Dějiny současné krize v Katolické církvi a Velká modernistická revoluce po II. vatikánském koncilu

Autor: Juraj Sirotný | Publikováno: 29.10.2011 | Rubrika: Studie
Ilustrace

Katolícka cirkev je mnohorozmerný fenomén, ktorý je neustále v pozornosti sveta už dvetisíc rokov, od dôb samotného účinkovania Ježiša Krista. Sám Kristus hovorí svojmu apoštolovi a prvému pápežovi Petrovi: „Peter, Ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“

Tým sa sám stáva, podľa interpretácie katolíkov, jej zakladateľom a garantom, až do jeho prisľúbeného druhého príchodu. Je samozrejmé, že Katolícka cirkev je fenomén a keď si pozrieme jej vývoj z historického hľadiska, vidíme akými rôznymi kataklizmami a turbulenciami prechádzala. Okrem iného už tradične ju sprevádzala dekonfesionalizácia, ktorá sa podľa môjho názoru mylne interpretovala ako reformácia. Tých bolo v Cirkvi niekoľko, no samotná Cirkev sa dokázala revitalizovať a fungovať ďalej. Cirkev sama o sebe hovorí, že je nevestou Krista a sám Kristus v evanjeliách poznamenáva: „Ja som hlava a vy ste mojimi údmi.“

Avšak náhľad na dnešnú Katolícku cirkev vyznieva od druhej polovice 20. storočia úplne odlišne, ako kedykoľvek predtým. Tento status je nový a zvláštny tak pre veriaceho, ako aj pre neveriaceho človeka. Po II. Vatikánskom koncile môžeme v Katolíckej cirkvi pozorovať nové javy, ktoré sú laickému oku ukryté, a ani v samotnej Cirkvi sa o nich nehovorí. Fakt je ten, že v Cirkev sa rozčesla na dve frakcie. Prvá je menšia a málo početná; sú to rôzne skupiny označujúce sa za tradicionalistov, ktorí sa „rigidne“ snažia dodržiavať cirkevnú prax, ktorá panovala v Cirkvi do roku 1962, kedy začal zasadať II. Vatikánsky koncil. Druhá skupina je oficiálna cirkevná línia, ktorá sa reformovala, ale do takej miery, že reformou sa do značnej miery vzdialila pôvodnej podobe a učeniu Cirkvi. Ecclesia semper reformanda – reformácia je podmienkou, nie zlom trvania Cirkvi. Reformácia, ktorá sa v Cirkvi v šesťdesiatych rokoch minulého storočia odohrala, bola skôr revolúciou, kedy Cirkev nanovo definovala svoje bytie.

Katolícka cirkev sa vždy vedela brániť a účinne čeliť útokom vyvíjaným proti nej, pretože sa jednalo o útoky z vonku. Cirkev bola vnútorne zomknutá a jednotná a prestála všetky spoločenské kataklizmy. Pred viac než štyridsiatimi rokmi však prišiel útok z vnútra, ktorý otriasol jej samotnými základmi. Tento útok, ktorý mal rôzne podoby vyvrcholil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa Katolícka cirkev rozhodla zmieriť s nekresťanským svetom, s ktorým stáročia bojovala. Rezignovala na to, že iba Ona je nositeľkou pravdy. Pripustila, že pravda sa nachádza aj v iných náboženstvách a sekulárnych inštitúciách. Pripustila, že celkom normálne a bez ujmy sa dá existovať v sekulárnych spoločnostiach, ba dokonca sama tomuto stavu prispôsobila svoju filozofiu, teológiu, kult, liturgiu, formáciu duchovenstva a prakticky všetky oblasti náboženského života. Tieto zmeny sa udiali na II. vatikánskom koncile, odkiaľ Cirkev vyšla v úplne odlišnom stave, ako pred ním fungovala. Sám ako katolík som si už pomerne v mladom veku všimol, že to čo sa deje v Cirkvi teraz nekorešponduje s tým, čím bola charakteristická takmer dvetisíc rokov. Začína sa hovoriť o Novej cirkvi, ako novej náboženskej skutočnosti, ktorá má s tou predkoncilovou veľmi odlišné pohľady na základné veci tohto sveta a celkového bytia. Vo svojej práci sa pokúsim vysvetliť čo sa vlastne v šesťdesiatych rokoch stalo a následne štyridsať rokov ešte deje, aké sú príčiny a dôsledky.

I. Korene krízy

Počas celých stáročí boli na Cirkev vyvíjané tlaky, či už zvonka alebo zvnútra. Musela sa vysporiadať z viacerými vážnymi vieroučnými otázkami a neustále si udržiavať svoju vlastnú tvár, aby mohla plniť základnú funkciu, ktorú jej zveril sám Kristus, a to privádzať ľudí k spáse. Dejiny Katolíckej cirkvi sú sprevádzane neustálymi pokusmi o rozbitie jej jednoty a skoro v každom storočí môžeme badať snahu rozličných skupín, vychádzajúcich či už z vnútra, alebo zvonka Cirkvi, oddeliť sa od oficiálnej línie, reformovať, alebo definovať nanovo Kristovu cirkev.V krátkom historickom exkurze to môžem dokumentovať jednotlivými krízami. Jedným z prvých sa stal koncil v Jeruzaleme, kde sa jednalo o univerzalistickú podstatu, či je Cirkev, a teda najmä spása určená len vyvoleným Židom, alebo všetkým príchodiacim pohanom do nej. Kresťanstvo sa tu prihlásilo k svojmu neskoršiemu základnému pilieru, a to misijnej a evanjelizačnej činnosti. Neskôr to bol prienik gnosticizmu v podobe Áriových bludov, ktorý popieral Božskosť Ježiša Krista a tajomstvo o trojjedinosti Boha. V rozvinutom stredoveku to boli sociálno-náboženské hnutia v podobe Katarov, Valdéncov a Albigéncov, ktorí sa z cirkevnej náuky snažili vypreparovať sociálne učenie a na ňom si postaviť svoje sociálno-politické koncepty, v ktorých požadovali materiálnu rovnosť, apoštolskú jednoduchosť a revolučnú premenu spoločnosti. Avšak prvé pokusy o vytvorenie „raja na zemi“ s vlastným výkladom kresťanských hodnôt neuspeli a zakrátko sa rozpadli.

Skutočná veľká existenčná kríza Katolíckej cirkvi však prišla až s vystúpením Martina Luthera, ktorý zmenil vierouku skrz-naskrz zamietnutím všetkých katolíckych princípov. Prečo sa vlastne tieto pokusy udiali a ešte stále sa v rôznych podobách dejú?

Tradicionalistický katolícky teológovia za príčinu týchto javov pokladajú pôsobenie Satana na ľudské konanie a slabú ľudskú vôľu, ktorá z katolíckeho vysvetlenia zapríčinila pád človeka do dedičného hriechu. Satanovo non serviam sa ako magická formula prenáša na ľudí a Tí sa stavajú proti Božiemu poriadku. Satan v dôsledku svojej pýchy, ako prvý revolucionár sa búri, bojuje proti Bohu, pretože si je vedomý, že už nebude mať to postavenie, aké mal pri stvorení sveta. Satan neustále pripravuje a vytvára permanentnú revolúciu proti vlastnému Stvoriteľovi, ktorá počas celých dejín sveta prebieha vo svojich rôznych odtieňoch, červených, hnedých, ružových, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia. Jedným z týchto revolucionárov bol aj augustiánsky mních Martin Luther, ktorý z katolíckeho pohľadu vytvoril herézu, ktorá dovtedy nemala obdobu a spustil lavínu dekonfesionalizácie, ktorá veľké množstvo katolíkov strhli do schizmy. Na prvý pohľad sú to zdanlivo nesúvisiace veci. Martin Luther a kríza v Katolíckej cirkvi v 20.storočí, ktorá bude ústrednou témou tejto práce. Avšak Luther tiež sám vyšiel z „katolíckeho lona“ a stovky takýchto menších Lutherov, ktorí nemali až takú silnú guráž a historické podmienky, účinkovali a účinkujú v Katolíckej cirkvi podobným spôsobom. V 16. storočí už boli na svete prvé veľké plody, ale prvotnú príčinu tradicionalisti datujú o pár storočí skôr.

Pápež Pius IX. , ako jeden z hlavných reprezentantov katolíckej Tradície, určuje za pôvod krízy humanizmus a renesanciu. Hlavným produktom tohto obdobia je naturalizmus, ktorý hlása velebenie človeka a návrat k ideálom antickej pohanskej kultúry. Buduje sa kult tela, kult nahoty. V tomto období teda prišlo k zásadnému obratu od Boha k človeku, k jeho potrebám, záujmom a cieľom. Môže sa to zdať zvláštne kvalifikovať luteranizmus ako naturalizmus, nakoľko v ňom nenachádzame nič z velebenia ľudského, ale podľa Luthera je ľudská prirodzenosť nevyliečiteľne padlá a žiadostivosť neprekonateľná. Tento nihilizmus ústi do praktického naturalizmu, ktorý J. Maritain popísal: „Ľudská prirodzenosť iba potrebovala odhodiť plášť milosti, ako nepotrebné, teologické príslušenstvo a prebudiť v sebe dôveryhodnú vieru, že sa z nej stalo ono krásne, oslobodené zviera, ktorého nepretržitý a nezadržateľný pokrok ohromuje svet.“

To dokumentuje otočenie protestantizmu na potreby človeka, ktorý žije v tomto svete, zredukovanie náboženstva na „súkromné pobožnosti“ a v konečnom jeho praktickom dôsledku nahradenie Boha na oltári človekom. Protestantizmus 16. storočia zrodil liberalizmus a rozpútal dovtedy najmohutnejší útok voči Cirkvi vo forme doteraz pretrvávajúcich filozofií naturalizmu, relativizmu, liberalizmu a spôsobil hlboký rozkol v kresťanstve, avšak Cirkev následne revitalizovaná Tridentským koncilom o pár desiatok dekád neskôr, mu dokázala pomerne úspešne vzdorovať.

1.1 Naturalizmus – odmietanie Boha a nadprirodzena

„Najväčším podvodom, ktorý diabol kedy spáchal, bolo, presvedčiť svet, že vlastne neexistuje.“ (Lev XIII.)
Vo význame, ktorý sa vzťahuje k mojej téme znamená naturalizmus odmietanie všetkého nadprirodzeného. Je to sklon popierať neprirodzenú príčinu a vysvetlenie všetkého v súlade s tým, čo je pozorovateľné a je vysvetliteľné v zhode s prírodnými zákonitosťami. Miller si myslí, že najzákernejším dôsledkom rozvoja naturalizmu určite nebolo vylúčenie Boha, ale „smrť“ Satana. Týmto do svojej pasce chytil nielen naturalistov, ale aj väčšinu katolíkov, ktorí sa snažia korigovať svoj katolícku vieru so „vzdelaným rozumom a vedeckým svetonázorom“. Miller vo svojej úvahe pokračuje: „Diabol bol postupne vykázaný medzi zvláštne vnútorné pocity, alebo odlišné názory, ktoré sa časom zmenia. Diablove pokušenia sa začali pripisovať biologickým činiteľom a vplyvom okolia, ako plne prirodzené a neschopné byť vnútorne dobré, alebo zlé.“ Táto skutočnosť popiera narušenú prirodzenosť človeka a dôsledky prvotného hriechu. Príroda tak zaisťuje ospravedlnenie a človek nemôže byť ničím iným, než ako ho príroda stvorila. Tieto základné tézy rozvinul protestantizmus, ktoré neskôr veľmi nenápadne prevzal liberálny katolicizmus.

1.2 Myšlienkový relativizmus – odmietanie objektívnej pravdy

Relativizmus popiera existenciu absolútnej pravdy a hodnôt. Je to prvorodené dieťa naturalizmu a logický postup takejto filozofie. Neexistuje autorita, ktorá by určila čo je dobré, alebo zlé. V tejto filozofii existuje len akési udržiavanie verejného poriadku. Táto zmes filozofie vyústila v 19. storočí okrem materializmu aj do cirkevného modernizmu, ktorý Miller definuje ako cirkevné prijatie naturalistických a relativistických omylov. Podľa neho nebezpečie modernizmu nespočíva v priamom útoku na Cirkev, ale v schopnosti prenikať do cirkevných kruhov a otráviť mysle duchovných. Nové dogmy ktoré priniesol Locke a Voltaire nemali vyzerať ako konkurencia katolicizmu ale ako oddelený súbor samostatných právd, ktoré mohli doplňovať „mystické telo Kristovo“.

Ďalšiu veľkú skúšku pre Cirkev priniesla osvietenská filozofia a jej glorifikácia ľudského rozumu a poznania. Už Descartom bola ustanovená priepasť medzi prirodzeným zákonom a ľudským prirodzeným právom . Po ňom vzdelanci a učenci ako Pfufendorf a Locke sekularizáciu prirodzeného práva dokončili.

Francúzska revolúcia vypukla v mene zavádzania božstva rozumu, rozumu, ktorý sám seba označuje ako najvyššia norma pravdy a lži, dobra a zla. Už v tomto období môžeme postrehnúť, ako veľmi tieto doktríny do seba zapadajú: protestantizmus, naturalizmus, relativizmus a samozrejme racionalizmus sú spoločné aspekty toho jedného javu, ktorý sa dá najlepšie nazvať ako revolúcia. Z katolíckeho pohľadu je to revolúcia proti Bohu, revolúcia proti Cirkvi ako zástupkyni Ježiša Krista na zemi a existujúcemu poriadku v spoločnosti.

Karteziánsky racionalizmus, rousseauovský naturalizmus a myšlienky novovekých teológov ako Bruna, Erazma, Kanta a Locka, katolícki tradicionalistickí myslitelia popisujú ako plody revolúcie a ohraničujú jedným strešným pojmom, a to Liberalizmus. Úloha Satana je tu jasná, toho nazývajú prvým liberálom a otcom všetkých heréz. Liberalizmus je spôsob myslenia, glorifikujúci nezávislosť jednotlivca, interpretovanú ako celkovú nezávislosť jedinca od práv Božích. Sloboda liberálov je teda úplne iná než, ako ju definuje Katolícka cirkev; človek je slobodný, ale jeho sloboda je nedokonalá vzhľadom na jeho náklonnosť k hriechu. Od momentu francúzskej revolúcie z roku 1789 vidieť permanentnú snahu o prienik revolučných myšlienok slobody, rovnosti a bratstva do Cirkvi. Tieto myšlienky sú však s katolíckymi zásadami nezlučiteľné a pápeži v 19. a v prvej polovici 20.storočia prezieravo bránili ich prieniku. Obrat nastal až počas II. Vatikánskeho koncilu, kedy sa stalo dovtedy neprípustné a nemysliteľné, a to zásady sekulárnej revolúcie a katolíckej cirkvi takpovediac „zosobášili“.

1.3 Liberalizmus preniká do Cirkvi

Po francúzskej revolúcii sa v Cirkvi začínajú vytvárať dva prúdy. Na jednej strane prúd, ktorý sa snažil princípy revolúcie a katolicizmu spojiť a druhý prúd, ktorý jednoznačne tvrdil, že obidve doktríny stoja proti sebe v jednoznačnom rozpore. Zhruba od polovice 18.storočia sa v Cirkvi vytvára hnutie sympatizujúce s myšlienkami francúzskej revolúcie, ktoré tradicionalisti obecne začínajú nazývať liberálny katolicizmus. Pápeži 18. a 19. storočia tento prúd odsudzovali vo svojich encyklikách pomerne jasne.

Keď si pápež Lev XIII. položil otázku kto bol prvým liberálom, jeho odpoveď bola hlboká. Prvým liberálom bol Satan. Pápež Pius VI. v bula Auctorem fidei a Gregor XVI. encyklike Mirari vos zhrnul nebezpečenstvo liberalizmu prenikajúce do vnútra Cirkvi, odvolávajúc sa na odkaz katolíckeho svätca Celestína, ktorý upozorňuje: „Universalem Ecclesiam quacumque noviate pulsari“, čo znamená: „Všeobecná cirkev je ohrozovaná skrz rozličné novoty.“ Táto maxima svätého Celestína sa prorocky prejavila až počas II. Vatikánskeho koncilu.

