Brusel ma šokoval
Je hviezdou nemeckého magazínu Stern. Objavnými článkami o EÚ vzbudil pozornosť čitateľov, ale aj polície. Je presvedčený Európan, v Nemecku ho však elita pokladá za nepriateľa Únie. Hans-Martin Tillack.
Keď sa povie Brusel, čo vám napadne ako prvé?
Aparáty, byrokracia a nedostatok kontroly. Ale napadne mi vždy aj nádej, že EÚ niekedy bude demokratická.
S akou predstavou ste tam ako novinár išli?
Vždy som chcel ísť do Bruselu ako korešpondent, fascinovalo ma to. Celé to multi-kulti a vôbec zvedavosť, ako EÚ funguje. V auguste 1999 som tam prišiel s pocitom nejedného Nemca – európska vlajka s 12 hviezdami na modrom podklade v nás vyvolávala vlasteneckejšie pocity než vlajka Nemecka. Z historicky pochopiteľných dôvodov...
Tento váš pocit sa zachoval?
V princípe áno, EÚ pokladám aj naďalej za veľmi dôležitú, najmä z nemeckej perspektívy. Pri pohľade na jej mocenské štruktúry som však oveľa skeptickejší než pred siedmimi rokmi.
Jeden nemecký novinár, ktorý pôsobil dlhé roky v Bruseli, mi povedal, že do hlavného mesta EÚ by skeptický korešpondent radšej ani nemal chodiť, lebo nenapíše nič pekné. Keď to otočíme: nemali ste na samom začiatku problém s kritickým písaním?
Nie, nemal. Som predsa novinár a chcem dobré príbehy. Baví ma písať o veciach, ktoré by bez mojej práce nevyšli najavo. Je však pravda, že väčšina nemeckých novinárov prichádza do Bruselu s predžutými europostojmi. Píšu v prospech európskych inštitúcií, pričom často prekrúcajú fakty a podsúvajú nepravdy. Novinár má mať svoj názor, nech je priaznivec alebo odporca EÚ, ale vždy musí stavať na faktoch. Mimochodom, hoci nie som euroskeptik, tvrdím, že ak Nemecko niečo potrebuje, tak sú to euroskeptici ako vDánsku či v Británii. U nás sa totiž o EÚ nevedie nijaká zdravá debata, všetci sú za.
Je to tak iba pre vami zmienené historické dôvody?
Do veľkej miery áno. Všeobecne sme dosť kompromisnícki, máme v sebe taký „samobrzdiaci pud“. To nemusí byť vždy na škodu, ale kto sa pri EÚ odváži vybočiť, je ihneď exkomunikovaný zo spoločnosti „vážených“. Nedávno vyšla kniha známeho právnika H. H. von Arnima Das Europa-Komplott, načo uverejnil Die Zeit článok neférový až hrôza. Keď sme s kolegom vydali knihu Raumschiff Brűssel, vo veľkých nemeckých denníkoch nebola buď nijaká recenzia, alebo len nevecné útržky. V Nemecku pritom nemusíte byť euroskeptikom, stačí iba zásadnejšia kritika EÚ a čaká vás ťažký osud.
Naozaj takto rozmýšľajú všetci?
Ide skôr o postoj nemeckých elít. Inak je to s občanmi, čo vidieť na prieskumoch, podľa ktorých rastie nespokojnosť Nemcov s EÚ.
Prečo túto medzeru nevyužijú aspoň nejaké noviny a nezačnú s kritikou EÚ?
Sám sa to pýtam. Asi to súvisí so skupinovým verejným tlakom. Trochu kritickejšie už začal písať denník Die Welt, ktorého nový šéfredaktor Roger Köppel je dosť veľký skeptik. No on nie je Nemec, ale Švajčiar, takže to má ľahšie. (Smiech.)
Je rozdiel byť novinárom v Nemecku a v Bruseli?
Kým som písal o nemeckej politike, usiloval som sa odhaľovať škandály. To sa pokladá za normálnu súčasť novinárskej práce. Rovnako v Bruseli som od začiatku robil rozhovory s komisármi, pátral a písal o neduhoch. Napokon, to je úloha tlače. Videl som však, že práve v Bruseli je veľmi málo kolegov, ktorí by aspoň občas robili to isté. Aj inak kritickí novinári sa po príchode rýchlo prispôsobia. Novinári tu fungujú akoby spolu s inštitúciami EÚ a chyby hľadajú v zlých členských štátoch. Mne a jednému kolegovi vyčítali, že sme sa „oddelili“. Dosť ma to vyľakalo.
Ako ste v role čiernej ovce získavali informácie zo zákulisia?
To bola paradoxne výhoda. Exkluzívne informácie od nespokojných úradníkov či poslancov sa mi rýchlo hrnuli. Na škandalózne praktiky v Eurostate či v OLAF-e, čo je protikorupčný úrad EÚ, by sa inak neprišlo.
