Odpor k protestantizmu ako základ konzervatívneho postoja
Základom politického liberalizmu v dejinách Európy a kľúčom k jeho ovládnutiu spoločnosti je úspech protestantskej herézy. Protestantizmus sám je totiž dôsledkom, ako aj predobrazom liberálneho postoja - popierajúcim reálnu duchovnú autoritu, ktorá je nahradená deštruovaním dogiem prostredníctvom dialektického kolotoča svojvoľného tárania protestantských pastorov, tejto babylonskej mäteže výkladov Sv. Písma, ktoré v konečnom "zduchovňujúcom" procese anihilujú akýkoľvek jeho reálny význam. To bol nakoniec jeden z cieľov popretia "suchoparnej" scholastiky, kde Boh bol nemenný a vnútorne si neprotirečiaci.
Tento bol nahradený bôžikom protestantizmu, ktorý predovšetkým káže a vykladá - v sola interpretácia. Nemožno sa pri takejto predstave ubrániť dojmu, že tento bôžik bude ten istý, ktorý má v ľudových predstavách na hlave rožky a v jednom z najpríznačnejších obrazov zachytávajúcich obohatenie, ktoré prináša protestantská heréza duje na arciheretikovi Martinovi Lutherovi.
V období stredoveku podarilo sa našťastie herézy v zásade vykázať mimo verejný priestor. Natoľko ešte stačila moc Svätej Cirkvi chrániacej poklad viery, hoc ju často tvorili nehodní a hriešni predstavitelia. Ako mocná hrádza vtedy vo svojej najlepšej hodine Cirkev bránila spoločnosť zasiahnutú existenciálnym pnutím vyvolaným dedičným hriechom pred inváziou gnostických hnutí zduchovňujúcich reálne základy zákonov spoločnosti, ktoré odrážajú večný zákon, ktorý je v Bohu na svojvôľu "kazateľského" umenia osvietených kritikov pôsobiacich mimo rámec "skostnatelého jarma dogiem" ustanovených jedným neomylným rozumom.
Trestom pre spoločnosť odvracajúcu sa materskej náruče Cirkvi - s tradičnou výhovorkou odkazujúco na neresti jej kňazov, biskupov a pápežov, hoc táto nebola vôbec menšia od nerestí ich kritikov ako jasne ukazuje príklad samotných reformátorov - bolo potom pôsobenie protestantskej revolúcie, skutočného príkladu budúcich revolúcií liberálnych. Revolúciu v poriadku duchovnom nasledovala revolúcia v poriadku spoločenskom - obe v konečnom dôsledku volajúce po "oslobodení" od tyranskej moci Boha, ktorá mala byť definitívne nahradená dialektickým klaňaním sa panteónu najrôznejších božstiev žiadostivostí tela (takto to protestantizmus nedefinoval, rozhodne to tak nevidel ani arcikurevník Henrich VIII., kto však poznal učenie tohto mylného názoru, ten postupne musel zistiť, že jej konečným dôsledkom je rozvrátiť spoločenský a duchovný poriadok takým spôsobom, že neostane kameň na kameni a žiadna pravda nespochybnená, až nakoniec ostane len príkaz žalúdkov a pohlavných údov, ktorý sa ešte na dôvažok honosne označí prináležitosťou k slobode a láske).
Sloboda tu pritom znamená v konečné objavenie božstva vo vlastnej osobe a láska v uspokojovaní najrozličnejších žiadostivostí (pričom prichádza k ich spojeniu v téze: čím väčšia zvrátenosť, tím väčšia sloboda).
Akýkoľvek konzervatívny postoj je postoj kontrarevolučný, postoj upierajúci sa k nemennému poriadku - ktorého poznanie nám bolo dané, úmerne našim možnostiam ho chápať -, ktorý našťastie nijako nezávisí od morálnych kvalít cirkevnej hierarchie - odmietajúci do najhlbších dôsledkov vstúpiť na dialektický kolotoč protestantskej herézy, ktorá je základom pre moderný liberálny spoločenský ne-poriadok obracajúci sa proti jednotnému domu Christianitas.
Môžeme preto len opakovať, že kritický postoj odporu voči revolučnému duchu a praxi protestantizmu je základom každého konzervatívneho postoja odporujúceho modernému politickému liberálnemu ne-poriadku, ktorého protestantská revolúcia porodila .
Preto dávame spoločnosť pod ochranu Sv. Matky a Bohorodičky Márie, ktorá svoje verné dietky najlepšie ochraňuje pred všetkými bludmi, vrátane tých sladkých protestantských seba-popierajúcich slobodou oplývajúcich rečičiek.
Pamätajme tiež na dedičstvo mnohých svätých mučeníkov, ktorí položili svoj život na obranu pravej viery pred skazou šíriacou sa z otrávených prameňov protestantskej herézy, ich obeť nebola márna, ale bola mostom po ktorom mnohé duše mohli nájsť cestu k svojmu spasiteľovi. A ich príklad nech je pre nás tiež zákonom podľa pravidla salus animarum suprema lex, ktoré nestráca svoju platnosť ani pre pravidlá platné v spoločnosti.
Jean Cottereau