Vo všeobecnosti odsúdil liberalizmus veľký pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Libertas, kde si kladie otázku: „Aká je hlavný znak liberalizmu? Je to náklonnosť duše negovania najvyššej vlády Boha, jeho práv nad človekom." Liberál týmto Božím právam vzdoruje. Lefebvre píše v zhode s pápežovými myšlienkami z tejto encykliky o liberálnom oslobodení človeka; prvé oslobodenie od liberalizmu zbavuje ľudskú inteligenciu každej objektívne danej pravdy(relativizmus). Pravda podľa liberálov môže byť vnímaná rozdielne, je nekonečne vytváraná a objavovaná. Druhé oslobodenie je oprostenie človeka od viery, ktorú nám vnucujú nejaké dogmy, ktoré sú s konečnou platnosťou definované a ľudský rozum a vôľa by sa im mala podriadiť. Podľa liberálneho princípu musí byť pravda neustále prehodnocovaná súlade s najnovším vedeckým poznaním(racionalizmus). Tretie oslobodenie sa týka zákona, ktorý podľa liberálov obmedzuje ľudskú slobodu a vyvíja na jedinca najprv morálny a potom psychický nátlak. Individuálne svedomie je vraj najvyšší zákon.(liberalizmus)

Karl Stehlin, tradicionalistický kňaz, ktorý vo svojej knihe Proti herézam komentoval niektoré encykliky pápežov, zameraných na kritiku liberalizmu dodáva, že: „Tento liberálny vzdor sa uskutočnil v spoločnosti, ktorá sa postupom času zlaicizovala a spreneverila sa katolíckym zásadám. Čo iné môžeme rozumieť pod slovom sekularizácia ak nie celková strata viery? V desakralizovanej spoločnosti celkovo zanikol rozmer viery, takisto ako všetko to, čo túto vieru strážilo.“

Tradicionalisti stále opakujú, že od Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá uviedla praktický liberalizmus do života badať veľké rozdelenie v Cirkvi. Toto rozdelenie vyvrcholilo na II. Vatikánskom koncile, kedy liberálne doktríny vyhrali. Lefebvre si kladie otázku, ako bolo možné, že liberáli takýmto spôsobom prenikli do Cirkvi? Tým dôvodom označuje to, že koncil bol iba pastorálny. Takto ho pojali aj vtedy pôsobiaci pápeži Ján XXIII. a Pavol VI. Konciloví otcovia neprijali žiadnu definovanú pravdu, ktorá by nanovo odsúdila bludy tej doby a samozrejme liberalizmus. Keby teda bol koncil dogmatickým, pôsobenie Ducha svätého by bolo zaručené a nebolo by možné, aby liberálny duch prenikol Cirkev až do tých najvyšších pozícii, vysvetľuje arcibiskup Lefebvre.

Pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Libertas definuje tri typy liberalizmu. Prvým typom je liberalizmus absolútny. Jeho najväčším cieľom je odoprieť akúkoľvek poslušnosť Bohu a jeho právu na človeka, či už vo verejnom živote, alebo súkromnom. Tento liberalizmus pápež definuje ako doktrinálny. Je to liberalizmus, ktorého viditeľné prejavy môžeme napríklad vidieť v socializme a komunizme.

Druhý typ liberalizmu Lev XIII. pripodobňuje „Cirkvi olúpenej, alebo nachádzajúcej sa vo fáze ako obyčajnej spoločnosti“ To znamená, že títo liberáli prisudzujú potrebu podliehať Bohu, ako stvoriteľovi a tvorcovi sveta. Ich bohom je ale príroda, ktorá má transcendentálnu povahu. Tento typ liberalizmu uznáva prírodné náboženstvo, ale nie zjavenú pravdu. Preto neuznávajú vplyv Cirkvi na spoločnosť a žiadajú jej celkové odlúčenie od štátu a stiahnutie náboženstva do privátnej sféry. Pre tento typ liberalizmu je príznačné to, že uznávajú Cirkev ako spoločnosť, hnutie, avšak ktoré sa svojím statusom ničím nelíši od iných podobných spoločností. Lev XIII dodáva: „ Božiu Cirkev chápu ako jednu z dobrovoľných spoločností obyvateľstva, ktoré spadajú pod vládu a spravovanie štátu.“ Takýto typ liberalizmu panoval napríklad v sekulárnom Francúzsku 19.storočia.

Tretí typ liberalizmu, ktorý sa priamo súvisí s Cirkvou. Lev XIII. ho popisuje liberálny katolicizmus. Priamo sa dotýka života Cirkvi a spomínaní pápeži ho nekompromisne odsudzovali. Liberálny katolíci majú takú charakteristiku; sú praktizujúcimi katolíkmi, ale hovoria, že Cirkev sa musí prispôsobiť duchu doby. Nie všetci priamo súhlasia s odlukou Cirkvi od štátu, ale žiadajú Cirkev, aby načúvala toku dejín a prispôsobila sa požiadavkám štátov a sekulárnej spoločnosti. Z katolíckeho hľadiska je toto neprípustné, nakoľko Cirkev má zodpovednosť za spoločnosť a pápeži do II. Vatikánskeho koncilu vždy vyhlasovali, že Ježiš Kristus kraľuje nad ľudskou spoločnosťou, a teda má svoje práva nad ňou. Liberálny katolicizmus aj dosiahol svoje konkrétne podoby. Tým bolo intelektuálne hnutie, ktoré pápeži a tradicionalisti nazývajú modernizmus. V 19. storočí to napríklad bolo hnutie okolo kňaza Felicité de Lamennaise (1782 - 1854). Ten svoj program predstavil v novinách L´Avenire. Na začiatku 20. storočia to bolo napríklad vo Francúzsku hnutie Sillon, išlo o prvé pokusy o etablovanie kresťanskej demokracie.

1.4 Modernizmus – jednotiaca sila liberálnych katolíkov

Modernizmus bolo intelektuálne hnutie; jeho ústredný bod bol pokúsiť sa priviesť tradičné katolícke učenie, dlho chápané ako pravdivé výroky o určitých skutočnostiach (Boh, svet, dejiny, spása) do celkom odlišného, emocionálneho štýlu. Mali za cieľ urobiť z katolicizmu záležitosť srdca. Ich základným predpokladom je, že zjavenie neobsahuje tézu, že Boh nám zosiela nejaké pravdy prostredníctvom apoštolov, ktorí boli svedkami Božieho seba odhalenia v Kristovi. Odmietnutím patristických a scholastických zásad tvrdia, že katolícka náuka sa vyvíja. Pre modernistov je základným prvkom práve zmena. Vzhľadom k tomu, že zmena je známkou života a náboženstvo vychádza zo života človeka, potom náboženstvo, pokiaľ má byť živé, musí sa meniť, aby bolo úspešným vyjadrením vyvíjajúceho sa náboženského citu. Vennari toto nazýva „vývoj dogiem“, a preto v náboženstve musí existovať pokroková sila, ktorá zvyšuje rýchlosť nových myšlienok, pretože náboženstvo podľa tejto koncepcie sa musí meniť, alebo zahynúť. Tento vývoj však nesmie prebiehať príliš rýchlo, musí tu však byť i konzervatívna sila, autorita, ktorá uchováva všeobecné náboženské učenie, aby nezašlo príliš ďaleko za svoj „základný životný princíp“, a tak aby sa neodstrihlo úplne od svojich koreňov.

Vennari tvrdí, že modernisti väčšinou vyzerajú úplne katolícky, pretože používajú katolícku terminológiu. To je však zavádzajúce, pretože čitateľom, alebo poslucháčom neobjasňujú, že používajú katolícke termíny s novým významom. Pius X. na tento jav v encyklike Pascendi Dominici gregis upozorňoval na začiatku 20. storočia a modernistov označil za „vychytralých“, „ľstivých“, „zákerných“ atď., hovorí: „Raz sa hrajú na racionalistov, raz na katolíkov, a to tak zákerne, že kto si nedá pozor, toho ihneď privedú k bludu.“ Láska k zmene teda logicky na koncile vyústila do permanentného aggiornamenta a staromódna katolícka Tradícia musí byť nahradená koncilovou „živou tradíciou“.

K tématu:

Halíku, jste neznaboh a buddhista. Nemluvíte za Církev, vrací Hájek úder za Klause


1.5 Liberálny katolicizmus

Prakticky od skončenia francúzskej revolúcie vzniká v Cirkvi hnutie, ktoré je v každých ďalších nasledujúcich epochách väčšie na sile, či intenzite. Toto hnutie jednotlivcov, alebo skupín má jeden generálny cieľ, a to „zosobášiť“ myšlienky francúzskej revolúcie, s katolíckym učením a dogmami. Ich hlavným argumentom je to, že Cirkev je skostnatená a musí sa prispôsobiť duchu modernej doby. Lefebvre sa liberálne katolícku mentalitu snaží definovať. Hovorí, že tri ideály revolúcie, rovnosť, bratstvo, sloboda sa preniesli do Cirkvi pod ekvivalentmi: rovnosť - kolegialita, to jest demokracia zavedená do Cirkvi. bratstvo, rozumie sa pod ním ekumenizmus; všetky náboženstvá sú rovnocenné a sloboda je chápaná ako náboženská sloboda, ktorá znamenala desakralizáciu spoločenských štruktúr.

Tradicionalisti v tomto prúde vidia vážny rozpor, predsa nejde uzmieriť to čo je nezmieriteľné. Lefebvre píše: „ Nie je možné zmieriť Cirkev a revolúciu, mier medzi našim Pánom Ježišom Kristom a kniežaťom tohto sveta. Ide o predsavzatie nanajvýš rúhavé a rozrieďujúce kresťanského ducha.“

Liberálny katolicizmus sa snaží spriateliť a harmonizovať doktríny, ktoré si navzájom odporujú a vo svojej podstate sú voči sebe nepriateľské. Liberalizmus je dogmatické uznanie nezávislosti individuálneho a spoločenského rozumu. Katolicizmus je dogmou o absolútnej podriadenosti jedinca a spoločnosti zjavenému Božiemu zákonu. Jedna doktrína je negáciou tej druhej. Liberálny katolicizmus je teda z tradicionalistického pohľadu slepá ulička. Tento prúd v katolicizme vychádza z toho, že pri strete rozličných náboženských prúdov musí rozum ostať nezávislý. Kresťan, ak chce, môže prijať katolícke pravdy, ale spoločnosť musí ostať nestranná. Liberálny katolík sa dopúšťa toho omylu, že robí rozdiely medzi súkromným a verejným rozumom. Tradicionalisti hovoria o prekrucovaní katolíckej náuky a ignorancii konštitúcii Pia XI. Quas Primas - o Kristovi kráľovi, ktorý kraľuje celej ľudskej spoločnosti. O tomto jave pojednám v ďalších kapitolách.

Hlavným cieľom liberálnych katolíkov je žiť v „harmónii so svetom“ . Pre tradicionalistov to nie je možné. Katolícky autor Russel v knihe Liberalizmus a katolicizmus píše, že liberálne katolícke myšlienky hraničia s chorobou ducha. Iný autor, Clerissac, spresňuje, že je to chýbanie integrity ducha (myslenia), duch nemá dostatočnú dôveru v pravdu. Liberáli často upadajú do apologetického nepokoja. Trpia pochybnosťami, s ktorými bojujú a nedostatočne dôverujú pravde. Chcú príliš veľa ospravedlňovať , príliš veľa vysvetľovať a prispôsobovať.

1.5.1 Pápeži a liberálny katolicizmus

„Rímsky pápež sa môže a má zmieriť a prispôsobiť pokroku, liberalizmu a modernej civilizácie.“(encyklika Pia IX. Quanta Cura, Syllabus errorum, odsúdená veta č.80)
Pápeži 19. a prvej polovice 20. storočia odsúdili liberálny v katolicizmus vo svojich bulách a encyklikách. Uvádzam len pár príkladov od najväčšieho bojovníka proti liberalizmu katolíckemu, a to pápeža Pia IX.: „Áno bohužiaľ! Takí sú, že si prajú pochodovať spolu s našimi nepriateľmi, snažia sa uzatvárať spolky medzi svetlom a tmou, nachádzať zhodu medzi spravodlivosťou a nerovnosťou za pomoci doktrín takzvane liberálne katolíckych, ktoré pochlebujú svetskej moci, keď táto útočí na veci nadprirodzené a núti ľudí k prijímaniu, alebo minimálne k tolerancii tých najničomnejších zákonov... V súčasnosti sú teda omnoho horšími a škodlivejšími nepriateľmi, preto, lebo konajú svoje diela nepozorovane a bez podozrenia...,ale aj preto, že žijú na hranici formálne odsúdených názorov, vytvárajú pocit zjednotenia...“

„Liberáli a vlády akceptujú Cirkev ochotne ako prílohu... Ponechávajú Cirkvi doménu svedomia pod podmienkou, že im ponechá veci politické a uzná hodnoty novodobého myslenia, ktoré sú známe ako princípy z roku 1789. Liberáli dokazujú, že až na niektoré malé výnimky sú tieto princípy rýdzo kresťanskými a že by ich bolo potrebné v Cirkvi prijať a očistiť, aby boli postupne a bez prekážky uznané a požehnané Apoštolským stolcom“ Na tieto slová upozorňujú tradicionalisti a hovoria, že toto sa stalo na II. vatikánskom koncile: Princípy z roku 1789 boli prijaté aj s požehnaním pápeža. Príznačné je preto pomenovanie revolúcia v tiare a ornáte.

Karl Stehlin sa domnieva: „Každá jedna pokoncilná reforma je de facto snahou ľudského rozumu o uzurpáciu miesta, ktoré náleží Božiemu zjaveniu.“ Tieto novinky, ktoré boli vynútené kurzom aggiornamentana majú nekatolícky, častokrát antikatolícky pôvod. Ak budeme bližšie analyzovať zmeny, ktoré sa na koncile udiali, môžeme prísť k záverom, že tieto obsahujú celú radu filozofických a teologických odchýlok, či dokonca dávno odsúdených heréz. Táto revolúcia zasiahla a ovládla prakticky všetky oblasti života cirkvi. Na úvod spomeniem napríklad náuku o sviatostiach, liturgiku, regule reholí a kňazskú formáciu a disciplínu.

2. II. vatikánsky koncil

2.1 Príprava koncilu

Potreba zvolať koncil v Cirkvi bola skôr ako pred rokom 1962. Pápeži mali v úmysle zvolať ekumenický koncil, na reformu niektorých liturgických a administratívnych záležitostí, pretože sami si uvedomovali premenu modernej spoločnosti. Tu podčiarkujem slovo ekumenický, lebo jeho význam sa vo všeobecnosti zamieňa. Toto slovo v intencii pápežov prvej polovice 20. storočia malo úplne iný význam, aký si predstavuje bežný laik, katolík dneška, ktorý je vychovaný v duchu záverov II. Vatikánskeho koncilu. Tento typ luthersko - liberálne katolíckeho chápania významu slova sa budem snažiť osvetliť v samostatnej kapitole mojej práce. Ekumenický v ponímaní pápežov znamenal všeobecný, kde by sa prerokovali „potreby dňa“. Mali byť dosť závažné a nemohli byť zavádzané do praxe bez zvolania všeobecného koncilu, ktorý by ich schválil. Dokumentuje to najmä práca Pia X., ktorý sa zaoberal reformou liturgie; priznal väčší význam cirkevnému roku, znížil hranicu veku detí pristupujúcich k prvému svätému prijímaniu, vyzdvihol význam cirkevného spevu. Po ňom pokračoval Pius XII., ktorý napríklad znížil dobu eucharistického pôstu , z dôsledku moderného spôsobu života a z neho vyplývajúcich ťažkostí. Povolil celebrovanie omší večer a preložil slávenie veľkonočnej vigílie na večer „Bielej soboty“.

