Okrem skrz-naskrz prešpekulovaných vojnových štváčov sa po svete pohybuje oveľa väčšie množstvo idealistov, ktorí im robia prepotrebné krovie. Zaň sa môžu skryť a hádzať kamene. V prípade „vojny proti terorizmu" je to najironickejšou zhodou okolností demokratizátor Bush (po anglicky Krovie). Keďže na vrcholok onej pyramídy naše oko prihliada len s prižmúrením, rozoberme si ideály krovákov. Je to celkom užitočná kratochvíľa aj preto, že sa od nej môžeme odraziť k podrobnejšej a poučnej analýze islamského terorizmu a islamu ako takého.

Nasládla definícia islamu ako náboženstva mieru nevzišla (iba) z dielne „tej ľavice". Ilúzia o islame vyzerá takto: na svete žije 1,3 miliardy moslimov, z nich však len nepatrnú štipku tvoria „tí extrémistickí lotri." Ostatní moslimovia zdieľajú „naše" (liberálne) hodnoty. Všetko svoje úsilie vkladajú do získavania pozemských slastí, čo je úplne kompatibilné s vyznávaním autentickej transcendentnej viery. Cítiť tu zreteľné kalvínske prvky, ktoré však prekrýva nový level herézy: liberalizmus ako pseudo-náboženstvo. Predpokladom liberálov je, že iné postoje ako liberálne sú neprirodzenou úchylkou. Ich percentuálny výskyt teda musí byť obmedzený. U 1,3 miliardovej komunity moslimov sa potom akákoľvek štatistická chyba dokonale eliminuje. Islam však nemôže previerkou kritériami liberalizmu prejsť. Spravme si test posvätnou toleranciou.

„Zabíjajte neveriacich všade, kde ich dostihnete..." (Súra 2:187). „Bojujte proti [neveriacim], kým nebude koniec zvádzania od viery a všetko náboženstvo patriť Allahovi." (Súra 2:189) Moslimovia sa tohto slova Allahovho počas uplynulých vyše 14 storočí do bodky držali. Jasnejší príklad intolerancie už netreba hľadať.

Ilúzia na druhú

Záchranným kolesom pre fantazmagorov je vytvorenie – podpornej ilúzie pre pôvodnú ilúziu. Tak sa dozvedáme, že moslimskí Arabi – primitívi z púšte –, keď pustošili kvitnúce katolícke východné Stredomorie, boli preň požehnaním. Predstavovali totiž kultivovanú civilizáciu (myšlienka neokonzervatívca Daniela Pipesa). Takisto bezmála osemstoročná vláda právneho systému šarí´a v Španielsku bola zlatým vekom harmonického súžitia moslimov s katolíkmi (ten istý zdroj). Mnohí sa neštítia vydávať za tolerantného, filozofujúceho spiritualistu dokonca samotného Muhammada.

Tento falzifikát sa potom vydáva za model pravého islamu. No a poznanie imperatívu zachovávania tradície vedie k želanému záveru: jeho predstaviteľom je drvivá moslimská väčšina.

Moslimské učené hlavy neodporujú. „Ktokoľvek vykoná takú vec (teroristický útok v Londýne), nie je moslim, ani náboženský človek," dal dôvod na optimizmus Georgeovi Bushovi jeden imám. Tým však nechcel povedať, že islam odsudzuje vraždenie, on si iba umyl ruky: ´Vravím, že teroristi nie sú moslimami. Tak od nás nežiadajte, aby sme s nimi niečo robili.´

At-taqíja v praxi. „Nech si veriaci neberú neveriacich za priateľov a nápomocných, lež iba veriacich. Inak im nebude pomoci od Allaha, iba ak by tak robili z ostražitosti, aby sa ochránili pred nimi." (Súra 3:28) Inak povedané: at-taqíja je cesta klamstva v záujme islamu. Ako píše uznávaný komentátor Koránu 'Ibn Kathír, „veriaci, ktorí sa v niektorých miestach a časoch obávajú o svoju bezpečnosť pred neveriacimi," môžu „preukázať priateľstvo neveriacim navonok, nikdy však vo svojom vnútri."

Islamospeak

V ostatnej dobe sa stalo módou vydávanie fatáwí, odsudzujúcich terorizmus. Organizácia al-Fiqh, sídliaca v USA, káže: „Sú zakázané (harram) všetky skutky terorizmu. Pre každého moslima je zakázané spolupracovať alebo akokoľvek sa podieľať na teroristických aktoch. Je občianskou a náboženskou povinnosťou moslima spolupracovať z úradmi na ochranu životov civilistov."