Vo vašej knihe ste napísali, že keby normálni občania tušili, ako sa vládne v Bruseli, boli by v šoku. Aj vy ste boli šokovaný?
To teda áno. Najviac ma šokovalo, že ani najväčšie neporiadky nikoho netrápia, že nikto na odhalenia nereaguje, že europoslanci či novinári iba krčia plecami a všetko zľahčujú. Najčerstvejší príklad: komisia za šéfa OLAF-u vymenovala opäť Franza H. Brunera, ktorému sa viackrát dokázalo, že vedome klamal, bránil kritickým novinárom v ich práci a každý vie, že je nekompetentný. V normálnom európskom štáte by s jeho renomé nemal šancu, v Bruseli je opäť hore...
Prečo ho opäť zvolili?
Práve preto, že všetky nedostatky a škandály tutlal. S takým človekom sa pracuje oveľa lepšie, ako s niekým čestným a kompetentným.
O Komisii sa hovorí, že má najlepších úradníkov: sú vraj zdatní odborníci, ovládajú jazyky... Prečo je to také skazené?
Iste, spoznal som veľa múdrych a excelentných úradníkov. Hlavný problém je v tom, že tých ľudí nikto nevolí, nikto ich nemôže odvolať, neexistuje voči nim nijaká opozícia. Komisia je vlastne jedna veľká koalícia dôležitých európskych strán a europarlament, zložený z týchto strán, ju vo vlastnom záujme podporuje. Potom je to európska ideológia, podľa ktorej škodí Európe ten, kto ju kritizuje... Ďalším dôvodom je, že inštitúcie EÚ majú veľkorysé rozpočty, z ktorých všetci profitujú. Svoje peniaze a privilégiá si užívajú poslanci rovnako ako úradníci. Bývalá úradníčka EÚ mi nedávno povedala, že Brusel je jedna zlatá klietka. A títo ľudia nebudú po sebe pľuť. Preto je tam ticho ako na cintoríne.
Kto má v EÚ reálnu moc?
Byrokracia. Komisiu vedú úradníci, nie komisári. Tí väčšinou vôbec netušia, čo sa v ich rezortoch deje. Keď má generálny direktoriát daného rezortu nejaký návrh, komisár si ho osvojí a predloží do kolégia komisárov, a tam nikto neprotestuje, aby si to vzájomne nekazili. Každý komisár si pestuje vlastné „koníčky“, takže výsledkom je úplne protirečivá politika. Jeden komisár navrhuje náročné normy na ochranu životného prostredia, ďalší liberalizáciu hospodárstva a podobne. V zásade však všetci predkladajú návrhy, ktoré rozširujú moc Komisie. Prečo inak potrebujeme centrálny vodičský preukaz?
O bývalom predsedovi komisie Jacquesovi Delorsovi sa hovorilo, že mal všetko pod kontrolou...
Delors bol veľkou výnimkou. Luxemburčan Jacques Santer to už mal podstatne ťažšie, pod Romanom Prodim si robil každý, čo chcel, a terajší Barroso sa opiera o svojich Portugalcov, tí však nemajú veľký vplyv.
Zákony EÚ nakoniec schvaľujú ministri členských štátov v Rade. Aj oni sú bez vplyvu?
Sú výskumy, podľa ktorých za 85 percentami rozhodnutí Rady stoja úradníci na jednotlivých ministerstvách. Len zlomok vecí reálne pristane na stole ministrov. Veľakrát sa stalo, že úradníci podporili návrh smernice z dielne Komisie a až na poslednú chvíľu to napríklad bývalý kancelár Schröder zastavil.
Nie je paradox, že vlády sa tak masívne zbavujú právomocí?
Porazeným nie sú vlády a ich ministri, ale národné parlamenty a občania. Ministrom často vcelku vyhovuje, že cez Brusel môžu presadiť veci, ktoré im nevyšli doma. Zoberte si dohodu o uchovávaní komunikačných dát, čo v Nemecku parlament odmietal.
Ktorí úradníci sú v Komisii najvplyvnejší?
Ide o skupiny, ktoré získali zvláštny vplyv. Ešte mnoho rokov po ére Jacquesa Delorsa tu bol celý rad francúzskych vysokých úradníkov, ktorí ťahali za nitky a nikto ich nekontroloval.
Francúzi majú stále taký vplyv?
Už klesá, aj preto, že francúzštinu po rozšírení Únie nahrádza angličtina. Nadproporčne vplyvné sú dnes tri krajiny – Veľká Británia, Francúzsko a Španielsko. Zrejme je to dané tým, že ako bývalé koloniálne mocnosti sa vedia hýbať a majú výkonné diplomatické služby. Naopak, Nemci sa koordinujú dosť zle.
Dobre poznáte osobnostný profil typického úradníka EÚ v Bruseli a nemeckého úradníka v Berlíne. Aké sú hlavné rozdiely?