Avšak prvý, kto rozmýšľal o zvolaní koncilu bol pápež Pius XI. Dňa 23. mája 1923 zvolal tajné konzistórium, kde sa svojich tridsiatich najbližších spolupracovníkov pýtal, kedy by bola najvhodnejšia doba na zvolanie koncilu. Kardináli, medzi inými známe mená rímskej kúrie ako kardinál Billot, de Lai, Boggiani ho odhovárali od zvolania, nakoľko bolo podľa ich mienky badať, že časť duchovenstva sa od „modernistických bludov neoslobodila“.

Pius XI. rozhodnutie o zvolaní odložil a koncil sa teda neodvážil zvolať. Podobne postupoval Pius XII., ale Ján XXIII sa k myšlienke koncilu vrátil. Mnoho jeho spolupracovníkov a súčasníkov tvrdili, že Ján bol veľmi dôverčivý. Vo svojom historickom diele o koncile Caprile spomína: „Pápež si prípravné dokumenty prečítal behom niekoľkých prechádzok po vatikánskych záhradách a odobril zvolanie koncilu.“

Počas uplynulých dvoch storočí slabla pozícia Cirkvi v spoločnosti, ktorá bola budovaná bez nej a dokonca proti nej. U niektorých klerikov sa vynorila potreba „prispôsobiť sa svetu“, ktorý v modernej dobe sa stále zjednocuje, tak aby sa dala vykonávať misijná činnosť. Podľa liberálov sa toto priblíženie modernému svetu malo uskutočniť obnovou Cirkvi, ktorá by sa mala uskutočniť ad intra a ad extra. Ad extra spočívala v tom, že Cirkev musí prestať odsudzovať herézy a otvoriť sa iným náboženstvám. Aby tento postoj plne prijala, musí sa reformovať ad intra, čiže celý svoj vnútorný život prispôsobiť týmto potrebám.

2.2 II. vatikánsky koncil, to je rok 1789 v Cirkvi

Kardinál Suenens raz prehlásil: „Druhý vatikánsky koncil je v Cirkvi niečo ako rok 1789 vo Francúzsku.“ Na tú dobu to bolo veľmi odvážne prehlásenie. Avšak bolo to vyvrcholenie stavu, ktorý vo vnútri tejto inštitúcie pretrvával niekoľko desaťročí. Bola to snaha liberalizovať Cirkev a prispôsobiť ju sekulárnej spoločnosti. Tieto snahy v Cirkvi zosilneli najmä na začiatku 20 storočia. V tom čase Petrov stolec spravoval silne konzervatívne pápež Pius X., ktorý svojimi encyklikami pomerne úspešne zabraňoval vplyvu liberálneho kléru a teológov. Podobnú líniu razili aj ďalší jeho dvaja nasledovníci Pius XI. a Pius XII. Aj keď obidvaja neustále zdôrazňovali doktrinálne pravdy, z časti podľahli liberálnemu tlaku v tom, že povolili obsadzovanie dôležitých kuriálnych postov liberálnymi kandidátmi. Lefebvre spomína: „Pápež Ján XXIII. nemal nič z temperamentu svojich predchodcov.“ Už na Pia XII. bola silne vyvíjaná požiadavka, aby zvolal koncil. Pius XII. to odmietol: „ V dnešnej dobe nie je možné uskutočniť koncil s 2500 biskupmi. Nátlak, ktorý by na nás vyvíjala televízia a tlač, by bol nesmierne nebezpečný. Riskovali by sme to, že to prekročí naše možnosti.“

Pápež Ján XXIII. však na túto tému povedal: „Netreba byť pesimistom, musíme sa na veci pozerať s nádejou. Zídeme sa spoločne s biskupmi na nejaké tri mesiace.“ Po Jánovi XXIII. nastúpil kardinál Montini ako Pavol VI., ktorý otvorene sympatizoval z liberálnym kardinálskym krídlom. Pius XII mu nedôveroval, zveril mu síce do správy Milánsku diecézu, najväčšiu v Taliansku, ale odmietol mu dať kardinálsky klobúk, pretože poznal jeho liberálnom ducha. Montini po zvolení za pápeža svoje sympatie k liberálnemu kléru prejavil vymenovaním štyroch moderátorov koncilu, ktorí nahradili predsedov jednotlivých konferencií. Traja z nich, kardináli Döpfner, Suenens a Lercaro boli liberálnym zmýšľaním známi. Svojou činnosťou riadili koncil tak, aby jeho výsledky a texty boli v liberálnom duchu. Štvrtý kardinál Agagianan predstavoval kvázi tradicionalistickú frakciu, ale v konečnom dôsledku bol odsunutý na vedľajšiu koľaj.

2.3 Príprava koncilu

Arcibiskup Lefebvre pôsobil ako misijný biskup Dakaru v západnej Afrike a liberálne tendencie, ktoré v niektorých vysokých cirkevných kruhoch v tom čase kolovali najmä v západnej Európe sa ho nedotkli. Do Ríma docestoval v predvečer koncilu na žiadosť Jána XXIII., ktorý ho poveril funkciou v centrálnej prípravnej koncilovej komisii, ktorá mala dohliadať nad materiálmi, ktoré vypracovávali odborné komisie. Ako spomína vo svojich knihách, on sám ekumenický koncil vítal. Túto prácu komisie odviedli s veľkou svedomitosťou a precíznosťou. Bolo pripravených 72 schém, v ktorých bolo učenie Cirkvi pravoverne obsiahnuté a svojím spôsobom bolo prispôsobené dnešnej dobe.

Tieto schémy boli predložené koncilu a mali sa prerokovávať. Na odmietnutie pripravených schém bolo potrebné 2/3 všetkých hlasov koncilových otcov. Hlasovanie dopadlo 40 – 60 k neprospechu pripravených dokumentov. Tu sa však vytvorila silná progresivistická skupina, ktorú dnes poznáme pod označením „kardináli od brehov Rýna“. Tí u pápeža Jána XXIII. presadili, že nebudú študovať materiály, ktoré nemali súhlas väčšiny. Vtedy sa postavil kolínsky kardinál Frings a bez súhlasu predsedajúceho si zobral slovo a za liberálnu skupinu navrhol, aby sa vypracovali nové dokumenty, nakoľko tieto nemajú podporu väčšiny v kardinálskom zbore. Liberáli dosiahli to, že pápež neodobril prerokovanie dokumentov. Tradicionalisti ostali veľmi prekvapení pápežovou reakciou a nepripravení na podobný vývoj. Ďalšie materiály jednoducho nemali nachystané.

Tvár koncilu zmenila aj tzv. „aféra s koncilovými komisiami“. Kardinál Ottaviani poverený touto činnosťou nechal vypracovať zoznam predsedov komisií, ale „rýnska aliancia“, menovite kolínsky kardinál Frings vyjadril protest: „Vyvíja sa nesmierny tlak, že sú nám predkladané mená. Rímska kúria vyvíja na nás tlak, koncilovým otcom sa musí ponechať sloboda!“

Pápež Jána XXIII. vôbec neprotestoval a „rýnska aliancia“ mala už dávno pripravené svoje koncepty komisií, v ktorých mala z rôznych častí sveta svojich spojencov. Koncil tieto komisie schválil a pomer síl sa otočil v neprospech tradicionalistov. Ich sila sa zhruba rovnala jednej tretine hlasov v každej komisii.

Ďalším veľmi dôležitým faktom podľa Lefebvra prečo koncil nabral liberálny kurz bolo, ako sám spomína: „Desať predsedajúcich koncilu ktorých menoval Ján XXIII., nahradil Pavol VI. štyrmi moderátormi, ktorí mierne povedané, neboli vybraní z umiernených kardinálov. Ich vplyv na mnohých koncilových otcov bol značný. Liberáli tvorili menšinu, avšak húževnatou a veľmi dobre organizovanou prácou, podporovanou modernistickými teológmi, medzi ktorými sa nachádzajú všetky tie mená, ktoré doteraz udávajú tón, ako Leclerc (koncilný expert), Murray (jezuita, koncilný expert), Congar, Rahner, Küng, Besret( teologický publicista, neskôr bol laicizovaný), Schillebeeckx, Cardonnel, Chenu... podporovaní nevídanou tlačovou produkciou IDOC (International documentation on the Conciliar Church) subvencovanou nemeckou a holandskou biskupskou konferenciou a holandským informačným centrom, ktorá bez prestávky útočila na koncilových otcov, aby jednali podľa mienenia medzinárodného spoločenstva a vyvolávali tak psychózu, že sa nesmie sklamať očakávanie sveta, ktorý dúfa a čaká, že sa Cirkev vo svojich názoroch k nemu pripojí.“

2.3.1 IDOC

Táto organizácia bola financovaná holandskou biskupskou konferenciou a niekoľkými americkými kardinálmi a slúžila záujmom liberálnych teológov. Bol to tlačový orgán, ktorý zasypával účastníkov koncilu veľkým množstvom rozličných dokumentov. Niekoľko biskupov zo Španielska a Latinskej Ameriky sa im pokúšalo čeliť. Založili komitét Coetus Internationalis Patrum, ktorý sa snažil rozmnožovať práce a hodnotenia niekoľkých tradicionalistických biskupov. Organizačne ani finančne však proti IDOCu nemali šancu. Lefébvre sa po rokoch domnieva, že existencia IDOCu a iných liberálne orientovaných organizácii bola „liberálnym spiknutím“ na tomto koncile. Toto spiknutie bolo podľa neho pripravované niekoľko rokov predtým.

Lefébvre však priznáva, že sa im nepodarilo odstrániť ducha II. Vatikánskeho koncilu. S 250 koncilných otcami, ktorí spolupracovali s Coetus Internationalis Patrum sa snažil „minimalizovať škody“ spôsobené na koncile. Išlo o prepracovávanie koncilových dokumentov, umiestňovanie dodatočných klauzúl. Hodnotí to však tak, že niektoré dokumenty ako Gaudium et spes, alebo Lumen gentium vyzerajú smiešne a jednotlivé pasáže si vzájomne odporujú.

Na koncile sa postupne vytvorila atmosféra, že Cirkev je skostnatená, bola obvinená z bohatstva, triumfalizmu. Cirkevný hodnostári, že vraj zotrvávajú mimo reálny svet a katolíci sa považovali za „tiež spoluvinníkov“ rozkolov s ortodoxnými a luteránmi. Do popredia sa dostávali doteraz neznáme pojmy, ako kolegialita, ekumenizmus, teologické bádanie a alternatívne filozofie k tomizmu, revízia cirkevného práva a zavrhnutie triumfalizmu . Tieto fundamenty, o ktorých pojednám v nižších statiach sa dostali do koncilových dokumentov, ktoré ovplyvňujú cirkevnú teóriu a prax už viac než 40 rokov. Tradicionalisti, upozorňujú na tieto závažné rozpory, ktoré takpovediac vytvárajú dve paralelné cirkvi, a to tradičnú cirkev a cirkev pokoncilovú. Túto novú prax označujú preto, lebo niektoré závery pastorálneho II. vatikánskeho koncilu sú podľa tradicionalistov v príkrom rozpore s predchádzajúcimi cirkevnými dokumentmi, encyklikami pápežov, či niekoľko storočnou katolíckou Tradíciou.

Rozpory medzi obidvoma frakciami boli badateľné už od prvých dní. Lefébvre hovorí o skutočnom rozkole vo vnútri Cirkvi.

2.4 Revolúcia v Cirkvi – revolúcia v tiáre a ornáte

Podľa Donosa Cortésa, známeho katolíckeho španielskeho mysliteľa, trpí súčasná moderná doba dvomi omylmi; jeden sa týka Boha a druhý človeka. Pôvodný kresťanský a biblický obraz Boha sa nahrádza deistickým obrazom boha, ktorý je mimo svet, ostáva v nečinnosti a ponecháva svet vlastnému vývoju a osudu. Týmto spôsobom je spochybňovaná autorita Boha. Druhý omyl sa týka človeka. Človek nie je zaťažený dedičným hriechom, a preto mu nie je potrebné vykúpenie, stačí mu len dobrá výchova a rozvíjanie jeho latentných dobrých vlastností.

Tieto postuláty prenikli silne do modernej filozofie a teológie v druhej polovici 20. storočia. Po druhej svetovej vojne sa vytvárali hnutia, ktoré požadovali reformu. Progresivistický teológ Hans Urs von Balthasar hovoril o „zborení hradieb“ , v atmosfére, kedy celá spoločnosť vzhliadala na človeka a začala pestovať jeho kult a upriamila svoju pozornosť na jeho ekonomický profit a život v blahobyte. V tejto eufórii ľudského pokroku hľadali mnohí kňazi a biskupi svoju identitu a začali akceptovať sekulárne požiadavky tohto sveta. Liberálny katolicizmus vyšiel opäť z anonymity teologických inštitútov a seminárov a s podporou Jána XXIII. a Pavla VI. získal prevahu na koncilových sedeniach.

2.4.1 Motu proprio 1970 – ústavný prevrat Pavla VI.

Po Druhom vatikánskom koncile obrovské zmeny v rímskej kúrii pokračovali. Raymond Dulac hovorí o týchto zmenách ako o ústavnom prevrate Pavla VI. Používa dosť tvrdé slová, pretože si myslí, že zrušením antimodernistickej prísahy kléru zavedenej Piom X., zrušením svätého Offícia, zhovievavosť k heretickému Holandskému katechizmu Pierres Vivantes sa jednalo o ústavný prevrat v rímskej kúrii. Svoje slová dokladá završujúcou udalosťou, a tým bolo prijatie smernice Motu proprio z roku 1970, ktorá vylučuje z konkláve všetkých kardinálov nad 80 rokov. V tom období išlo v nasledujúcich pápežských voľbách o 25 kardinálov. Toto právo bolo týmto starým kardinálom odňaté bez závažnejších dôvodov a žiadny dôvod sa neuvádza ani v samotnom dokumente Moto proprio. Dulac sa pýta, či človek, ktorý dosiahol 80 rokov nemá už duševné vlastnosti potrebné k voľbe pápeža? Domnieva sa, že zámerom samotného pápeža Pavla VI. bol záujem poskribovať istý presný počet osôb. Preto vytvoril umelú kategóriu „osemdesiatnikov“, Tisserant, Ottaviani, Arriba y Castro, Brown a ďalší aby do nej nenápadne zahrnul kardinálov, ktorých vplyvu sa obával pri nasledujúcej pápežskej voľbe. V nariadení sa hovorí, že títo starí kardináli sú aj naďalej členmi svätého kolégia, ale z praxe je známe, že ich kardinálske právomoci sú oklieštené. Ostalo im iba hlasovacie právo zúčastniť sa plenárnych a rádových zasadnutí rímskej kúrie.

2.5 Tri omyly II. Vatikánskeho koncilu

Tradicionalisti v Cirkvi, až na komunitu sedesvakantistov, Druhý vatikánsky koncil neodsudzujú ako celok, Tvrdia a vo svojich oficiálnych prehláseniach vždy tvrdili, že bol legálny a legitímny. Poukazujú však na fakt, že sa dopustil omylov. Z rôznych interpretácii a hodnotení tradicionalistických teológov by som tieto omyly formuloval v troch bodoch:

1. Prvý omyl je vzdanie sa jednoznačného formulovania pravdy a odsúdenia omylov tým, že koncil sa vyhlasoval za pastoračný. Prvýkrát v dejinách sa stalo, že koncil sa vyhlásil ako iba pastoračný, a nie dogmatický. Dogmatický koncil vždy definoval nejakú pravdu, morálne učenie, alebo odsudzovala bludy doby. Podľa tradicionalistov bol dogmatický koncil automaticky zároveň aj pastoračný. Zvolať výlučne pastoračný koncil bola požiadavka niektorých biskupov, ale najmä samotného Jána XXIII. Koncilové texty mali byť koncipované ako pastoračné, pretože boli určené ľudom bez teologického vzdelania.

