrokom o prípadnom (!) návrate k slovenskej korune prelomil dôležité tabu. Avšak s názorom, že naša republika by mala mať záložný plán B - proste len tak, pre prípad - má absolútnu pravdu.
Na Sulíka sa teraz vrhnú
Šéf Národnej rady SR a predseda koaličnej strany Sloboda a solidarita svoje predstavy načrtol v článku pre Hospodárske noviny. Argumentuje tým, že euro sme prijali, lebo to mala byť, podľa očakávaní všetkých, solídna mena, postavená na pevných pravidlách. Miesto toho sme zažili selektívny prístup, kedy Litvu neprijali, lebo mala deficit vyšší o 0,07%, kým iné krajiny veselo podvádzali a užívali si nad pomery. K osudu Grécka a Írska treba pripočítať žonglovanie s vnútroeurópskymi normami, ktoré majú trvanlivosť trhacieho kalendára – vrátane Lisabonskej zmluvy. Na menu, ktorou platíme dva roky, je to už príliš.
Sulíkovo stanovisko je odvážne. Pravdepodobne sa teraz na neho ako supy vrhnú euronaivisti, ktorí jednotnú menu ešte pred pár rokmi vítali s postojom roztlieskavačky na basketbalovom zápase. Diplomati ostatných krajín eurozóny, ktorí sú umiestnení v Bratislave, zrejme už „wikileaks - newikileaks“ usilovne píšu depeše ministerstvám zahraničia vo svojich domovských metropolách.
Nejde o iróniu. Od našej partizánčiny voči gréckej pomoci je slovenský postoj zvyškom Európy ostro sledovaný a braný veľmi vážne. Nie však so zášťou, pretože vlády mnohých štátov EÚ vedia, že máme pravdu a zachovali sme sa správne, aj keď politická nevyhnutnosť ich doviedla k inému stanovisku. A tam, kde nás s pochopením neberú vlády, rozumejú nám občania oných krajín. Viď nadšené reakcie na Ivetu Radičovú v diskusných skupinách na nemeckých spravodajských serveroch.
Rok rozhodnutia
Slová Richarda Sulíka o záložnom pláne však svedčia aj o inom. Predseda SaS bol dlho vnímaný ako úzkoprofilový technokrat, ktorý sa v politike pohybuje s istou dávkou začiatočníckej ťažkopádnosti. Avšak pripustením možnosti návratu ku korune sa Sulík ukázal ako štátnik, ktorý myslí za roh a záleží mu, aby jeho vlasť bola pripravená na všetky eventuality. Je to ten druh strategickej predvídavosti a súčasne zaujímavej intelektuálnej provokácie, ktorú by ste očakávali od ostrieľaného Jána Čarnogurského, ale nie od politického (stále) nováčika, Richarda Sulíka. Dá sa predpokladať, že verejná mienka, znechutená dlhovou nákazou, túto prezieravosť ocení.
Slovenskí politici naberajú zdravé sebavedomie. Nie podložené nacionalistickým blúznením a komickým búchaním si do pŕs, ale odbornou erudíciou a zdravým pohľadom na normatívnu stránku veci. Slovenským politikom zostáva len jedna vec do úplného majstrovstva. A to je umenie pomlčať niekedy o nevyhnutnom a proste len urobiť príslušné opatrenia v politickom zákulisí. Tak to totiž robia veľké a staršie štáty.
Je nepochybné, že aj niektorí zo západoeurópskych členov eurozóny rozpracúvajú prípadné scenáre rozpadu eura a návratu k pôvodným národným menám. Len s tým nechodia na verejnosť. Pokiaľ však ide o Sulíka, vyslal článkom v HN-kách dôležitý signál o tom, že euro tu nemusí byť na večné časy a nikdy inak. Je to rýchly životný cyklus: Pred dvomi rokmi sme spoločnú menu vítali ako skalu v rozbúrenom mori. Pred rokom sme si euro ešte pochvaľovali za nízku infláciu uprostred krízy. Dnes je na programe dňa ďalší osud eurozóny. Budúci rok sa ukáže, či tento produkt sociálneho inžinierstva vyrastie z detských chorôb alebo zanikne, prípadne, či sa stane základom fiškálnej federácie.
Zdroj: Aktuality.sk, Lukáš Krivošík,
www.aktuality.sk