Arcibiskup Marcel Lefebvre, zakladateľ Bratstva sv. Pia X. a jeden z najväčších obrancov katolíckej Viery a Tradície
(Tento krátky životopis jedného z najväčších obrancov katolíckej Viery a Tradície v modernej dobe je len úvodom k splateniu podĺžnosti, ktorú voči nemu majú všetci tí, čo im leží na srdci osud Cirkvi a Viery. Pre lepšie porozumenie problematike súčasnej krízy v Cirkvi budeme neskôr pokračovať publikovaním obsiahlejších materiálov. Pozn. red.)
Msg. Marcel Lefebvre sa narodil 29.11. 1905 v Tourcoingu, ako tretie z ôsmich detí. Jeho otec, zbožný katolík zomrel za druhej svetovej vojny v koncentračnom tábore pre svoje vlastenectvo a jeho matka bola členkou tretieho rádu sv. Františka. Obidvaja rodičia ho viedli k zbožnosti.
V roku 1923 s podporou svojho prastrýka vstupuje do francúzskeho seminára v Ríme. Po kňazskom svätení pôsobí krátko ako vikár v Marais de Lomme, vzápätí dostane povolenie svojho biskupa a stáva sa rehoľným kňazom v kongregácii Otcov sv. Ducha. V roku 1934 ho biskup Tardy pôsobiaci v Gabune povolal do tamojšieho seminára ako profesora dogmatiky a exegézy. Odtiaľ odchádza do misií v Senegale a v roku 1945 sa stáva apoštolským vikárom v Dakare. Tu, v zásade hesla sv. Pia X.: „Omnia instaurare in Christo – všetko obnoviť v Kristovi“, sa mu podarilo rozšíriť počet katolíkov na dvojnásobok, postaviť 10 nových kostolov, niekoľko škôl všetkých stupňov a najmä seminár, kde vychoval prvých domorodých kňazov.
Veľký zlom pre Lefebvra nastal, keď zomrel pápež Pius XII. a za pápeža bol zvolený Ján XXIII. Zatiaľ čo s prvým ho spájalo silné puto a porozumenie, pri druhom vzťahy ochladli. Navyše francúzsky episkopát, ktorý sa staval proti Lefebvrovi pre jeho dôsledné katolícke postoje, vycítil u nového pápeža šancu. Ján XXIII. francúzskemu tlaku podľahol a Lefebvra odvolal z funkcie apoštolského delegáta. V roku 1962 sa stal Lefebvre titulárnym arcibiskupom v Tulle. O pol roka neskôr ho však zvolili za generálneho predstaveného otcov sv. Ducha a to v dobe keď dochádza k veľkému zlomu v živote Cirkvi. Ján XXIII. zvoláva II.vatikánsky koncil. Na ňom sa rozhorel spor medzi konzervatívcami, ktorí obraňovali katolícku náuku a liberáli, ktorí sa pohybovali na hranici herézy, alebo často dokonca až za ňou.
Už od samotného začiatku koncilu sa silno začala presadzovať tzv. Rýnska aliancia, teda skupina modernistických a liberálnych biskupov najmä z Nemecka, Holandska, Rakúska a Švajčiarska. Ich prvým úspechom bolo rozhodnutie, že koncil bude rozhodovať len obyčajnou väčšinou.
Pred koncilom bola pápežom Jánom XXIII. zostavená skupina najlepších teológov, medzi nimi bol i arcibiskup Lefebvre, ktorí zostavili 72 schém, ktoré sa mali na koncile prejednávať. Tieto schémy boli v najväčšom súlade s katolíckou náukou a tradíciou. Realitou sa ale stalo, že liberálna menšina presadila zamietnutie týchto schém a boli prijaté formulácie, ktoré vypracovali liberálni teológovia.
Devastačným výsledkom koncilu sa nakoniec stal: ekumenizmus, „sprotestantizovanie“ sv. omše, barbarské ničenie kostolných interiérov, modernistické chápanie kňazstva, zrelativizovanie náuky o jedinečnosti a samospasiteľnosti katolíckej Cirkvi, relativizácia morálky v modernej dobe a pod.
Msgr. Lefebvre bol priebehom a výsledkom koncilu veľmi zronený. Videl, že Cirkev, ktorú vždy verne miloval upadá do osídel a moci svojich nepriateľov a že tým bude stále viac nesmrteľných duší strhávaných do priepasti... Po koncile ostal stále predstaveným otcov sv. Ducha, ale nakoľko bolo stále náročnejšie obraňovať pravú katolícku náuku, tak sa v roku 1968 funkcie vzdáva.
Ostal pracovať ako konzultant pre Propaganda Fidei a stal sa predsedom komisie pre africké katechizmy. V tejto dobe sa však už na msg. Lefebvra začali obracať seminaristi z francúzskeho seminára v Ríme, ktorí mali strach, že kvôli pokoncilnému úpadku nebudú vychovaní v tradičnej katolíckej viere.
Lefebvre sa rozhodol posielať ich na univerzitu do Freiburgu, kde prednášali dominikáni, v tej dobe ešte tradične a kde pôsobil ako biskup jeho známy a priateľ msgr. Charriér. Liberálne novoty dorazili však aj tam, a bohoslovci začali naliehať, aby sa ich Lefebvre ujal sám. Ten však spočiatku odmietal, na koľko mu bolo už 65 rokov a pre svoj pokročilý vek nechcel rozbiehať žiadne veľké dielo.