2. Druhým omylom bola akceptácia dvojznačných pojmov a tým pripúšťanie rozličných výkladov koncilových záverov. Progresivistickí teológovia vedome a úmyselne vniesli do textov dvojznačné formulácie a pojmy, ktoré potom v záverečnej fáze koncilu a pokoncilovej dobe využili už k jednoznačnej, k svojim záverom priaznivej interpretácii.

3. Tretí omyl koncilu bol v tom, že dokumenty II vatikánskeho koncilu sa majú vykladať v intenciách predchádzajúcich koncilov, zvlášť tridentského a I. vatikánskeho koncilu. Prax však bola úplne iná. Dokumenty sa vykladajú vždy ináč, len nie v intenciách prechádzajúcich koncilov.

Liberálni kardináli boli proti tradicionalistickým v obrovskej presile. Proti liberálnym novotám hlasovali najmä kardináli z rímskej kúrie, španielskeho prostredia a Latinskej Ameriky. Z celkového počtu ich bolo 250. Tradicionalistov oslaboval aj samotný Pavol VI., ktorý pri spornom dokumente Dignitatis humanae (O náboženskej slobode) prikázal do textu vložiť: „ V tomto texte nie je nič, čo by bolo v rozpore s tradičnou doktrínou Cirkvi a Cirkev vždy zostane jedinou skutočnou Kristovou cirkvou.“ A teda časť tradicionalistov, konkrétne španielsky biskupi zahlasovali za dokument, s odôvodnením, že keď dokument doporučuje pápež, nie je v rozpore s Tradíciou. Tradicionalistický tábor tvoril potom už len 74 mužov.

2.6 Katolícka Tradícia ako odpoveď na liberalizmus

Zo všetkého asi najviac pred nami vystáva otázka, čo je to katolícka Tradícia. Sám Lefebvre ju opisuje, ako stav, kedy sa pridŕžame toho istého povolania, žijeme v tej istej občianskej spoločnosti, v rodine a podobne. V cirkevnej oblasti to však nie je zvyk, alebo obyčaj, ktorý bol prevzatý z minulosti a ktorý zaväzuje dodržiavať tú či onú cirkevnú prax, aj keď dôvody pre ňu už dávno pominuli, alebo nie sú celkom jasné. Tradícia je definovaná, ako zo storočia na storočie odovzdávaný poklad viery – depositum fidei , učiteľským úradom Cirkvi. Tento poklad viery podľa tradicionalistov ľuďom darovalo Zjavenie Božie, čiže Božie slovo, ktoré bolo dané apoštolom a ich nástupcom, ktorí zabezpečujú jeho ďalšie rozširovanie.

Zjavenie bolo smrťou posledného apoštola ukončené a Lefebvre hovorí: „Do konca časov sa do neho nesmie zasahovať. Zjavenie je nereformovateľné. Prvý vatikánsky koncil to vyslovene pripomína: ´Bohom zjavené učenie viery nebolo založené na nejakom filozofickom učení inteligentných ľudí, ktorí by ho mali zdokonaľovať, ale je ako Božský poklad zverené Kristovmu telu, Cirkvi, s tým, aby ho ona verne opatrovala a neporušene odovzdávala.´“

V katolíckych slovníkoch môžeme nájsť podobné definície: „Tradícia je prenos z pokolenia na pokolenie skrz hovorené slovo, sú to pravdy viery, ktoré neboli spísané; je to svedectvo najpoužívanejších obyčajov, cez ktoré poznáme obrady, pravdy viery, kresťanské morálne učenie a všetky fakty z doby Kristovej. Je to učenie Cirkvi, ktoré sa zachovalo v ústnej forme a ohlasovalo sa ako pravda, ktorá je nezmiešaná s bludom. Je to žriedlo Zjavenia.“ Tradíciu definoval aj Tridentský koncil, ktorý zahrnul vyššie uvedené a dodáva: „Do Tradície sa takisto zahrňuje všetko to, čo apoštolovia obdržali od samotného Krista, alebo sami vnuknutím Ducha svätého prijali a odovzdali to Cirkvi až do dnešných časov.“ Túto definíciu potvrdzuje o štyristo rokov neskôr aj I. vatikánsky koncil, v zhode s odkazom svätého Pavla: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom.“(2 Sol 2,15)

Modernistickí teológovia a niektorí konciloví otcovia podľa Karla Stehlina teda neprávom útočili na tradicionalistov, že sa uzavreli v ich vlastnej minulosti a že sú večne včerajší. Tí im ale odpovedajú, že čo sa týka viery, tu neplatí ani minulosť ani budúcnosť. Pravda platí na veky, je večná. Modernisti majú veľký vzor v protestantských liberálnych teológov typu Strauss, Bultmann, Moltmann , ktorá sa vzdala aj sola scriptura a operuje na hegeliánskej báze, ktorá sa prejavuje vo veľmi voľnom výklade písma. Sväté písmo, respektíve evanjelium platí výlučne. Tradicionalisti namietajú, že Tradícia bola staršia ako evanjelium. Evanjelia boli napísané o pár rokov neskoršie ako sa odohrali udalosti letníc(zoslanie Ducha svätého na apoštolov). Tie priniesli so sebou množstvo konverzií. Aktualizuje sa otázka, ako by sa mohlo Zjavenie šíriť ďalej, keby nebolo ústneho podania(tradície). Evanjelium však nie je v rozpore s Tradíciou, ako uvažujú niektorí progresivistickí teológovia ako napríklad Hans Küng. Tradícia zverila slová evanjelia ľuďom. Tradicionalisti s istotou hovoria, že jediný, kto má právo interpretovať evanjelium je učiteľský úrad Cirkvi, stvorený samotným Kristom.

Tradícia je zo svojej podstaty stála a nemenná. Pius IX. a učenie I. vatikánskeho koncilu odsudzuje: „Ak niekto tvrdí, že je možné, aby dogmy, ktoré boli potvrdené svätou Cirkvou, že sa môžu prispôsobovať a znamenať niečo iné, ako ich vyložila Cirkev, nech je exkomunikovaný!“ Táto nemennosť tradície podľa jej zástancov vychádza z faktu, že má živý charakter. To znamená, že celý katolicizmus, či už v minulosti, prítomnosti, alebo v budúcnosti je živá Tradícia. Toto žitie s Bohom obsiahne celý rozum, vôľu, vieru, nádej a lásku človeka a uskutočňovanie všetkých cností. Tí, ktorí takýmto spôsobom nie sú spojení, sú nespokojní a žiadajú neustálu zmenu.Ak teda dogmatické koncily potvrdzovali nemennosť a stálosť Tradície, tak pre II. vatikánsky koncil a v učení nasledujúcich pápežov má Tradícia charakter podliehajúci zmenám. V základnom koncilovom dokumente o Cirkvi, Gaudium et spes, sa hovorí o zjavených základoch viery: „Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty sú veľmi dobré, nakoľko sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.“ Tradicionalisti sa domnievajú že tento dokument hovorí o hodnotách ako „demokracia“ a „práva človeka“, čiže dogmy francúzskej buržoáznej revolúcie. Tradicionalisti v tejto súvislosti namietajú, že nie je možné očistiť idey, ktoré boli niekoľkokrát odsúdené pápežmi.

Pokoncilová rímska kúria obviňuje stúpencov Marcela Lefebvra z neposlušnosti voči pápežovi. Zvlášť Lefebvre sa bráni, že síce bol neposlušný pápežom Pavlovi VI. a Jánovi Pavlovi II., ale vo veciach ich súkromných názorov, pretože boli dvojznačné a boli v rozpore s celou Tradíciou a katolíckou náukou. Toto učenie považuje za škodlivé z hľadiska viery. Nikdy nebol neposlušný voči učiteľskému úradu pápežov (numus docendi). Všetko, čo koncil príjme a predloží na schválenie učiteľskému úradu Cirkvi, to musí záväzne každý katolík prijať a uznávať v teologickej interpretácii, ktoré sám koncil a magistérium vyloží. Toto sa podľa Lefebvra na II. vatikánskom koncile nestalo.

2.7 Najčastejšie výhrady tradicionalistov voči II. vatikánskemu koncilu

Karl Stehlin sa II. vatikánskemu koncilu systematicky venuje vo svojej publikačnej činnosti. Sám z pozície katolíckeho tradicionalistického teológa uvádza vo svojom diele Obrana katolíckej pravdy:

I. Výhrada - II. vatikánsky koncil a Magistérium Katolíckej cirkvi.

Lefebvre a s ním aj prevažná časť tradicionalistického hnutia neodmieta všetky dokumenty, ktoré boli prijaté na II. vatikánskom koncile. Sú to tie, ktoré neodporovali Tradícii a predkoncilovému učeniu Cirkvi.


Zhruba pred 20 rokmi Ratzinger v Správe o stave viery vykresľuje legitimitu koncilu, ktorý je podľa neho kontinuitou predošlých koncilov. Píše: „Predovšetkým je potrebné povedať, že II. vatikánsky koncil bol zvolaný pápežom, tým istým spôsobom ako koncil Tridentský a I. vatikánsky, to znamená pápežom a kolégiom biskupov. Preto treba pripomenúť, že II. vatikánsky koncil je bezprostredná kontinuita predošlých koncilov, v ich výrokoch a prijatých pravdách. Neopodstatnené sú preto názory, ktoré hovoria, že II. vatikánsky koncil stojí voči nim v opozícii.“ Počas príprav koncilu Ján XXIII hovoril o jeho cieľoch: „...má predstaviť doktríny v takom svetle, ktoré bude lepšie zodpovedať všobecne pastoračný charakteru náuky.“ Pastoračný charakter koncilu akcentuje aj Pavol VI.: „Najvyšším cieľom koncilu, ktorý je celou svojou povahou pastoračný, nie je diskusia nad základnými článkami našej viery, ale pochopenie a vyjasnenie našej viery, aby zodpovedala výdobytkom našej doby.“

V záverečnej reči, ktorou pápež v roku 1965 uzatváral koncil mimo iné hovorí: „Koncil sa nezameral na formulovanie a vyslovenie nejakej pravdy.“ O rok neskôr však Pavol VI. na jednej audiencii spomína: „Druhý vatikánsky koncil rezignoval na formulovanie neomylných dogiem, ale v vo všeobecnosti má jeho učenie túto povahu.“ V tomto prípade je možné vidieť, ako v pokoncilovej realite sa pápež snaží vidieť koncil ako dogmatický, pretože jednotlivé závery koncilu si odporujú a v Katolíckej cirkvi badať prvé náznaky zmätku. V podobnom duchu ako Pavol VI. uvažujú aj mnohí konciloví teológovia.

II. Výhrada - II. Vatikánsky koncil nebol Magisterium extraordinarium.

Zmyslom Magisterium extraordinarium je potvrdzovanie a definovanie právd. V súlade s kódexom kanonického práva (kan. 749,3) – Iba vtedy je možné uznať pravdu za neomylnú, pokiaľ bola potvrdená magistériom a nie je v rozpore s celkovým učením Cirkvi. Pápež Ján XXIII. koncil zvolával a vždy to následne potvrdzoval vo svojich prejavoch, ako koncil pastoračný. Tradicionalisti často hovoria, že postup Jána XXIII. vytvoril v cirkevnej praxi nový precedens a z ich pohľadu aj nebezpečný. Po prvýkrát v histórii nebol koncil dogmatický, to znamená, žeby definoval nejakú teologickú pravdu, alebo odsúdil nejakú aktuálnu dobovú herézu, Tohto sa zriekol. Tým zobral na seba riziko, že závery koncilu sú relativizujúce, voľne vykladateľné a pre katolíkov nezáväzné.

III. výhrada - Učenie II. vatikánskeho koncilu nemá povahu Magisterium ordinarium universale.


To znamená, že učiteľský úrad Cirkvi - Magisterium ordinarium universale je učiteľom všetkých biskupov Cirkvi, ktorí sú roztrúsení po celom svete, ale ostávajú v jednote s rímskym biskupom. Biskupi sú nástupcovia apoštolov a sú takisto neomylní, pokiaľ bude zhoda medzi nimi a rímskym pápežom vo veciach viery. Biskupi majú povinnosť túto vieru a morálku ľuďom zvestovať, aby mohli vyznávať pravú vieru. Biskupi musia bojovať, napomínať a odsudzovať bludy v otázkach viery a morálky, tak aby Božiemu ľudu čo najviac priblížili večnú spásu. Tradicionalistický novinár Michael Davis komentuje: „Náš Kristus pán začal evidentne budovať cirkev na hierarchickom princípe. Táto hierarchia vytvorila Boží ľud, ktorý vyučovala a udeľovala jednotlivcom krst. Apoštolom a ich nástupcom dal právomoc, že ľud ich má počúvať, lebo tým Jeho počúvajú.“ Na koncile biskupi ostali zdegradovaní do funkcie delegátov veriaceho ľudu, ktorí majú prezentovať ich názory, požiadavky a pridŕžať sa verejnej mienky. Z koncilu vyšiel nový pojem - kolegialita. Bol to nový koncept demokratického riadenie Cirkvi, ktorý nemal v dovtedajšej Cirkvi obdobu a podľa tradicionalistov nemal ani oporu vo Svätom písme a Tradícii. Tradicionalisti tvrdia, že prevažná väčšina biskupov spochybňuje legitimitu Magisterium ordinarium universale, nakoľko nestrážili pravú vieru a sami sa od nej odklonili. Nemôže stačiť to, že niektoré pravdy budú potvrdené a o iných sa polemizovalo, na mnohých miestach aj zasahovalo. Svedčí o tom mnohé koncilové dokumenty. V tomto prípade začína platiť Lefebvrova kritika o vzniku hierarchizácie právd vo vnútri Cirkvi, a preto podľa neho v tomto II. vatikánsky koncil vytvoril veľmi nebezpečný precedens.

IV. výhrada - Reprezentuje II. vatikánsky koncil autentickú náuku učiteľského úradu Cirkvi?

Základná úloha učiteľského úradu Cirkvi je definovanie zjaveného a objaveného depozitu viery. Táto viera sa veriacim Katolíckej cirkvi dostáva cez učenie pápežov a prakticky aj cez kolégium biskupov. V učení posledného koncilu môžeme sledovať však dve línie:

a) Učenie koncilu je potvrdením náuky predkoncilového učiteľského úradu Cirkvi. Náležia sem „neproblematické“ texty, proti ktorým nenamietajú ani tradicionalisti, nakoľko potvrdzujú nanovo autoritu dogiem. Tieto dogmy ostali zachované, počas a po koncile sa do ich nezasahovalo.

b) Nové učenie koncilu, ktoré sa snažilo infiltrovať do stredu cirkvi ideológie, ktoré sa zrodili mimo a dokonca proti učeniu Cirkvi. Podľa tradicionalistov sú to ideológie tohto sveta, ktoré sa protivia Pánu Ježišovi Kristovi. Sám koncil tvrdí: „Ľud Boží, vo viere, že ho vedie Duch Pánov, ktorý naplňuje svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti a úmyslov Božích v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našej doby. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a vyjavuje úmysel Boží o celkovom povolaní človeka, a tak privádza myseľ k plne ľudským riešeniam. Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty sú veľmi dobré, nakoľko sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.“ Koncil hovorí o očistení ľudských myšlienok a ideológii, ale nemyslí tým, ako po stáročia činili pápeži, odhalenie a odsúdenie bludov. O tomto probléme hovoril v záverečnej koncilovej reči aj liberálny pápež Pavol VI.: „Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom sa stretáva s náboženstvom človeka, ktorý má ambíciu stať sa bohom.“

Tradicionalista Romano Amerio hovorí o tom, že závery koncilu vyznievajú v tom duchu, že sa utvoril nový vzťah Cirkvi a sveta. Cirkev prijala niektoré doktríny, ktoré vehementne celé storočia odsudzovala ako nekatolícke. Či je teda učenie II. vatikánskeho koncilu autenticky katolícke, na to si sotvakto trúfne podať priamu odpoveď. Tradicionalisti ale vždy odkazujú na závery dogmatického I. vatikánskeho koncilu: „Náuka viery, ktorá nám bola zjavená samým Bohom, nemôže Cirkev podávať ako filozofický výtvor, ktorý môže byť vysvetľovaný skrz ľudské záujmy, ale je to Boží depozit, ktorý uchováva Kristova Obľúbenkyňa, ktorá ho verne stráži a neomylne vysvetľuje. Podľa toho vždy náleží, aby sa pridržiavalo takých vysvetlení svätých dogiem, aké raz už osvetlila svätá Cirkev.“ Tradicionalisti hovoria o tom, že koncil sa pokúšal o reflexiu, ktorá však bola ovplyvnená liberálnym duchom typickým pre druhú polovicu 20. storočia. Takto sformulované pohľady nie sú hlasom neomylného učiteľského úradu Cirkvi. Ich neskorší vývoj a nové interpretácie vo veľaznačných výpovediach dokumentujú, že aj koncilové závery podliehajú zmene. Čiže vynára sa opäť známa Lefebvrova téza, že pokoncilová Cirkev rezignovala na pravdu.

