Európske hospodárske ilúzie
Jedným z najodolnejších európskych mýtov je myšlienka priestoru so spoločnou menou, ktorý by sa rozprestieral od Atlantiku po Ural a ktorý by z Európy urobil najdôležitejší hospodársky blok na svete.
Európski lídri sa neuspokojili aktuálnym stavom, keď eurozónu tvorí 12 členských krajín a držia pri živote ilúziu o tom, že do tohto doteraz exkluzívneho klubu vstúpi ďalších 15 krajín, väčšina z nich z bývalého sovietskeho bloku. Snaha o naplnenie tohto sna so sebou nesie významné riziko, že urýchli rozpad aktuálnej menovej únie, ktorá je už teraz pod silným tlakom vnútorných rozporov.
Ťažké skúšky, ktorým bude čoskoro experiment s eurom vystavený, najlepšie ilustruje odpoveď, ktorú som na otázku – kde najbližšie dôjde ku kríze rozvíjajúceho sa trhu – dostal od bývalého obchodníka, vo firme Salman Brothers, ktorý sa špecializoval na rozvíjajúce trhy („emerging markets“), . Bez mihnutia oka odpovedal, že k najbližšej kríze dôjde v Grécku, Taliansku alebo Portugalsku. Všetky tri štáty majú tak veľký deficit verejných financií a vysoké pomery verejného zadĺženia, že každý obchodník s dlhmi na rozvíjajúcich sa trhoch hneď musí cítiť ako doma. Títo obchodníci by tiež mohli nadobudnúť pocit, že sú v kine na filme, ktorý už predtým videli a ktorého dej sa točí okolo krajiny ktorá sa neúspešne snaží bojovať s nepružnými pravidlami systému fixného výmenného kurzu.
Prebiehajúce trápenie Talianska, tretej najväčšej ekonomiky eurozóny, by malo poskytnúť dostatočný dôvod na vytriezvenie zo sebaklamu, že eurozóna môže prežiť v súčasnej podobe. Tieto ťažkosti by tiež mali upriamiť pozornosť na fakt, že z čisto ekonomického hľadiska nie je veľmi dobrý nápad rozširovať aktuálnu úniu o ďalších 15 krajín, ktoré majú hospodársku štruktúru výrazne odlišnú od tých ktoré už v únii sú. Napriek tomu, že Taliansko vstúpilo do eurozóny už v roku 1999, neuskutočnilo štrukturálne zmeny, ktoré jeho hospodárstvo nevyhnutne potrebovalo na to, aby naplnilo požiadavky prísnej menovej únie.
Neschopnosť Talianska uskutočniť reformy, a to najmä na trhu práce, už teraz viedli k tomu, že za posledných 5 rokov stratilo v medzinárodnej konkurencieschopnosti 15 percentuálnych bodov oproti Nemecku a Francúzsku. Táto strata konkurencieschopnosti sa potom odzrkadľuje v tom, že Taliansko voči týmto krajinám stráca podiel na vývoznom trhu, čo vysáva život z Talianskeho hospodárstva. Výsledkom je, že za uplynulé 3 roky hospodárstvo Talianska dosahovalo významne nižšie výsledky oproti zvyšku Európy, pričom od leta 2005 je prakticky v recesii.
Opustením líry v prospech eura sa v roku 1999 Taliansko vzdalo flexibilných makroekonomických nástrojov, ktoré by umožňovali stabilizáciu ekonomiky. Keďže Taliansko už nemá vlastnú menu, nemôže vyvážiť straty, ktoré utrpelo v medzinárodnej konkurencieschopnosti, pravidelnou devalváciou výmenného kurzu, ako to robilo v minulosti. Ďalej už nemá ani vlastnú menovú politiku a musí prijímať úrokové sadzby stanovené Európskou centrálnou bankou, pričom keď tieto sadzby nemusia vyhovovať jeho konkrétnym podmienkam.
Ako by nebolo pre Taliansko dosť zlé, že už nemá vlastnú fiskálnu a menovú politiku, navyše sa v európskom Pakte stability zaviazalo k posilneniu verejných financií v čase cyklického oslabenia hospodárstva. Talianske verejné financie sú v dezolátnom stave. S pomerom verejného dlhu k HDP presahujúcim 105 percent je Taliansko najzadĺženejšou významnou európskou ekonomikou. S približne 4-percentným deficitom verejných financií Taliansko jasne porušuje jedno z maastrichtských kritérií, napriek tomu, že je tento deficit financovaný ešte stále pri relatívne nízkych úrokových sadzbách.
Jediná skutočná cesta pre Taliansko je obnovenie konkurencieschopnosti cez hlboké štrukturálne reformy, najmä na trhu práce. Ak má však ako relevantný indikátor slúžiť prebiehajúca volebná kampaň, pravdepodobnosť, že sa takéto reformy uskutočnia nie je vysoká. Pri absencii skutočných reforiem bude najpravdepodobnejším scenárom pre Taliansko predĺžené obdobie hospodárskej stagnácie, nedajbože recesie, a neustále zvyšovanie verejného dlhu. Toto hodnotiace agentúry pravdepodobne povedie k ďalšiemu zníženiu ekonomického výhľadu Talianska a vytvorí na domácej scéne silnú opozíciu voči obmedzovaniu flexibility domácej politiky spôsobenému eurom.
Podobné príbehy o chabých výhľadoch na naplnenie prísnych podmienok členstva v eurozóne sa dajú rozprávať o deficitmi zmietanom Grécku, Portugalsku a Španielsku. Logicky sa vynára otázka, aký zmysel má rozširovanie eurozóny o štáty s tranzitívnymi ekonomikami, keď majú s eurom také problémy existujúci členovia. Neprinesie začlenenie týchto krajín do eurozóny a s tým spojené radikálne zvýšenie rozdielnosti jej členov pre euro len zosilenie jeho súčasných útrap a urýchlenie prípadného zániku? Nakoľko je pravdepodobné, že Poľsko, Maďarsko alebo Česká republika naplnia prísne požiadavky menovej únie lepšie, ako s ťažkosťami zápasiace stredomorské štáty?
Preložil Peter Lunáček
Článok bol zverejnený na stránkach TechCentralStation.
www.eunie.sk