Nakoniec sa nechal presvedčiť, vypracoval stanovy a na sviatok všetkých svätých v roku 1970 zo zakladajúcim dekrétom biskupa Charriéra založil seminár a Kňazské bratstvo sv. Pia X.(FSSPX). Bratstvo hneď po svojom vzniku sa presunulo do Ecône vo Švajčiarsku.
Krátko nato sa toto Lefebvrovo dieťa stalo terčom nenávisti zo strany modernistov a liberálov. Najväčším nepriateľom bol kardinál sektretár Villot, ktorý pred pápežom Pavlom VI. ohováral Lefebvra a vyhlasoval o ňom klamstvá najhrubšieho zrna.
Celé obdobie 70. rokov sa viedli kampane za zrušenie FSSPX, vrátane akéhosi pokútneho cirkevného súdu s Lefebvrom. Dnes aj tí najväčší kritici Bratstva pripustili, že toto všetko sa dialo v rozpore s cirkevným právom. FSSPX sa však rozvíjalo ďalej, vznikali semináre na všetkých kontinentoch sveta, ku FSSPX sa pridávali seminaristi, kňazi, muži a ženy z reholí, ktorí chceli žiť tradičným rehoľným životom a vo vlastnej komunite im to nebolo umožnené.
S postupom času a rozširovaním bratstva si msg. Lefebvre začal robiť starosti o ďalší osud svojho diela. Začalo ho vyčerpávať neustále cestovanie po domoch bratstva, kde chodil najmä konsekrovať nové kostoly, birmovať a svätiť kandidátov pre kňazstvo. S týmto mu výdatne pomáhal jeho blízky priateľ, brazílsky biskup Castro-Mayer. Ani ten však už nebol najmladší. Preto sa rozhodol obrátiť do Ríma so žiadosťou na Jána Pavla II., aby mu dovolili vysvätiť nových biskupov, čím by bolo dielo katolíckej tradície zachované.
Ján Pavol II. sa rozhodol zriadiť komisiu Ecclesia Dei, ktorá mala mať dohľad nad tradicionalistickými komunitami. Avšak jej väčšinu tvorili progresisti, ktorí zamietli Lefebvrovu požiadavku vysvätiť pre potreby Bratstva troch biskupov. Žiadosť zamietli a povolili vysviacku jedného biskupa. Lefebvre sa podriadil a záležitosť považoval za vybavenú. Lenže termín vysviacky sa po rozličnými dôvodmi stále odkladal a Lefebvre pochopil, že sa čaká na jeho smrť, aby mohol Rím Bratstvo rozpustiť.
Msg. Lefebvre bol na jednej strane vždy poslušný voči predstaveným a najmä svätému otcovi, na druhej strane videl v akej obrovskej kríze sa nachádza Cirkev. Prirovnával ju k dobe, kedy sv. Atanáš osamotený bojoval proti prevládajúcemu ariánstvu v lone samotnej Cirkvi. Preto videl potrebu Bratstva pre zachovanie tradície v Cirkvi v dobe všeobecného úpadku a krízy. Kanonické právo mu umožňovalo („ Cirkev v stave núdze“) vysvätiť biskupov podľa potreby. Preto po dlhých rozhovoroch a najmä modlitbách sa spolu s biskupom Castro-Mayerom rozhodli v lete 1988 vysvätiť štyroch biskupov bratstva aj napriek nesúhlasu z Ríma.
Msgr. Lefebvre sa nikdy nechcel dopustiť schizmy, a teda ani jeho cieľom nebolo vytvárať akúsi paralelnú hierarchiu voči oficiálnej. Preto biskupom neodovzdal žiadnu jurisdikciu nad nejakým územím, na to nemal právo. Biskupi bratstva slúžia len jeho vnútorným potrebám, svätia kňazov, birmujú a konsekrujú kostoly.
Po vysviackach sa zdvihla nová vlna odporu a prenasledovania vo vnútri i mimo Cirkvi. Mnohí kňazi odišli a opustili Bratstvo. Avšak za niekoľko rokov sa počet zasvätených osôb dostal nielen na pôvodné čísla, ale ešte ich aj prevýšil, čo nemožno povedať o moderných diecéznych seminároch.
Dnešný svätý otec Benedikt XVI. sa snaží dekriminalizovať Bratstvo, najmä potvrdením názoru msg. Lefebvra, že tridentská sv. omša nikdy nebola zrušená. Uľahčil k nej prístup pre veriacich a snaží sa pre Bratstvo získať riadny právny štatút aj napriek mohutnému odporu liberálneho kléru. Bol to však aj on, kto podporoval na koncile vnútornú eróziu Cirkvi. Po vysviackach sa Marcel Lefebre venoval prednáškovému turné a písal svoje pamäte. V marci roku 1991 (25.3.) zomiera. Na jeho hrobe je epitaf so slovami svätého apoštola Pavla: „Odovzdal som, čo som prijal.“
http://dielnasj.blogspot.com/