Karl Stehlin sa domnieva, že koncil a najmä biskupi neboli inšpirovaní Duchom svätým z prostej príčiny, a to že oni neboli ustanovenými pastiermi a učiteľmi na to, aby predstavovali katolíkom liberalizmus a možnosti liberálneho a humanistického sveta. Ako „experti na ľudské práva“ sa mohli spoliehať jedine na svoje vlastné ľudské kompetencie. Ak sami prijímajú liberálne tendencie a nechránia depozit viery, prekračujú tým svoje vlastné právomoci.

Častokrát sa tu opakuje slovíčko pastoračný koncil. Označenie „pastoračný“ je kľúčovým pojmom II. vatikánskeho koncilu a všetkých reforiem, ktoré z neho vychádzajú. Ostáva to však veľmi podozrivé, nakoľko tento termín nebol nikdy presne zadefinovaný. Čo toto slovo presne označuje? Pochádza od pastiera, ochrancu stáda, ako odkaz na Dobrého pastiera z Jánovho evanjelia? On dá svojmu stádu prostriedky spásy a postará sa oň. Tradicionalisti sa domnievajú, že „pastoračný“ nie je opozitum k „dogmatickému“, „právno-kanonickému“, „teologickému“, či „morálnemu“. V tomto zmysle všetky predchádzajúce koncily boli v najvyššom stupni aj pastoračné, pretože boli dogmatické. V prípade II. vatikánskeho koncilu sa však používalo tvrdenie: „nie dogmatický, ale pastoračný“. Koncil sa teda zriekol výkonu neomylného magistéria a prvýkrát v o svojej histórii nedefinoval pravdu, alebo neodsúdil blud. Pastoračný v zmysle priblíženia sa do novovytvorenej mentality aggiornamenta a ekumenizmu. Tento dvojznačný termín podľa tradicionalistov alebo nemá zmysel, alebo je myslené otvorenie sa k svetu, ktorý neprijíma katolícke pravdy.

V Cirkvi je podľa Stehlina možné kritizovať doslova všetko , okrem II. vatikánskeho koncilu a jeho ovocia. Táto prax došla až tak ďaleko, že tí ktorí nielen kritizujú, ale dokonca neprijímajú učenie magistéria, ani v najmenšom nebývajú postihovaní, ako napríklad švajčiarsky teológ Hans Küng. Avšak tradicionalistické komunity, ktoré ale kritizujú „pastoračný“ koncil sú od niektorých liberálnych kruhov v Cirkvi klasifikovaní ako schizmatici. Bartnik si myslí: „Kvôli negácii a verejnému neprijatiu učenia II. vatikánskeho koncilu, ako tiež pokoncilového učenia pápežov Pavla VI. a Jána Pavla II. Lefebvre fakticky neuznal autoritu pápeža a Učiteľského úradu Cirkvi.“

2.8 Výsledok koncilu - Aggiornamento

Bartnik v pozícii obhajcu aggiornamenta tento fenomén charakterizuje takto: „Koncil vystavil vieru a náuku Cirkvi do nového svetla. Neuzavrel sa do vnútrocirkevnej problematiky, ale mnohostranne predstavil vzťahy medzi Cirkvou a svetom. Ukázal tiež Cirkev ako jediný znak, prostredníctvom ktorého môže byť vykúpený ľudský rod...Vatikánsky koncil poskytol Cirkvi univerzálnu veľkosť, ktorá sa otvára ponad všetkých ľudí, ktorí žijú v rôznych náboženských a kultúrnych systémoch, od ideových až po ateistické. Cirkev primäl k dialógu so svetom ľudí, s náboženstvami, s kultúrami, náukami, a s technikou.“ Duchom koncilu je určite aggiornamento; otvorenie okien a dverí do sveta. Odohrala sa dokonalá zmena, o ktorej svedčí sám Pavol VI., ktorý hovorí o prepracovaní cirkevnej náuky, ktorá podlieha novému smerovaniu sveta, človeka, iných náboženstiev a kultúr. Vytvára sa nové „náboženstvo človeka“ a zdôrazňuje sa jeho hodnota. Aggiornamento presúva akcent z objektívnej určitosti, ktorou je depozit viery, na prírodnú sféru – človek, ľudskosť, svet.

3. „Plody“ II. vatikánskeho koncilu

Biskupi počas II. vatikánskeho koncilu prijali niekoľko dokumentov, ktoré pre tradicionalistov predstavujú vážny problém. Podľa ich tvrdení vážnym spôsobom menia jednotlivé články viery a prispievajú ku kríze v Cirkvi, ktorá sa prejavuje najmä odpadom od viery. Tým sa znehodnocuje základné poslanie Katolíckej cirkvi; a to privádzať duše k spáse.

3.1 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi – Lumen gentium

V odstavci 8 sa hovorí, že: Kristova cirkev ostáva (subsistit, jestvuje), trvá vo svojej konkrétnej forme existencie v Katolíckej cirkvi. Toto je podľa tradicionalistov veľmi nebezpečná formulácia, nakoľko subsistit nahradilo slovo est (je), čiže Katolícka cirkev je onou Kristovou cirkvou. Modernisti túto formuláciu presadili v dokumente zámerne, aby sa dali vyvodzovať progresivistické závery. Napríklad, že Cirkev sa v priebehu času môže prejavovať v iných náboženských spoločnostiach (rôznych kresťanských denomináciach a kultoch), alebo svojou existenciou sa môže aspoň čiastočne spolu podieľať s inými náboženstvami na spáse duší. Primát Katolíckej cirkvi sa tu relativizuje, pretože konzekvenciou týchto úvah môže byť, že rôzne náboženstvá sa medzi sebou líšia iba kvantitatívne.

3.1.1 Problém biskupskej kolegiality

Tento dokument tiež hovorí o „dvojitej autorite“ v Cirkvi, teda o autorite pápeža a autorite biskupov v jednote s pápežom. Podľa praxe, ktorá trvala v Cirkvi do koncilu, toto „biskupské spolurozhodovanie“ platilo iba počas trvania koncilu. Pápež Pavol VI. progresivistom dovolil, aby sa táto nová „kolegialita“ rozšírila aj mimo koncilovú dobu. To znamená, že sa narušuje pápežov univerzálny primát nad rímskou cirkvou a pokoncilové biskupské konferencie idú svojimi vlastnými cestami a tradicionalisti tento proces nazývajú vytváranie národných cirkví. Tento trend sa neskôr zavŕšil pri liturgickej reforme Novus Ordo Miissae, pri ktorej bola zrušená latinčina , ako univerzálny liturgický jazyk Katolíckej cirkvi.
Takisto dokument s úplnou istotou rozlišuje všeobecné kňažstvo veriacich a úradné kňazstvo kňazov: „Všeobecné kňazstvo veriacich a kňazstvo z povolania, čiže hierarchické, i keď sa líšia od seba podstatne, a nie iba stupňom, predsa navzájom súvisia, lebo jedno i druhé má svojím osobitným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve. Lebo kňaz z povolania posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, prináša v mene Kristovom eucharistickú obetu a predkladá ju Bohu v mene všetkého ľudu. Veriaci zas mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obeti a vykonávajú ju prijímaním sviatostí, modlitbami a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou.“ Lenže v bode 11., v ktorom sa hovorí o všeobecnom kňažstve sa zmiešavajú oba typy dokopy, a to takým spôsobom, že tento text robí z kňazského kňazstva všeobecné: „Účasťou na eucharistickej obeti, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu božskú žertvu a s ňou seba samých; a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, činnú účasť na bohoslužobnom úkone. A nasýtení pri svätom prijímaní Telom Kristovým, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu ľudu Božieho, ktorú táto Prevelebná Sviatosť vhodne naznačuje a podivne uskutočňuje.“ Túto problematiku bližšie ozrejmím v kapitole venovanej kňažstvu.

3.2 Unitatis redintegratio – dekrét o ekumenizme

Tradicionalisti hovoria, že Katolícka cirkev má vo svete poslanie, ktoré jej vtisol sám Ježiš Kristus. Tak ako mňa poslal otec, tak aj ja posielam vás.(Jn 20, 21) Jedná sa o misijné poslanie, ktoré sám Kristus, spolu so svojimi apoštolmi uskutočňoval pri svojom pozemskom bytí. To samo o sebe hovorí, že Cirkev bola vyzdvihnutá ako absolútne a jediné zjavenie, nový dom Boží medzi ľuďmi a ako mystické telo Kristovo. Preto nemôže byť porovnávaná so žiadnymi inými kresťanskými denomináciami, ani inými náboženstvami. Je univerzálnym nástrojom spásy a skrze ňu Boh zostupuje na tento svet a pôsobí na ľudské osudy. Cirkev sama seba definuje ako nástroj spásy, ktorá volá ľudstvo k obráteniu a pokániu. Túto spásu ponúka prostredníctvom svojich sviatostí a evanjelizačným slovom.
Ekumenický dekrét II. Vatikánskeho koncilu Unitatis Redintegratio odbúral tento nárok Cirkvi na svoju jedinečnosť a absolútnu hodnotu. Dokumentuje to v textoch používanie slova „cirkvi“. V dovtedajšej praxi sa s týmto nestretávame, najmä nie na označovanie nekatolíckych kresťanských denominácií. Tradicionalisti tvrdia, že Cirkev o nich vždy učila ako o heretických. V odstavci č. 3 tohto dokumentu sa môžeme dočítať: „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“
Tu sa nejedná už len o príslušníkov jednotlivých cirkví, ale o cirkvi samotné, s ich hodnotovým a štrukturálnym systémom. Podiel spásy sa priznáva aj v nekatolíckych náboženstvách. Tradicionalisti toto právom odsudzujú, pretože protirečí dogme "mimo Cirkev niet spásy" a poukazujú nato, že táto prax je v protiklade so Syllabom Pia IX. , v ktorom sú citované a odsúdené nasledujúce vety a tvrdenia:


16. „Ľudia môžu v ktoromkoľvek náboženskom kulte nájsť svoju cestu večnej spásy a prísť k večnej blaženosti.“
17. „Vo večnú spásu všetkých tých, ktorí nežijú v pravej Kristovej Cirkvi, môžeme mať aspoň dobrú nádej.“
18. „Protestantizmus nie je nič iného, len odlišná forma jedného a toho istého pravého kresťanského náboženstva a v tomto vyznaní je možné takisto sa páčiť Bohu, ako v Katolíckej cirkvi.“

Tradicionalistický kňaz Franz Schmidberger uvádza ďalšie odstavce tohto dokumentu odporujúce katolíckej náuke: „Keďže sa dnes pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých čiastkach sveta vyvíjajú modlitbou, slovom i skutkom mnohé úsilia, aby sa dosiahla tá plnosť jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia časov a horlivo sa zapojili do ekumenickej činnosti.“ Tradicionalisti tvrdia, že celý tento dokument má za cieľ dospieť k veľkej zhode a „bezkonfliktnosti“ so všetkými inými kresťanskými konfesiami a prúdmi. Zdôrazňuje sa sociálna funkcia Cirkvi a na vedľajšiu koľaj sa odstavuje jej podstatná úloha; zvestovať národom vieru a rozdávať im milosť. Ako som spomínal v predchádzajúcich statiach sa potvrdzujú Lefebvrove tézy o tom, že dokumenty sú dvojznačné a jednotlivé state si navzájom protirečia a sú na pokraji herézy, ak nie celkom. Napríklad v jedenástom bode tohto dokumentu sa môžeme dočítať: „Spôsob a metóda, s akou sa predkladá katolícka viera, nesmie byť nijak na prekážku dialógu s bratmi. V tom istom čase treba dôkladnejšie a správnejšie vysvetliť katolícku vieru takou formou a rečou, ktorú môžu naozaj porozumieť aj oddelení bratia.“ Franz Schmidberger vysvetľuje, že napríklad pri „dialógu“ s protestantmi by ako prekážka mohla ponímať pápežský primát, mariánske učenie, učenie o milosti a o očistci. Vzápätí však ďalšia veta v dokumente dodáva: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celé učenie.“ Tu sa dostávame do logického rozporu. Katolícke učenie sa zmení na „hierarchiu právd“, čo je podľa Schimdbergera útok na celé kresťanstvo. Niektoré pravdy ostávajú v popredí, nakoľko pre moderného katolíka – ekumenistu sú príjemné a o iných sa nehovorí. Z katolíckeho pohľadu je to však nelogické, nakoľko katolícka viera tvorí systém a jej jednotlivé články jeden z druhého vyplývajú. Podobným spôsobom boli zostavené všetky ostatné sporné dokumenty II. Vatikánskeho koncilu.

3.2.1 Hodnoty iných náboženstiev

Koncil v tomto dokumente hovorí o hodnotách iných náboženstvách nasledovne: „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“ Lefebvre túto formuláciu považuje za herézu. Jediným prostredníkom spásy je Katolícka cirkev. Tie, či oné spoločenstvá sú odlúčené od katolíckej viery a Duch svätý prostredníctvom nich nemôže pôsobiť na ne. On môže bezprostredne pôsobiť na jednotlivcov – duše, alebo môže čerpať z prostriedkov spásy, napríklad krstu, ktorý sám o sebe nemá žiadne znaky odlúčenia. Podľa jeho teologického názoru je možné napríklad sa spasiť v protestantizme, ale v žiadnom prípade nie skrze protestantizmus. V nebi sú podľa Lefebvra iba katolíci. Tu je na mieste pre ilustráciu pripomenúť niektoré Lutherove výroky:

1.Že v pápežstve najväčšou a najstrašnejšou ohavnosťou je omša.
...veď je to číry ľudský výmysel, ktorý Boh nenariadil...omša je vec škodlivá...
2.Očistec... načim pokladať za číre diabolské strašidlo...
3.Vzývanie svätých patrí tiež medzi Antikristove zneužitia...
4....všetci sme zatratení a že nieto na nás ani štipku dobrého...
nieto nijakého dobrého skutku, ale len samé zlé skutky...
5.(Vo Sviatosti oltárnej):...chlieb tu je i zostáva...
6.Odpustky sú pobožné podvody na veriacich.
7.Rímsky pápež nie je zástupcom Krista...
8.Spravodlivý hreší aj v každom dobrom skutku...

