Joseph de Maistre: Esej o tvorivom princípe politických ústav
.svg.png)
Esej o tvorivom princípe politických ústav (úryvky)
Joseph de Maistre
Čím viac skúmame vplyv ľudského konania na tvorenie politických ústav, tým viac v nás rastie presvedčenie, že jeho vplyv je v skutočnosti nekonečne podružný alebo vystupuje iba ako obyčajný nástroj; a neverím, že zostane akákoľvek pochybnosť o nepopierateľnej pravde nasledovných tvrdení:
1. Že základné princípy politických ústav existujú pred písaným zákonom
2. Že ústavný zákon je a môže byť iba výsledkom alebo zdôraznením nepísaného, už predtým existujúceho zákona
3. Že čo je najpodstatnejšie, najviac ústavné a naozaj základné, nie je nikdy napísané a ani nemôže byť, bez toho, aby to ohrozilo štát
4. Že slabosť a krehkosť ústavy je priamo úmerná mnohorakosti písaných ústavných článkov
***
Pri tomto všeobecnom pravidle, že žiadna ústava nemôže byť vytvorená alebo napísaná a priori, poznáme jednu jedinú výnimku – Mojžišovu legislatívu. Táto jediná bola odliata, dá sa povedať ako socha, a napísaná až do najmenšieho detailu úžasným človekom, ktorý povedal: Fiat! Jeho práca nikdy nevyžadovala opravu, vylepšenia alebo akékoľvek zmeny; či už ním alebo inými. Táto jediná sa vzoprela času, lebo mu nebola nič dlžná a nič od neho neočakávala; ona jediná prežila tisícpäťsto rokov; a dokonca aj po tom, čo uplynulo osemnásť nových storočí odkedy ona veľká anathema udrela v ten osudový deň, vidíme ju tešiť sa, ak to tak môžem povedať, z druhého života – stále zaväzujúcu dákym záhadným putom bez ľudského mena rozdielne rodiny ľudské, ktoré ostávajú rozptýlené bez toho, aby boli nejednotné. Takže ako príťažlivosť – a tou istou silou pôsobí na diaľku – vytvára jeden celok z mnohých častí od seba veľmi vzdialených. Táto legislatíva leží očividne pre každé inteligentné svedomie mimo okruhu vyznačeného okolo ľudskej moci; táto veľkolepá výnimka všeobecného zákona, ktorý ustúpil iba raz a ustúpil iba svojmu Autorovi, iba ona ukazuje Božské poslanie veľkého hebrejského zákonodarcu....
Ale keďže každá ústava je božská vo svojej podstate, človek nemôže urobiť v tomto smere nič, kým nespočinie v Bohu, ktorého nástrojom sa tak stáva. Toto je pravda, ktorej celé ľudské pokolenie vždy prisviedčalo tým najhorlivejším spôsobom. Skúmajme históriu, ktorá je experimentálnou politikou, a zakaždým nájdeme kolísku národov obkolesenú kňazmi a Božstvom neustále vzývaným na pomoc v ľudskej slabosti....
Človek vo vzťahu k Stvoriteľovi je majestátny a jeho konanie je tvoriteľské; naopak, keď sa oddelí od Boha a koná sám, neprestane byť mocným, keďže je to privilégiom jeho prirodzenosti; ale jeho konanie je negatívne a smeruje iba k ničeniu....
V dejinách všetkých vekov niet jediného príkladu, ktorý by protirečil tejto maxime. Žiadna ľudská inštitúcia nemôže pretrvať, ak nemá podporu Ruky podporujúcej všetko; to znamená že ak nie je vo svojom pôvode zasvätená Jemu. Čím viac je preniknutá Božským princípom, tým bude trvácnejšia.
