Nebezpečný euro(zá)val
Neubehol ani rok od spustenia dočasného eurovalu a európski záchranári už pripravili jeho premenu na trvalý. Potvrdzujú, že Friedmanov výrok „nič nie je také trvalé ako dočasný vládny program,“ môže platiť aj na nadnárodnej úrovni. Tvrdia, že euroval pomôže riešiť dlhovú krízu v eurozóne a v duchu solidarity ho majú národné parlamenty podporiť. Takéto ilúzie sa však pri pohľade na podstatu problému rozplynú ako ranná hmla.
Neúčinnosť a škodlivosť eurovalu už naznačuje niekoľkomesačný vývoj po jeho vytvorení. Do júna 2013 má garantovať finančnú výpomoc zadlženým vládam (a ich veriteľom) v prípade „výnimočných okolností“. Finančné otrasy a dlhová špirála s nabaľovaním dlhovej snehovej gule sa práve v ostatných mesiacoch v eurozóne zintenzívnili a roztočili. Týka sa to nielen najväčšieho hriešnika Grécka, ale aj Írska (ktoré už spadlo do „záchrannej siete“ eurovalu), aktuálne Portugalska a rastúca nedôvera investorov a ratingových agentúr sa zvyšuje aj v prípade Španielska a Talianska.
Príliš hlboké dlhové bahno
Exemplárnym príkladom zúfalých pokusov dlhom riešiť dlhové problémy je finančná „pomoc“ Grécku. To sa po získaní daru (de iure pôžičky) vo výške 110 mld. eur viac ponorilo do dlhového bahna a ďalej sa ponára. Eurozóna pritom avizuje ďalší úver Grécku, ratingové agentúry mu znižujú hodnotenia záväzkov (napríklad Moody´s ich prehodnotila do výrazne špekulačného pásma) a finančné trhy čoraz viac nedôverujú gréckej vláde. Za dvojročné vládne grécke dlhopisy už požadujú viac ako 25-percentné úrokové výnosy. Výrazne sa tým zvyšujú náklady na dlhovú službu, verejné výdavky a zadlženie gréckej vlády.
Výsledkom externej úverovej „pomoci“ a neschopnosti Grécka razantnejšie skresať verejné výdavky je naďalej vysoký deficit verejných financií (v roku 2010 vo výške 10,5% HDP), nárast verejného dlhu nad 140% HDP a blízkosť štátneho defaultu (neschopnosti splácať svoje záväzky) a bankrotu Grécka. Dôsledky „pomoci“ Grécku dokumentujú, že šlo nielen o vyhodené peniaze, ale aj jeho ekonomické a morálne poškodenie. Rozhodnutie slovenskej vlády a parlamentu „nepomôcť“ mu z našich daní sumou viac ako 800 miliónov eur bolo preto správne.
Avšak rozhodnutie slovenského parlamentu o pristúpení Slovenska k tzv. eurovalu bolo chybné a prinesie vážnejšie negatívne dôsledky pre občanov Slovenska, než by predstavovala len „pomoc“ Grécku. Znamená totiž napríklad bezprecedentný morálny hazard, ktorý „otvára dvere“ opakujúcim sa finančným problémom v eurozóne a ďalšej politickej centralizácii v únii.
Väčšie ekonomické, morálne a iné hrozby pre Slovensko vyplývajú z eurovalu 2 (Európskeho stabilizačného mechanizmu), ktorý nedávno schválili ministri financií krajín EÚ ako pokračovateľa prvého eurovalu v zmenenej podobe. Ak sa zrealizuje, tak prehĺbi dnešné finančné problémy a negatívne dôsledky prvého eurovalu a prinesie aj pragmatické problémy pre občanov Slovenska.
Systémové a iné hrozby eurovalu 2
Medzi najvážnejšie systémové a dlhodobé problémy eurovalu 2 patrí to, že by vytvoril trvalý nástroj podpory morálneho hazardu a finančnej nezodpovednosti na úkor dnešných a budúcich daňovníkov a bez možnosti riadeného bankrotu a striktnej zodpovednosti veriteľov. Ďalším je, že by úniu významne posunul k fiskálnej centralizácii a euroštátu. Z pragmatických a na verejnosti viac diskutovaných problémov pripomeňme, že euroval 2 by oproti jednotke znamenal aj pre Slovensko povinnosť prispievať hotovosťou, zvýšenie priameho a nepriameho zaťaženia a výraznejšie odčerpávanie súkromných zdrojov z domácej ekonomiky.