3.3 Nostra Aetate - Dekrét o nekresťanských náboženstvách

Tento koncilový dokument bol smerovaný východným náboženstvám, s ktorými chcela Cirkev tiež nadväzovať ekumenické kontakty. Tradicionalisti ostatné náboženstvá(mám na mysli najmä buddhizmus, hinduizmus a islam), uznávajú potiaľ, že tieto systémy obsahujú množstvo dobrých filozofických myšlienok, prirodzených právd a životných múdrostí. Avšak aj cez diferencovaný prístup k nim tradicionalisti zdôrazňujú, že tieto systémy viac-menej odďaľujú z katolíckeho pohľadu základnú pravdu. Totiž nie je ich súčasťou náuka o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi, teda neukazujú pravú cestu k spáse a svojím učením Duchu svätému odporujú.

3.3.1 Hinduizmus a buddhizmus

Tieto náboženstvá katolíkom sťažujú misijnú činnosť, pretože pôsobenie medzi ľuďmi pohanských a nižších kultov je oveľa ľahšie a konverzie sú početnejšie, ako u ľudí pri ucelených náboženských systémoch. O hinduizme sa konciloví otcovia vyjadrili, že „Hľadajú oslobodenie od úzkostí našej existencie asketickým spôsobom života, alebo hlbokým rozjímaním, alebo utiekajúc sa k Bohu s láskou a dôverou...“ K akému bohu? Hinduizmus je predsa všetko iné, než viera v jedného boha.
O buddhizme konciloví otcovia napísali vyjadrenie: „Buddhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím alebo vďaka pomoci zhora.“ Formulácia je pre katolíka neprijateľná a je blízka gnóze. Tu sa hovorí o viere v samo spasenie, a to protirečí katolíckemu chápaniu spasenia, kde je absolútna nutnosť zásahu Spasiteľa a dar milosti sa v katolicizme chápe úplne inak. Východné náboženstvá sú panteistické, čo je v príkrom rozpore s kresťanskou koncepciou personálneho Boha. Táto iluzórna sympatia koncilu k východným náboženstvám má podľa tradicionalistov za následok tiež podiel na ich prieniku do Európy.

3.3.2 Islam

Podobný problematický je vzťah k islamu. Dokument sa k moslimom prihovára: „Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktorí sa klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom... Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale si ho ctia ako proroka.“
V roku 1985 Ján Pavol II. počas svojej návštevy v Maroku povedal mohamedánom: „My (kresťania) veríme v toho istého boha.“ Je to pre katolíka divný boh mohamedánov: bez druhej a tretej Božskej osoby a podľa Jána Pavla II. je to ten istý boh ako Najsvätejšia Trojica. Ján Pavol II. asi nechce vidieť, že Korán – svätá kniha mohamedánov v článku č.2 hovorí: „Ten , kto verí v Trojicu je nečistý ako výkaly a moč.“ Alebo Korán v súre č.5. verš 19/17 hovorí: „Zaiste, neveriaci sú tí, ktorí hovoria, že Alah je Mesiáš, syn Márie.“ Niektoré prúdy islamu dovoľujú zabiť kresťana beztrestne. Dokumentuje to história Európy a aj Slovenska, nezabúdajúc na invázie moslimov, ktoré pustošili Európu, zatiaľ čo pápeži ako Pius V. oslavovali víťazstvo katolíckych vojsk v bitke pri Lepante v roku 1571, ktoré obránili Európu od mohamedánskych nájazdov. Tiež v modlitbe zasvätenia k Najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu sa katolíci modlia: Buď Kráľom tým, ktorí sú doposiaľ ponorení v temnotách modloslužby a islamu a nezdráhaj sa priviesť ich do svojho svetla a kráľovstva. Český tradicionalista Michal Semín sa teda pýta, ako si má vysvetliť bozkávanie koránu Jánom Pavlom II. na znak úcty. Naproti tomu Ján Pavol II. toleruje mohamedánov v Ríme, ktorí len pár krokov od baziliky svätého Petra, postavili jednu z najväčších mešít na svete.
Podľa môjho názoru ide o zavádzanie, ak sa tvrdí, že moslimský boh a kresťanských Boh majú veľa spoločného, ak nie sú totožný. Islam vôbec nehovorí o trojjedinosti Boha. Kresťanstvo hovorí o Kristovi ako Božom synovi a strede vesmíru. Pre katolíkov je Kristus - spasiteľ základný článok katolíckej viery a pre moslimov je len prorokom, rovným iným starozákonným prorokom.
Tradicionalisti hovoria o tom, že zmierlivý a indiferentný postoj k islamu je nebezpečný, nakoľko islam je agresívne náboženstvo, s cieľom zničiť kresťanskú civilizáciu. Takéto obrátenie k islamu podľa tradicionalistov dehonestuje boj a mučenícku krv mnohých kresťanov, ktorí bojovali v minulých dobách proti islamskému nebezpečenstvu, napríklad svätý Ján Kapistránsky, ktoré kresťanskej Európe viac, než päťsto rokov hrozilo.

3.3.3 Judaizmus

„A hoci židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na smrti Kristovej, predsa nemožno pripisovať všetkým vtedajším židom bez rozdielu a ani dnešným židom to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení.“, takto dokument Nostra aetate kvalifikuje nový vzťah k židom a ich náboženstvu. Naproti tomu prvý pápež, svätý Peter apoštol hovorí, že židom kladie vinu bez rozdielu, nakoľko zabili pôvodcu života. (Sk 3,15) Tradicionalisti hovoria, že Boh si izraelský národ vyvolil a dal im celý Starý zákon a šancu pripraviť sa na príchod sľúbeného Spasiteľa. Na tohto Spasiteľa čakali aj židovský otcovia Jakub, Izák, Mojžiš a Abrahám, preto ich katolíci považujú za svojich otcov vo viere a samozrejme uznávajú aj celú židovskú tradíciu. Starý zákon však bol prekonaný Kristovou obetou na kríži. Z jeho prebodnutého boku vyšla nová Cirkev, ktorá zahŕňa všetky stavy, rasy a kultúry.

Vo vzťahu k nekresťanským náboženstvám koncil prehlásil v tomto dokumente: „Katolícka Cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na oné spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odbleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život (Jn 14,6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko. Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadviažuc dialóg a spoluprácu s vyznavačmi iných náboženstiev, a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a spoločensko-kultúrne hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú.“ Lefebvre tiež poukazuje na herézu, pokiaľ sa hovorí o prospešných hodnotách iných náboženstiev. Pýta sa, že ako sa má pozerať napríklad na islamskú polygamiu a hindský polyteizmus. Lefebvra priznáva vyznávačom i týchto náboženstiev príležitosť k spáse a to, že tieto systémy prechovávajú isté spomienky na prvotné zjavenia – Boh, pád, spása – skryté hodnoty, ktoré by Božia milosť mohla využiť k podnieteniu obrátenia a viery, ale podľa Lefebvra sú spomínané náboženské systémy samé o sebe falošné, kde je ukrytá najmä modloslužba, vzdávanie pocty démonom a kult človeka.

3.4 Dignitatis humanae - Dekrét o náboženskej slobode

V konečnom dôsledku táto konštitúcia znamená laicizáciu štátnych a spoločenských štruktúr. To znamená, že pri tvorbe ústav, zákonov, v parlamente, na školách, súdoch a továrňach majú všetky náboženstvá rovnaké práva. Žiadne z nich nesmie byť pri svojej činnosti obmedzované, iba ak by boli spoločnosti nebezpečné. Dokument hovorí: „... že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu.“ Tradicionalisti hovoria o tom, že Katolícka cirkev vždy jasne učila, že k vyznávaniu žiadneho náboženstva nemôže byť človek prinútený. Iné je však zabraňovanie vplyvov iných z tradicionalistického pohľadu „falošných“ náboženstiev, ich verejnému šíreniu a budovaniu kultových stredísk. To súvisí so vznikom sekulárnych vlád a spoločností, ktorá odmietla myšlienku Imperium sacrum, teda katolíckeho štátu, kde je Ježiš Kristus ustanovený ako kráľ nad spoločnosťou. Téme panovania Krista nad profánnou spoločnosťou sa venuje encyklika Pia XI. Quas primas - o Kristovi kráľovi, ktorá je v protiklade s dekrétom O náboženskej slobode. Tému vzťahu Cirkvi a štátu rozoberiem v samostatnej kapitole.
Pápeži 19. a prvej polovice 20. storočia generálne odsudzovali koncepciu náboženskej slobody. Považovali ju za prísne nekatolícku. Pápež Pius IX. v Syllabe errorum - odsúdených omylov, náboženskú slobodu považuje za scestnú a odsúdil ju vetami:
„Veta 77: V dnešnej dobe je nemožné nárokovať si na to, aby katolícke náboženstvo bolo jediný štátom uznávaným náboženstvom a aby iné spôsoby uctievania boli vylučované.
Veta 78: Preto je chvályhodné aby prisťahovalci v katolíckych krajinách mohli verejne praktikovať svoje náboženstvo, nech je akéhokoľvek druhu.“
Ďalší badateľný rozpor vidieť v pojednaní o svedomí. V prvom odstavci sa v súlade s katolíckou náukou hovorí o tom, že človek sa musí podriadiť Božím zákonom: „A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä čo sa týka Boha a jeho Cirkvi. A poznanú pravdu sú povinný prijať a zachovávať. No svätý cirkevný snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti sa týkajú ľudského svedomia, zaväzujú vo svedomí a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne.“ Avšak v odstavci druhom a treťom sa velebí sloboda človeka, jeho vlastné svedomie, že to dochádza k rozporu s vlastným svedomím: „Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať vo všetkej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ, t.j. Boha. Preto sa nesmie nútiť konať proti svojmu svedomiu. Ale mu ani neslobodno prekážať konať podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti. Náboženstvo je totiž takej povahy, že sa uplatňuje predovšetkým vnútornými dobrovoľnými a slobodnými úkonmi, ktorými sa človek obracia priamo na Boha.“
Pri každej príležitosti sa zdôrazňuje, najmä v Gaudium et spes a Dignitatis humanae, sloboda, ktorá je definovaná ako neprítomnosť nátlaku. Podľa Lefebvra je ale zrejmé, že neexistuje žiadna spoločnosť, v ktorej by neexistoval fyzický nátlak prinucovania pomocou trestov, alebo pomocou duchovného strachu pred trestami, ktoré sú právom stanovené. V opačnom prípade by zavládla anarchia. V duchovnej oblasti myšlienka na peklo zaťažuje ľudské svedomie a je to prospešný nátlak, ktorý pomáha dušiam k spáse.

4. Liturgická reforma – Novus Ordo Missae

4.1 Lex orandi, lex credendi

V druhej polovici 16.storočia Lutherovo a Kalvínovo učenie zachvátilo väčšiu časť európskeho kontinentu. Katolícka cirkev ostala v defenzíve. Mala však záujem na tom, aby sa obrodila. Toto sa aj udialo, no nie podľa predstáv stredovekých a rannonovovekých reformátorov a politických špičiek. Nie veľmi morálne vyprofilovaných „renesančných pápežov“ vystriedala generácia veľkých pápežov, ako Pavol III., ktorý zvolal Tridentský koncil a svätý Pius V., ktorý závery tohto koncilu uviedol v prax v podobe novej zjednotenej liturgie, misála a kanonického práva. Toto bolo veľmi dôležité. Cirkevná náuka, prax a liturgia bola očistená od nekatolíckych stredovekých nánosov a bola pripravená čeliť „protestantským herézam“. Dôležitou oblasťou života Cirkvi bola liturgia. V rímskej kúrii od nepamäti platilo heslo lex orandi lex credendi, čiže zákon modlitby je zákonom viery. V praxi to znamená, že aká bude povaha liturgie, povaha kultu, obradov a modlitieb, taká bude tvár cele Cirkvi. Pápež Pius V. mal toto v 16. storočí, v čase najväčších náboženských búrok na zreteli, a preto svojou encyklikou Quo primum zjednotil liturgiu západnej Cirkvi. Slovíčko zjednotil v tomto prípade hrá veľmi veľkú úlohu. Do 16. storočia v Katolíckej cirkvi existovalo niekoľko rítov paralelne vedľa seba, ktoré Cirkev poznala a akceptovala. Zo stredoveku poznáme, napríklad Ambroziánsky rítus používaný najmä v Taliansku, alebo Mozarábijský toledský rítus, ktorý sa ujal v kresťanskej časti Španielska. Modernisti a liberálni teológovia všetkých období novoveku zjednotenú liturgiu napádali, že je nepôvodná, čiže bola umelo stvorená Piom V. To však nie je pravda, nakoľko Pius V. liturgiu zjednotil, aby sa rovnakým spôsobom slávila na celom svete. Vo svojej bule tento počin ošetril tým spôsobom, že táto tridentská liturgia je platná pre všetkých a do „konca časov“. Kto by na tomto chcel niečo meniť, alebo ju zrušiť má byť exkomunikovaný. Tento večný príkaz však ostal opomenutý a po II. vatikánskom koncile sa započal doteraz najtvrdší atak na katolícku liturgiu. Paradoxné je, že prišiel z vnútra Cirkvi a z jej najvyšších miest.

Prosper Guéranger v 19. storočí predpovedá: „Prvým znamením liturgickej herézy je nenávisť k Tradícii, ktorá nachádza svoje vyjadrenie vo formuláciách užívaných pri Božom kulte. Každý sektár, ktorý chce zaviesť novú náuku, nevyhnutne čelí liturgii, ktorá je najhlbším a najlepším prejavom tradície Cirkvi. Táto tradícia je najväčším hlasom pripomínajúcim vieru počas celých storočí. Ako bolo dosiahnuté, že lutheranizmus, anglikanizmus a kalvinizmus dokázali získať vládu nad masami? Všetko čo museli urobiť, bolo nahradiť staré knihy a pojmy novými a dielo bolo dokonané...Druhým znamením je nahradzovanie formulácii cirkevnej náuky citátmi zo Svätého písma. Počas celých storočí je známe, že prvenstvo, ktoré heretici prisudzujú svätému písmu pred definíciami Cirkvi, nie je ničím iným než snahou o to, aby ľahko zmenili Božie slovo podľa svojho obrazu a mohli s ním svojvoľne manipulovať... Všetko čo požadujú, je návrat ku koreňom, preto sa zdanlivo akoby vracajú ku kolíske kresťanských inštitúcií. Za týmto účelom skracujú, vymazávajú a vytrhávajú...túžia z liturgie odstrániť všetky obrady, všetky formulácie, ktoré vyjadrujú tajomstvá...Dosť bolo sviatostí, žehnaní, obrazov, svätých ostatkov, procesií a púti atď. Preč s oltárom, postačí iba stôl; dosť obetovania, ako v každom inom náboženstve postačí iba pokrm.“

Od Tridentského koncilu povaha omše, jej štruktúra a jej podstatné časti ostali nezmenené. Jediné čo sa menilo bolo tvorenie a prijímanie textov pre nové sviatky. Zmeny, ktoré zaviedli v liturgii pápeži Lev XIII., Pius X., Pius XII. a Ján XXIII., sa obmedzovali len na rubriky a súviseli s veľkým počtom nových svätých, ktorých spomienky boli od roku 1570 do misálu doplnené. Pius XII. uskutočnil reformu obradov Veľkého týždňa. Tieto zmeny, a na tom sa zhodujú všetky názorové frakcie v Cirkvi, boli plne v súlade z Tradíciou. Ján XXIII. vydal v roku 1962 nový misál, ktorého súčasťou bola bula Pia V. Quo Primum, čo malo vyjadrovať puto s misálom Pia V.
Pavol VI. správne predpovedal: „Liturgická reforma ponesie ducha koncilu až na kraj sveta.“ Tradicionalisti odmietajú liturgickú reformu, nový omšový obrad – Novus Ordo Missae. Tvrdia, že sa jedná o základy viery. Odvolávajú sa na učenie mnohých pápežov, medzi iným aj Pia XII., ktorý v encyklike Mediator Dei – O posvätnej liturgii z roku 1947, odsudzujúcu liturgické reformy. Ako „bludnú cestu“ označil snahy obracať oltár k ľudu vo forme stola a slúžiť omšu v ľudovom jazyku zlikvidovať čierny liturgický odev, krucifix bez tela Vykupiteľa a stôp utrpenia na ňom, či zavrhol polyfonickú hudbu a spev.