Bruselskí úradníci sú omnoho samostatnejší a vedomí si svojej moci. Nemeckí úradníci vedia, že sú súčasťou istej hierarchie, ktorá ich kontroluje. Vedia, že na jej čele stojí minister, ktorý má hlavné slovo. V Bruseli si úradníci myslia, že práve oni vedia, čo treba urobiť. Sú to pritom často múdri, zaujímaví a otvorení ľudia. Kým v Berlíne vás úradník takmer vždy odkáže na tlačové oddelenie, v Bruseli vám jeden úradník z dvoch povie, čo chcete vedieť.
Do bruselských štruktúr ste prenikli ľahko?
Je to až prekvapujúco ľahké. Dobré kontakty sa dajú nadviazať rýchlo. Keďže som bol jedným z mála novinárov, ktorí sa snažili odkrývať realitu, obracali sa na mňa mnohí. Samozrejme, vytvoril som si veľa nepriateľov, ale aj priateľov.
Aký majú na Komisiu vplyv lobisti amimovládky?
Každý riaditeľ direktoriátu má svoje lobistické skupiny, ktoré dokážu ovplyvňovať tvorbu legislatívy. Komisár pre životné prostredie podporuje environmentálne skupiny, silní sú ochrancovia spotrebiteľov či poľnohospodári. EÚ samotná tieto organizácie aj finančne podporuje.
Cítili ste sa v Bruseli nejako ohrozený?
(Smiech.) Čo znamená ohrozený? Je fakt, že od začiatku tu bol tlak. Hovorcovia mi napríklad tvrdili, že nedostanem informácie a nebudem môcť hovoriť s komisármi. Alebo všetci europoslanci za SPD oznámili listom mojej redakcii, že sa so mnou už nebudú rozprávať. Najhoršie to bolo vo februári a marci 2002, keď som sa dostal k utajeným dokumentom OLAF-u, ktoré odhaľovali podvody. Moje články vyvolali rozruch aj v iných krajinách, a to viedlo k policajnej razii v mojom byte.
Na základe čoho postupovali?
OLAF oznámil, že som svoj informačný zdroj podplatil. Neskôr vysvitlo, že pôvodcom týchto obvinení proti mne bol hovorca Komisie Joachim Gross. Mnohí kolegovia v Bruseli ma vtedy ani nezdravili. Ja som však pokračoval v práci a uverejňoval články o podvodoch v Eurostate. Všetko som mal dobre overené, nikto nemohol tvrdiť, že táram. Na základe Grossovho obvinenia ma neskôr v Bruseli zatkla belgická polícia a zabavila mi sedemnásť kartónov s dokumentmi, počítač, mobily, laptop. Ten som síce dostal späť, ale očividne zhotovili kópiu pevného disku. Väčšinu papierov mi vrátili, ale takmer tisíc strán podkladov si nechali. Pritom dodnes proti mne nie je začaté ani vyšetrovacie konanie.
Uznali aspoň chybu?
Žalovali sme Belgičanov, tí povedali, že je to vec OLAF-u, tak sme zažalovali aj Európsku komisiu. Európsky súdny dvor však povedal, že nemôže nič robiť, lebo razia bola vec Belgičanov. Ani sa nám nepodarilo Komisiu zaviazať, aby nemohla nahliadnuť do zhabaných podkladov...
Belgické úrady a EÚ sú jedna partia?
Odpoviem inak – v Hamburgu sudca odmietol dať súhlas na prehľadanie mojej tamojšej kancelárie, hoci do Hamburgu cestovali aj úradníci OLAF-u... OLAF belgickým politikom už viackrát vyhovel.
Ako reagovali nemeckí novinári?
Vyvolalo to pobúrenie, mnohí so mnou solidarizovali. Informovanie korešpondentov z Bruselu sa však nezlepšilo.
Môže sa EÚ zmeniť?
Áno. Chcem, aby sa demokratizovala.
Čo to znamená?
Európania by mali priamo voliť parlament v celoeurópskych voľbách, každý volič by mal mať jeden hlas. Z volieb by vyšla víťazná koalícia, ktorá by vytvorila vládu. A tá by bola pod paľbou opozície aj novinárov.
Ale Európania netvoria politický národ, nehovoria jedným jazykom, problémy štátov sa veľmi líšia...
Brusel má už toľko kompetencií, že podľa mňa nie je iná alternatíva než EÚ demokratizovať.
Nebola by aj taká EÚ vzdialená od voličov?
Pripúšťam, ale aspoň by sme sa mali o to pokúsiť. Je to jediná šanca.
Prečo ste sa pred rokom a pol vrátili do Berlína?
Pre moje noviny sú dnes zaujímavejšie investigatívne články o nemeckej politike než o EÚ.
Išli by ste ešte do Bruselu?
Áno, bavilo ma to. Ale žena je už proti...
Berlín, ptal se Martin Hanus
www.tyzden.sk