***
Každý národ, tak ako každý jednotlivec, má poslanie, ktoré musí plniť. Bolo by márne popierať, že Francúzsko má v Európe dominantný vplyv, vplyv, ktorý však trestuhodne zneužilo. Predovšetkým bolo na čele náboženského systému a nie bezdôvodne sa jeho kráľ nazýval najkresťanskejším: Bousset tento bod nezdôraznil bezdôvodne. Ale keďže zneužilo svoj vplyv na podkopanie morálky v Európe, neprekvapí, že musia byť použité hrozné prostriedky, aby sa navrátilo k svojmu správnemu smerovaniu.
Dávno sme nevideli také desivé tresty postihnuvšie toľkých hriešnikov. Niet pochýb, že medzi týmito nešťastníkmi je veľa nevinných, ale je ich oveľa menej než si ľudia myslia....
Je hrozivé vidieť význačných vzdelancov padať pod Robespierrovu sekeru. Z ľudského hľadiska žiaden smútok nad nimi nie je prehnaný, ale božská spravodlivosť neberie ohľad na matematikov alebo vedcov. Príliš veľa francúzskych intelektuálov napomáhalo príchodu Revolúcie; príliš veľa ich s ňou súhlasilo a povzbudzovalo kým, podobne ako Tarquiniova palica, sekala iba vládnuce hlavy. Podobne ako mnohí iní, aj oni hovorili: Veľká revolúcia nemôže byť bezbolestná. Ale ak mysliteľ ospravedlňuje takéto prostriedky k cieľu hovoriac: Stotisíc vrážd je nič, ak máme byť slobodní; potom ak Prozreteľnosť odpovie: Prijímam tvoje odporúčanie, ale ty budeš jednou z obetí, potom kde je nespravodlivosť? Súdili by sme inak na našich súdoch?....
Jeden z najväčších možných zločinov je bez pochýb útok na zvrchovanosť, pretože žiaden iný nemá také hrozné následky. Ak zvrchovanosť sídli v jednom mužovi a tento muž sa stane obeťou násilia, zločin útoku na majestát zväčší ohavnosť onoho skutku. Ale ak si tento zvrchovanec nezaslúžil takýto osud žiadnym svojím previnením, ak mu jeho cnosti dokonca priťažili, taký zločin sa nedá ani popísať. Toto je prípad smrti Ľudovíta XVI.; ale je dôležité poznamenať, že nikdy taký veľký zločin nemal toľko spolupáchateľov. Smrť Karola I. mala oveľa menej, aj keď proti nemu bolo možné vzniesť obvinenia, ktoré si Ľudovít XVI. nezaslúžil. Je však veľa dôkazov o citlivej a statočnej starosti oňho; dokonca aj kat, ktorý bol povinný poslúchnuť, sa neopovážil zverejniť svoje meno. Ale vo Francúzsku kráčal Ľudovít XVI. pomedzi 60.000 ozbrojených mužov, ktorí nenašli ani jednu guľku na pomoc svojmu kráľovi, ani jeden hlas sa nezdvihol v prospech nešťastného panovníka, a provincie mlčali rovnako ako hlavné mesto. Vydali by sme sa napospas, hovorilo sa. Francúzi, ak toto považujete za dobrý dôvod, tak nehovorte viac o svojej statočnosti alebo priznajte, že ju zneužívate!....
Každá kvapka krvi Ľudovíta XVI. bude stáť Francúzsko potoky; možno až štyri milióny Francúzov zaplatia svojimi životmi za veľký národný zločin protináboženského a protispoločenského povstania, korunovaného kráľovraždou....
Ale je to tu, kde si môžeme uvedomiť poriadok v neporiadku, pretože je očividné, aj keď málokto nad tým uvažuje, že veľkí zločinci Revolúcie môžu padnúť iba pod údermi svojich komplicov. Ak by sila samotná mohla priniesť to, čo sa nazýva kontrarevolúcia, a nahradiť kráľa na tróne, nebolo by prostriedkov vykonávania spravodlivosti.
http://dielnasj.blogspot.com/