Pius XII. píše, že liturgia musí byť v súlade s vierou, musí vieru vyjadrovať, inak je neporušenosť katolíckeho náboženstva ohrozená dokonca existenčne. Pápeži sa snažili o istú obrodu liturgie, ale v súlade s právom a tradíciou Katolíckej cirkvi. Najviac sa o to pričinil pápež Pius X., napríklad spomínaným znížením vekovej hranice pri udeľovaní prvého svätého prijímania. Tradicionalisti hovoria o tom, že aj do tejto oblasti sa už od pontifikátu Leva XIII. začali infiltrovať liberálne a ekumenické tendencie. Už pred koncilom zachytávame prvé správy, že niektorí liberálni kňazi svojvoľne začali meniť liturgiu, alebo jednoducho začali celebrovať omšu tvárou k ľudu a v ľudovom jazyku. Avšak v tej dobe Rím proti nim nekompromisne zakročil. Pius XII. veľmi nedôveroval Montinimu, budúcemu Pavla VI. Montini v štyridsiatych rokoch minulého storočia vo svojej milánskej diecéze vydal pastiersky list, ktorým nabádal na liturgickú obnovu. V pastierskom liste komfirmoval všetko, čo Pius XII. odsúdil. Neskôr ako pápež schválil liturgickú reformu, ktorú pripravil jeho osobný priateľ Annibale Bugnini.

4.2 Annibale Bugnini – strojca protestantizácie omše

Bugnini bol známy tým, že podporoval protestantizáciu katolíckej omše. Sám hovorieval, že v mene ekumenizmu musia byť zo svätej omše odstránené tie katolícke špecifiká, ktoré by mohli prekážať protestantom a židom. Stephan Maessen sa domnieva, že práve liturgická reforma sa stala hlavným nástrojom ekumenizmu; s mentalitou moderného človeka s jeho humanizmom a kultúrou tohto sveta.
S veľkým predstihom už v roku 1955 Bugnini nechal preložiť liturgické texty protestantskému biskupovi Pintonellimu. Bugnini bol radovým členom liturgickej komisie. Neskôr sa stal profesorom liturgie na Lateránskej univerzite. Pápež Ján XXIII. ho však neskôr odvolal pre jeho progresivizmus a modernizmus. Späť ho povolal Pavol VI., už ako predsedu liturgickej komisie.
Lefebvre spomína na toto obdobie 60. rokov minulého storočia, že štátny sekretár kardinál Cicogniani sa sťažoval, že Bugnini mal kedykoľvek prístup k Pavlovi VI. a ten podpisoval čo chcel bez toho, aby to niekedy čítal.

4.3 Novus Ordo Missae odporuje koncilovému dokumnetu Sacrosancum Concilium

Faktom ostáva, že Novus ordo a mnoho ďalších pokoncilových liturgických úprav prodľa tradicionalistov odporuje niektorým paragrafom konštitúcii II. vatikánskeho koncilu Sacrosanctum Concilium – O posvätnej liturgii. Tvorcovia reforiem sa však na túto konštitúciu často odvolávajú. O rozporoch svedčia nasledujúce riadky:
§ 4: Napokon svätý koncil verný Tradícii vyhlasuje, že svätá Matka Cirkev má všetky právoplatne uznané obrady za rovnoprávne a rovnako dôstojné a chce ich aj naďalej zachovať a všemožne napomáhať; taktiež si želá, aby sa podľa potreby vo svojom celku starostlivo v duchu zdravej tradície zrevidovali a obrodili podľa terajších okolností a potrieb.
§ 23: Aby sa zachovala zdravá tradícia a pritom sa otvorila cesta oprávnenému vývoju, revíziu jednotlivých častí liturgie má vždy predchádzať dôkladný teologický, historický a pastorálny výskum. Okrem toho treba brať zreteľ na všeobecné zákony výstavby a ducha liturgie, ako aj na skúsenosti z nedávnej liturgickej reformy a miestami udelených indultov. Napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje skutočné a zaručené dobro Cirkvi. Treba dbať aj na to, aby nové formy určitým spôsobom organicky vyplývali z doteraz jestvujúcich. A nech sa dáva pozor, aby nakoľko možno neboli veľké rozdiely medzi obradmi susedných krajov.
Tieto ustanovenia podľa tradicionalistov zjavne odporujú skutočnosti, nakoľko mnohé časti tridentskej liturgie boli vyhodené, alebo boli nahradené inými textami, často s celkom odlišným významom. Táto konštitúcia hovorí aj o ostatných podstatných aspektoch, ktoré prešli reformou. Napríklad latinčina, ktorá je ošetrená v § 36.1: V latinských obradoch nech sa zachová používanie latinského jazyka, bez narušenia partikulárneho práva. Je zjavné, že latinčina z katolíckych kostolov, až na malé výnimky úplne vymizla.
Čo sa týka cirkevnej hudby situácia je podobná, ale v §116 sa môžeme dočítať nasledovné: Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný spev rímskeho obradu, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok predné miesto.
Mnohí konciloví otcovia sa s odstupom času domnievajú, že liturgická reforma neprebehla vôbec v intenciách II. Vatikánskeho koncilu. Niektorí z nich sa zásadne postavilo proti akýmkoľvek zásahov do omšového kánona. Kardinál Heenan sa domnieva, podľa záverečnej reči Jána XXIII., že on sám netušil o pravých plánoch progresivistických teológov.

4.4.Missa Normativa

Biskupská synoda už v roku 1967 odmietla pripravovanú reformu. V auguste 1967 bola v Sixtínskej kaplnke prvýkrát verejne slúžená nová omša, ktorej sa zúčastnili i synodálni biskupi. Nový rítus dostal označenie Missa Normativa. O niekoľko dní boli biskupi požiadaní o vyjadrenie či akceptujú štruktúru tejto omše. Áno(placet) povedalo 71 biskupov, 43 hlasovali nie(non placet); 62 hlasovali áno s výhradami(placed iuxta modum) a štyria sa zdržali. Rozbor hlasov placed iuxta modum ukázal, že 26 z nich bolo v podstate proti Missa Normativa. Táto nakoniec ani nebola prijatá, keďže neobdržala potrebnú väčšinu. Viacerí kardináli a biskupi posielali početné intervencie proti novej omši. Arcibiskup Cordeiro o nej hovoril: „Je neprijateľná od začiatku do konca.“ Anglickí kardináli a biskupi sa postavili proti zmenám, ktoré zmenšovali tajomstvo reálnej Kristovej prítomnosti. Tieto mnohé biskupské intervencie zapríčinené obavami, že zmeny vyvolajú chaos, prispeli k odmietnutiu tohto rítu. Keď bola táto omša v roku 1969 schválená s malými úpravami ako Novus Ordo Missae, s protestantizujúcou povahou nanovo, nebola evidentne výsledkom úsilia II. vatikánskeho koncilu, alebo biskupov.

4.5. Najvyššia svätá obeta, alebo eucharistická hostina?

Tradicionalisti sú utvrdení v tom, že pri dnešnej liturgickej reforme dochádza k opakovaniu histórie zo 16. storočia. Oltár býva nahradený stolom a je z neho odstránený krucifix. Svätá omša sa už nenazýva ako najvyššia svätá obeta, ale čoraz častejšie počujeme o pamiatke, večery a celebrácii. Nastupuje argumentácia o aktívnejšom podiele ľudu na liturgii. V ekumenickej perspektíve sa hovorí o večery, pretože pojatie omše ako obete, podľa reformátorov bráni jednote kresťanstva. Tieto postuláty sa začali rozvíjať už na II. vatikánskom koncile a nazývali sa epocha liturgického pluralizmu v eucharistickej jednote.
Liturgista Luis Bouyer, ktorý sa spočiatku podieľal na koncilových reformách však nakoniec prehlásil: „Katolícka liturgia bola nakoniec pod zámienkou prispôsobenia a zrozumiteľnosti sekularizovaným masám zničená. Musím ešte raz zdôrazniť, že v dnešnej dobe neexistuje v Katolíckej cirkvi nič, čo by sa dalo nazvať ako liturgia“

4.6 Protestantizácia liturgie

Blízky spolupracovník Pavla VI., Jean Guitton priznal: „Zámerom Pavla VI. v liturgických otázkach, bola taká reforma katolíckej liturgie, aby sa čo najviac podľa možností priblížila k liturgii protestantskej – večere Pánovej.“ Táto liturgická reforma je veľmi vzdialená duchu liturgie stanovenej pápežom Piom V. Ozývajú sa hlasy, napríklad aj súčasného pápeža Benedikta XVI., ktorý má záujem Novus Ordo Missae reformovať. Tradicionalisti sú však skeptickí. Hovoria, že revolúciu nie je možné reformovať. Stotožňujú sa s konzervatívnym mysliteľom Josephom de Maistre, ktorý z pomedzi mnohých úvah o revolúciách hovorí: „Jedinou cestou je uvedomelá kontrarevolúcia, svojím spôsobom revolúcia, pretože tá v mene starých a preverených hodnôt bude musieť vypovedať vojnu novým poriadkom, ktorí sa protivia tomu večnému.“ Martin Rafal Čejka, tradicionalistický aktivista z Čiech hovorí, že prejavom poriadku je stálosť a tá liturgickej reforme chýba , pretože sa neustále mení a sú na ňu kladené nové požiadavky. Prirovnáva ho k „ trockistickému kapitalizmu“, ktorý sa dožaduje neustálych reforiem, reforiem, reforiem. Pýta sa, že koľko bolo od roku 1969 vydaných dokumentov ohľadne novej omše a ako sa k tomu majú postaviť katolíci, keď každý mesiac vychádza ďalší, ktorý opravuje predošlé a úvahu zakončuje, že tento neustály nepokoj je prejavom pekla.

4.7 Sporné miesta liturgickej reformy

Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že všetky tradicionalistické komunity odmietajú liturgickú reformu Novus Ordo Missae ako celok s tým odôvodnením, že je jednoducho nekatolícka. Preto na ilustráciu rozoberiem jednotlivé časti, ktoré tento nekatolícky charakter obsahujú.

4.7.1 Nový misál z roku 1970

Pri zavádzaní liturgickej reformy, bol vydaný misál, a takisto predhovor k novému misálu. Mal to byť akýsi manuál na slúženie novej omše. Tento bol podľa tradicionalistov svojou povahou rýdzo protestantský. Biskupi ho odmietli, ale len s drobným prepracovaním bol schválený. Na ukážku uvádzam problematickú pasáž: „Večera Pánova, alebo svätá omša je posvätné stretnutie, alebo zhromaždenie Božieho ľudu, ktorý sa schádza, aby za predsedníctva kňaza oslávil pamiatku na nášho Pána. Preto pri zhromaždení miestnej cirkvi platí čo Kristus povedal: „Kde sú dvaja, alebo traja v mojom mene, tam aj ja som s nimi.“ Táto definícia je pre katolíka podľa tradicionalistov neprijateľná. Omša nie je ani stretnutie, ani pamiatka. Je to nekrvavé sprítomnenie Kristovej obety na kríži. Kňaz nemá predsedať, ale má byť kňazom – obetujúcim. Tieto veci nakoniec boli upravené, ale ani tak zmienka o obeti nie je v tradičnom zmysle. Luther sám pripúšťa, že svätá omša je obetou chvály a vďaky, ale nie zmierná obeta za hriechy. Poňatie omše ako obety chvály je dnes v katolíckej teológii pomerne častý jav. Tridentský koncil však učí, že kto by toto učil, bude exkomunikovaný. Tradičný omšový obrad vyjadroval presne základy katolíckej viery; učenie o najsvätejšej trojici, o vtelení a smrti Bohočloveka, o obetnom a zmiernom charaktere jeho obety, o odpustení hriechov, o sile príhovoru a spoločenstve svätých, o pomoci, ktorú preukazuje táto obeta Cirkvi trpiacej v očistci o hierarchickom spoločenstve viery atď. Tradicionalistickí kňazi o tomto novo misáli hovoria ako o „hrobárovi katolíckeho kňažstva“.

4.7.2 Vstup (introit)

Už úvod novej liturgie sa líši. V tradičnej omši svätého Pia V. kňaz vystupoval k stupňovitému oltáru až po modlitbe Confiteor (vyznávam sa), aby vyvolal zmiernu povahu obety. V novej omši kňaz s asistenciou hneď pristupuje k obetnému stolu s cieľom „vyvolať jednotu spoločenstva zhromaždených veriacich“. Nové formulácie nedávajú vôbec tušiť, že omša má zmierny charakter. Týmto spôsobom je prijateľná aj pre protestanta. Sporné veci sa jednoducho vypreparovali.
Napríklad žalm Judica me, ktorý je pre protestantov neprijateľný, bol odstránený, pretože sa tam spomína vstup k „oltáru Božiemu“. Takisto modlitba Aufer a nobis pripomínajúca starozákonnú obetu, kedy kňaz vystupoval do svätyne svätých, aby obetoval krv z obetných zvierat, takisto vypadla. Modlitba Oramus te Domine, ktorá sa domáha príhovoru svätcov, ktorých ostatky sú uložené v oltári, bola z novej omše odstránená, pretože oltárny kameň sa dnes iba doporučuje. K podobným krokom, ktoré previedli reformátori za Pavla VI., robili začiatkom novoveku zásahy do omše Martin Luther a Thomas Cramner.

4.7.3 Svätá Trojica a Kyrie

Tento článok viery katolíkov podstatne odlišuje od iných náboženstiev. Ide o vzývanie Svätej Trojice. Tradicionalisti poukazujú na to, že odkazy na Svätú trojicu boli zredukované na minimum. Okrem prežehnania na začiatku svätej omše a požehnaní na konci sa vôbec nevyskytujú. Všetky modlitby, ktoré končili: „Skrze Krista Pána nášho Ježiša Krista, ktorý je s Tebou a Duchom svätý, ktorý s Tebou žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen.“, boli skrátené a nahradené jednoduchým: „Skrze Krista, nášho Pána“. Okrem iného trojnásobné Kyrie sa zredukovalo a modlitby Sláva Otcu... boli úplne vyškrtnuté. Tradicionalisti sa domnievajú, že toto všetko bolo prevedené so zjavným zámerom. To bolo z ekumenických pohnútok odstránené, pretože napríklad židia neveria v Svätú Trojicu. Tá by im mohla pri dnešnom kurze „prekážať“. Preto tradicionalisti hovoria o bezbožnosti zo strany katolíckych reformátorov.