Treba uznať, že muftí al-Fiqh sa zachoval pomerne čestne – neluhal. Neunúval sa však jednotlivé pojmy preložiť z islamského jazyka do toho nášho. Pod terorizmom sa napríklad rozumie akékoľvek znepríjemňovanie moslimského života neveriacimi. Nevinní civilisti sú vždy iba moslimovia alebo ahl al-dhimma, ľudia pod ochranou, platiaci akési výpalné – džiziju. Každý káfir je legitímnym vojenským cieľom. Iba dár al-´islám (dom islamu) je zároveň domom mieru (dár as-salám). Neveriaci už svojou samotnou existenciou vedú vojnu – preto sa územie nimi obývané nazýva dár al-harb. Džihádistický útok na nich nie je aktom vojny, ale mierovej iniciatívy.

Oxfordský profesor Bassám at-Tíbí so zápalom hlása: „Moslimovia sú povinní šíriť svoju vieru po svete. Ak sa neveriaci podriadia, dá sa to urobiť pokojne. Ak nie, moslimovia sú povinní viesť proti nim vojnu."

Hviezda moslimskej filozofie 'Ibn Chaldún napísal v 14. storočí (tom našom): „Pre 'umma (islamská obec) je svätá vojna náboženskou povinnosťou, z dôvodu univerzálneho poslania konvertovať každého človeka na islam – presviedčaním alebo silou."

Môžu sa použiť aj iné spôsoby, dá sa povedať proto-teroristické. 'Ibn Hudajl (14. storočie): „Je dovolené zapaľovať krajiny nepriateľa, jeho sýpky a jeho dobytok – ak nie je dovolené moslimovi zmocniť sa ich – a tiež stínať jeho stromy, ničiť jeho mestá; skrátka robiť všetko, čo ho zruinuje." Bez džihádu teda moslim nie je moslimom.

Liečenie demokraciou?

Ak zaznie argument, že umiernení moslimovia predsa existujú, nepraktizujú džihád a sú nádejou, odpoveď znie: Nikto z nich nie je ochotný konfrontovať sa s „extrémistami".

Ale – kto je vlastne umiernený moslim? Neo-konský nadšenec Daniel Pipes vypracoval nasledujúci test moslimskej umiernenosti: „Majú byť nemoslimom umožnené rovnaké práva ako moslimom? Môžu si moslimky brať nemoslimských mužov? Akceptujete zákony vydané nemoslimskou vládou a sľubujete plnú oddanosť takej vláde? Má štát nariadiť povinný ramadánový pôst? Ak sa dostane islamské právo do konfliktu so svetským, dáte prednosť svetskému?"

Ktovie, koľký moslim by týmto testom prešiel. Potom by však už nebol moslimom – hrubo by porušil základné články Allahovej vôle. A to nie je iba diskvalifikáciou vo vnútroislamskej filozofickej debate. To je rozsudok smrti nad odpadlíkom.

Ale ostáva rezonovať otázka: ako môže niekto zvonka (exmoslimovia), hoci aj s pomocou západných vlád – ako si to predstavujú neokonzervatívci – reformovať jedno celé cudzie náboženstvo? Čo má takú silu? Demokracia? Zapáli – slovami Georgea Busha – iskru nádeje a slobody?

Teroristické útoky v Londýne vykonali moslimovia narodení a vychovaní v Británii. V krajine tolerantnej, otvorenej, multikultúrnej. Dá sa predstaviť ešte liberálnejšie, demokratickejšie prostredie?

Správa pripravená pre Downing Street, ktorá sa dostala do redakcie The Times, uvádza, že al-Qá´ida získava na univerzitách nových členov – moslimov narodených v Británii; liberálov, zo strednej príjmovej triedy. Existuje vysvetlenie radikalizácie? Aj nenáruživý moslim – ktorý, nezabúdajme, islamské základy má! – si v cudzej krajine uvedomí svoju identitu. Že nie je západniarom, ale moslimom. Akýkoľvek nezdar voči svojim súvercom (zneuctenie Koránu, Irak) ho vymedzuje voči západnej „vlasti." Dôvody na hnev však nemusia byť politické, stačia bežné životné problémy: neprijatie do školy, prepustenie z práce. Moslima však čaká od malička možno neuvedomovaná, ale vzhľadom na odlišnosť svojej identity od hostiteľskej krajiny pochopiteľná odpoveď: káfirún (neveriaci) sú na vine.

Takže nepomôžu asimilačné programy, ani vkladanie nádeje do liberalizmu (no super) tunajších moslimov-nemoslimov. Samotná prítomnosť v cudzej krajine ich skôr alebo neskôr privedie k autentickému islamu – a teda aj džihádu.