Euroval je postavený na systémovo chybnom základe – na garantovaní krytia rizika a strát národných vlád a ich veriteľov (nemeckých, francúzskych a iných finančných inštitúcií) daňovými poplatníkmi, a to v značnej miere z iných krajín. Od júla 2013 to má dokonca platiť bez časového obmedzenia, aj keď nemecká kancelárka Angela Merkelová na margo eurovalu v októbri 2010 uviedla, že „skončí v roku 2013 a nedôjde k jeho predlženiu, lebo vysiela nesprávne signály a vyvoláva nebezpečné očakávania.“ Tak je. Hlavné nebezpečenstvo eurovalu tkvie v tom, že vysiela do ekonomiky signály finančnej nezodpovednosti, resp. perverzné motivácie spoliehania sa na iných a finančného žitia na úkor iných.
Euroval 2 znásobí morálny hazard časovo neobmedzeným motivovaním vlád k ďalšiemu zadlžovaniu, čiernemu pasažierstvu a motivovaním finančných inštitúcií bezstarostne nakupovať problematické vládne dlhopisy, spoliehajúc sa na to, že ich straty im vykryjú daňoví poplatníci v iných krajinách. Euroval neumožňuje ani riadený štátny bankrot a striktne nevymedzuje ani znášanie zodpovednosti súkromných veriteľov.
Takto trvalo inštitucionalizovaný morálny hazard v eurozóne je zárukou prehlbovania dnešnej dlhovej krízy a ďalšieho rozkladu finančných a iných vzťahov. Prispieva tým k vytváraniu „európskej dlhovej únie“. Je tiež rizikom smerovania k politickej centralizácii alebo neriadenému rozkladu eurozóny, napríklad pod tlakom nacionalistických vášní ako reakcií na masívne transfery peňazí od daňovníkov v jednej krajine na záchranu bánk, či udržania štedrých sociálnych systémov v inej krajine.
Euroval 2 vyžaduje vytvorenie nadnárodnej finančnej kompetencie, konkrétne o finančných výpomociach v núdzi (bailouts) jednotlivým členským krajinám. Lenže to protirečí Zmluve o fungovaní EÚ, ktorá v článku 125 vymedzuje, že členský štát EÚ nemôže preberať záväzky iného členského štátu. Na spustenie eurovalu 2 je preto potrebné účelovo zmeniť aktuálne pravidlá o fungovaní EÚ. To znamená, že v národných parlamentoch resp. v referendách by sa mali najskôr odsúhlasiť príslušné zmeny Lisabonskej zmluvy.
Euroval 2 tak predstavuje významný posun k politickej centralizácii a euroštátu. Argumentovať v súvislosti s eurovalom solidaritou je pomýlené. Za solidaritu možno považovať dobrovoľnú pomoc slabšiemu, nie medzivládny transfer z našich daní na záchranu nemeckej banky alebo udržania štedrej mzdy gréckeho štátneho zamestnanca.
Euroval 2 prináša aj povinnosť členských krajín prispievať v hotovosti. To môže ešte skomplikovať situáciu krajín s finančnými problémami. Príkladom je Taliansko, ktoré má prispieť hotovosťou vyše 14 mld. eur.
Pre Slovensko by vstup do druhého eurovalu bol finančne nevýhodný. Príspevok v hotovosti na úrovni 659 mil. eur predstavuje značnú priamu záťaž a mohol by pribrzdiť znižovanie deficitu verejných financií. Objemovo zodpovedá približne celoročným výdavkom na podporu ľuďom v hmotnej núdzi a na rodičovské príspevky. Reálnym rizikom je tiež, že celú výšku garantovanej účasti Slovenska v druhom eurovale na úrovni 5,8 mld. eur (takmer pätina verejného dlhu SR) budeme musieť splácať za nesolventné vlády.
Euroval problémy prehlbuje
Potvrdzuje sa, že euroval nerieši, ale prehlbuje príčiny dnešných problémov a ďalšie vyvoláva. Znásobuje napríklad príčiny finančných problémov v podobe rozšíreného morálneho hazardu a dlhového financovania nekrytého reálnymi zdrojmi, spôsobených symbiózou deficitných fiskálnych politík a menových a bankových systémov. Tiež tým, že finančnú zodpovednosť presúva z vlád a ich veriteľov na daňovníkov.
Euroval zároveň odkladá riešenie podstaty problémov, ktoré by spočívalo v razantnom osekaní verejných výdavkov a v splácaní verejného dlhu zdrojmi z privatizácie, v reštrukturalizácii dlhov a nesení strát veriteľmi, riadenom bankrote a v dlhodobejšom horizonte najmä vo filozofickom prestavení menových a bankových systémov a verejných financií.
Euroval 2 znamená pre občanov Slovenska nebezpečenstvo, tak pre ich peňaženky, prosperitu, ako aj slobodu. Jeho dôsledkom môže byť zával vysokých dodatočných nákladov alebo obmedzovania slobody v centralizovanom euroštáte. Poslanci parlamentu však môžu a mali by takýto eurozával zastaviť hlasovaním proti účelovej zmene Lisabonskej zmluvy a hlasovaním proti vstupu Slovenska do eurovalu 2.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2011.