4.7.4 Offetorium

Offetorium znamená obetná modlitba. Už od stredoveku môžeme pozorovať útoky na túto modlitbu. Rôzne kresťanské sekty mali spoločné znaky najmä v tom, že im najviac prekážal latinský jazyk, rímsky kánon svätej omše, offetórium a kňazský celibát. Bugniniho reformátori zmenili kompletne celé offetórium, čo mení celú povahu svätej omše ako zmiernej obety, na pamiatku, večeru, hostinu. Ostalo z neho len pôvodné oslovenie: „Modlite sa bratia a sestry“.
Offetorium v Rímskom misále svätého Pia V.: „Prijmi, svätý Otče, všemohúci večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu, ktorú ja, tvoj nehodný služobník, obetujem tebe, svojmu živému a pravému Bohu, za nespočetné hriechy, urážky a nedbanlivosti a za všetkých vôkol stojacich, ale i za všetkých veriacich kresťanov, živých a mŕtvych, aby mne aj im osožila na spasenie do života.
Bože, ktorý si zázračne stvoril a ešte zázračnejšie obnovil dôstojnosť ľudskej prirodzenosti: skrze tajomstvo tejto vody a tohto vína daj nám účasť a Božstve toho, ktorý ráčil stať sa účastným na našom človečenstve, Ježiš Kristus, Syn tvoj, Pán náš, ktorý s Tebou žije a kraľuje v jednote Ducha svätého Boh po všetky veky vekov. Obetujeme tebe, Pane kalich spasenia a vzývame tvoju dobrotivosť, aby sa vznášal, ako ľúbezná vôňa pred tvárou tvojej velebnosti za spasenie naše a celého sveta. Amen.
Prijmi nás, Pane, v duchu ponížených a v srdci skrúšených a naša obeta nech koná sa dnes pred tvojou tvárou tak, aby sa ľúbila tebe, Pane Bože.“
Nové offetorium znie: „Dobrorečíme Ti, Bože, Pane svetov, že sme z Tvojej štedrosti, prijali toto víno. Obetujeme ho Tebe ako plod viniča a práce ľudských rúk. Daj, aby sa nám stalo duchovným nápojom. Zvelebený Boh naveky!“ Toto offetorium nesie totožné znaky židovskej prestolnej modlitby: „Pochválený buď, Ty, večný náš Bože, ktorý tvoríš plod vínnej révy. Pochválený buď za plod vínnej révy, tak ako za všetky iné dary poľa.“ Z katolíckej liturgie zmizli všetky tradične katolícke prvky. Tradicionalisti tvrdia, že tento Bugniniov ekumenizmus bude mať ďaleko siahajúce následky, nakoľko nasledujúce generácie, ktoré nepoznajú starý rítus, nebudú poznať a nebudú následne veriť, že svätá omša je zmierná obeta za hriechy.

4.7.5 Slová premenenia

Tradicionalisti upozorňujú na to, že pokoncilová liturgická reforma si dovolila siahnuť na to najposvätnejšie, a sfalšovala slová premenenia. Od čias apoštolov sa nad kalichom hovorilo, že sa jeho krv obetuje za mnohých. Toto bolo nahradené za všetkých. Pričom gréčtina má pre oba termíny osobitné výrazy. Tridentský katechizmus jasne hovorí, že nie všetci budú mať úžitok z Kristovej spásy. Ak povedal za mnohých, myslel tým vyvolených spomedzi židovstva a pohanstva. Nie všetci ľudia budú mať prospech z Kristovej krvi a budú spasení. Faktom ostáva, že slová premenenia prislúchajú kánonu. Ten pochádza od najstarších dôb a Katolícka cirkev si ho veľmi opatrne strážila počas všetkých predchádzajúcich dôb. Je známe, že do tejto pevnej a nemennej časti omše ani najnemorálnejší pápeži stredoveku sa ho neodvážili pozmeniť. Rímsky kánon bol nahradený kratším, v ktorom sa menili formulácie a k nemu sa pridali tri alternatívne, nové kánony. Tie majú za následok podľa Lefebvra, že dochádza k desakralizácii svätej omše, ktorá nie je vykonávaná s patričnou úctou. Prichádza ku skracovaniu obradov a tichá omša, ktorá bývala slúžená bez účasti ľudu, napríklad z mnohých kontemplatívnych rehôľ úplne vymizla. Liturgická reforma totiž nepočítala s tichou omšou a Bugnini hovorí pred generálnymi predstavenými rehôľ: „Po pravde povedané, na to som vôbec nepomyslel.“

4.7.6 Čelom k ľudu (in verso populum)

Prax desakralizácie a humanizmu v Cirkvi po II. Vatikánskom koncile sa markantne prejavila aj v postoji kňaza v liturgii. Argumentuje sa tým, že obrátenie kňaza v liturgii in verso populum[19] sa Cirkev vracia k pôvodnému sláveniu v jej počiatkoch a v duchu nového ekumenizmu a priblíženiu sa mentalite moderného človeka. Tradicionalisti tvrdia, že všetky prúdy bojujúce proti Katolíckej cirkvi; stredoveké sekty, protestantizmus a modernizmus sa odvolávajú na pomery v rannej fáze Cirkvi. Tieto pomery však nikto v skutočnosti nepozná, pretože historické pramene nie sú známe. Pius XII. tento archeologizmus odsúdil v encyklike Mediator Dei s tým, že cirkevné podanie nemožno postaviť proti prvokresťanským zvykom.
Tradicionalisti tvrdia, že prví kresťania sa modlili so svojím kňazom vždy k východu. Odtiaľ očakávali Kristov druhý príchod, „svetlo spravodlivosti“, ktorá bola predobrazom všetkého stvoreného svetla. Ratzinger vo svojom diele Duch liturgie píše: „Modlitba smerom k východu je tradíciou od začiatku a je to základný výraz jednotného kresťanského pohľadu na vesmír a dejiny, syntéza jedinečnej udalosti v dejinách spásy a životnej púte napred k Pánovi, ktorý raz príde...“
Na svoje bohoslužby si prenajímali aj rímske baziliky, ktoré mnohokrát neboli postavené smerom k východu. Preto s ohľadom na stavbu vždy boli obrátení na východ, a teda raz bol kňaz pred ľudom, a raz bol kňaz za ľudom. Zavedenie oltára k ľudu, mám na mysli oddelenie oltára od obetného stola, ktorý sa otočil a posunul bližšie k do stredu katolíckeho chrámu, v pokoncilovej dobe bolo zdôvodnené tým, že vraj tomu tak bolo v prvých storočiach a k tejto praxi sa opäť vracia. Odborník na liturgiu Klaus Gramber vo svojej štúdii Smerom k Pánovi píše, že sú oltáre smerom k ľudu niečím úplne novým. Katolícke oltáre boli prerobené na stoly, kde sa „pripomínala hostina“, a tak je celkom logické, že sa stôl obrátil k ľuďom ako v bežnom živote. Ak uznáme že svätá omša je obeť, tak kňaz spolu s ľuďmi v jednom smere sa obracia k Bohu a prednáša mu zmierne modlitby. Enycyklika Pia XII. Mediator Dei medzi iným odsudzuje snahu nahradenie pevných oltárov oltárnymi stolmi.
Tradicionalisti v reforme „otočení oltárov“ vidia priamy vplyv filozofie II. vatikánskeho koncilu. Stredom liturgie sa stal „človek dneška“ a „svojprávny katolík“. Texty koncilu neustále vyzdvihujú človeka a jeho pokrok a nič neprináleží pripomínať mu, že je hriechom opantaná bytosť, ktorá sa čoskoro pominie. Tradicionalisti hovoria, že obeta najlepšie vyjadruje závislý vzťah na Bohu.

4.7.7 Latinčina

Latinčina bol oficiálny jazyk Katolíckej cirkvi už od prvopočiatkov západného kresťanstva. Spĺňal funkciu univerzálnosti a stal sa hlavným znakom jednoty cirkvi na celom svete. Plnil i úlohu oddeľovania sakrálnej sféry od bežného svetského života. Tento pocit delenia života na tieto dve sféry je podľa Stephana Maessena prirodzený pre všetky spoločnosti. Táto sakrálna sféra sa podľa tradicionalistov chráni buď pred prístupom očí tým, že sa napríklad oddeľujú svätyne stenou (ikonostasom), ako je to napríklad v kostoloch východného rítu, alebo toto zahaľovanie sa uskutočňuje prostredníctvom „mŕtveho jazyka“, aby sa zabránilo neúctivo zvedavému prístupu k veľkému tajomstvu viery – misterium fidei. Týmto spôsobom podobne ako židovstvo si Katolícka cirkev chránila svoju bohoslužbu a sviatosti pred banálnym zľudovením. V liturgii sa napríklad aj celý kánon citoval potichu, aby sa zabránilo povrchnému chápaniu obradu. Modernisti argumentujú, že omša slúžená v ľudovom jazyku a nahlas je pre ľudí zrozumiteľná a pochopiteľná, to je údajne potrebné, aby človek pred Bohom vystupoval rozumne a záslužne. Tradicionalisti však ľudový jazyk z omše nevylučujú, pretože v tých častiach svätej omše, ktoré sú náučné ako čítanie lekcie a evanjelium, tam sa ľudový jazyk priam vyžaduje.
Druhým vatikánskym koncilom bola latinčina potvrdená ako oficiálny a liturgický jazyk rímsko-katolíckej Cirkvi. V mnohých dokumentoch koncilu sa hovorí o tom, aby sa v liturgii latina hojne využívala. Kardinál Stickler však tvrdí, že latinčina sa po koncile stala v Cirkvi prebytočnou, napriek tomu, že Ján XXIII. podpísal na oltári svätého Petra apoštolský list Veteru sapienta, ktorým latinčinu vo všetkou vehemenciou podporil, aby sa v Cirkvi hojne užívala.
Prax je však taká, že v posledných štyridsiatich rokoch časťou modernistického kléru sa naočkovala akási umelá averzia k latinčine. Katolícki predstavitelia a najmä katolícka tlač živí mýtus, že latinčine sa pri bohoslužbách nerozumelo a zabraňovalo sa „plnej účasti na liturgii“.
Hlavným sporom v tejto oblasti na ktorý poukazujú tradicionalisti sú rôzne preklady. Ide o liturgické texty, ktoré sú prekladané nepresne a majú mätúci, nejasný, často dvojznačný význam. Napríklad odpoveď na pozdrav „Dominus vobiscum“(Pán s vami), „Et cum spiritu tuo“, sa v niektorých krajinách ako napríklad v Českej republike prekladá, „i s tvojím“, čo je nesprávne. Správny preklad znie „i s duchom tvojim“.

4.7.8 Za všetkých, alebo za mnohých?

Je mnoho príkladov, ktoré usvedčujú, že v katolíckej liturgii sa diali sporné zásahy, ktoré by som mohol uviesť, ale asi najvýznamnejší, s ktorým tradicionalisti vedú spor sú konsekračné slová, kedy sa nahradilo v prekladoch, že svätá Kristova krv sa obetuje „za všetkých“ – pro omnibus, namiesto pôvodného „za mnohých“ – pro multis. Existujú dve rôzne interpretácie tohto sporu, ktoré majú oporu v Novom zákone: Kristus zomrel za všetkých ľudí secundum sufficientiam (t. j. podľa objektívneho pripravenia dostatočných prostriedkov spáse), alebo za mnohých secundum efficaciam (t. j. podľa účinnej práce, námahy hriešnika k získaní a privlastnení vykupiteľských zásluh). Tradicionalisti sú presvedčení, že Kristus mal na mysli práve interpretáciu pre mnohých. Latinské „pro multis“ a grécke „peri pollon“ značí to isté a toto je autentický preklad z aramejčiny. Nakoniec aj v novom misáli sú slová „pro multis“. Dôkaz že modernistickí liturgisti a prekladatelia toto slovo zmenili neprávom svedčia aj autentické citáty z písma. Jedná sa o spásu ľudí. Tradicionalisti hovoria, že spasení budú mnohí, teda iba tí, ktorí sa o to pričinia a splnia dané podmienky.
Rímsky katechizmus Tridentského koncilu hovorí o tom, prečo musí byť v slovách premenenia „za mnohých“, nie „za všetkých“: „Ak zoberieme do úvahy moc Kristovej obety, musíme povedať, že Spasiteľ prelial svoju Krv za všetkých. Teda ak pomyslíme na ovocie Kristovej obete, ľahko pochopíme, že nie všetci majú z nej úžitok; iba niektorí z nej čerpajú prospech. Ak sa teda hovorí ´za vás´, majú sa na mysli buď prítomní, alebo vyvolení zo židovstva, alebo z pohanstva. Stalo sa teda dobre, keď sa nepovedalo ´za všetkých´, pretože sa tu hovorí iba o ovocí Kristovho utrpenia, ktoré prinieslo prospech spásy iba vyvoleným. K tomu sa vzťahujú slová apoštola: ´Kristus sa obetoval raz, aby zahladil hriechy mnohých´(Heb. 9,28) a Kristove slová: ´Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú Tvoji.´“ (Katech. Tridentského koncilu.: II, 4., XXIV.)
Modernisti svojou koncepciou „za všetkých“ majú záujem možnosť spásy nastaviť do ekumenického zrkadla, aby aj konsekračné slová a prakticky celá omša vyznela v duchu nových koncilových požiadaviek. Výraz „za mnohých“ sa v skutočnosti vzťahuje iba na tých, ktorí budú účinne a skutočne spasení. Mienka, že slovo „za mnohých“ znamená „za všetkých“, to jest všetci a je ich mnoho, nemá dostatočné odôvodnenie. Kristus sám hovorí: Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených (Mt 22, 14) Franz Münster sa teda domnieva, že ide o falšovanie Kristových slov a neposlušnosť voči Tradícii. Avšak konciloví teológovia, ako napríklad jezuita Karl Rahner, ktorého spisy boli za pontifikátu Pia XII. odsúdené, sa na koncile revitalizovali, hlásali myšlienky, že všetci ľudia majú milosť posväcujúcu a nemôžu ju stratiť ani ťažkým hriechom. Títo všetci ľudia, či chcú, alebo nie, sú kresťania. Tí čo o tom nevedia nazýval pojmom „anonymní kresťania“. Jednoducho povedané, podľa Rahnera, kresťan vie, že je kresťan, ale nekresťan, „anonymný kresťan“ to zatiaľ ešte nevie. Následkom toho je, že všetci ľudia bez výnimky budú spasení. Protirečí to však jednému zo základných článkov viery; mimo Cirkev niet spásy. Pius IX. v encyklike Ubi primum píše: „Skrz náboženskú nedotknutosť klamlivo predstierajú ľstiví ľudia, že je možné dosiahnuť večnú spásu praktikovaním ktoréhokoľvek náboženstva. Usudzujú, že druhí, aj keď sú odlúčení od katolíckej jednoty, sú na tej istej ceste ku spáse a sú schopní dosiahnuť večný život. Chýbajú nám slová pre vyjadrenie zdesenia v tejto odpornosti. Odmietame tieto nové a hrozné urážky!“
Náuku všeobecnej spásy podporuje ďalší modernistický teológ Hans Urs von Balthasar, ktorý bol veľkým obľúbencom kardinála Ratzingera, terajšieho pápeža Benedikta XVI. Ten hlásal, že peklo síce je, ale pravdepodobne je prázdne. Tradicionalisti hovoria, že toto je blud, pretože ak by to bola pravda, k čomu potom by bol krst, ostatné sviatosti a misijná práca.
Modernistické koncepcie sa priamo odrazili aj v novej liturgii. Napríklad v nových eucharistických modlitbách, kde nová filozofia mení jej podstatu. V starom misáli sa modlilo nasledovne: et pro omnibus orthodoxis atque catholicae et apostolicae fidei cultoribus...“, čo znamená: „...za všetkých ctiteľov pravej katolíckej a apoštolskej viery...“. Vo štvrtom kánone Bugniniho misálu môžeme nájsť slová: „...et omnium, qui te querunt corde sincero ...“, čo znamená: „...všetci, kto Ťa s úprimným srdcom hľadajú“. Stephan Maessen sa domnieva, že v novom chápaní viera už nie je základom Cirkvi, ale ľudské hľadanie zbožnosti.

4.7.9 Cirkevná hudba

V motu proprio z 22. novembra 1903, pápež Pius X. vyjadril svoju túžbu vidieť gregoriánsky spev spievaný celou Cirkvou, pretože dosahuje najvyšší stupeň všetkých kvalít posvätnej hudby. Tento spev ustálený v 6. storočí pápežom Gregorom Veľkým, má pokojnú majestátnu príťažlivosť. Nezameriava sa na svetský efekt. Naopak, zapudzuje všetko vášnivé a krikľavé. Toho činí rozdielnym od hudby určenej na zábavu. Melódia, hoci má ďaleko od monotónnosti a je spôsobilá vyjadriť decentne mnoho silných emócií duše; vo vnútri je piesňou modlitby. Bez absolútneho vylúčenia iných druhov hudby, Motu proprio pokračuje ďalej v týchto všeobecných zásadách: čím viac sa hudobná kompozícia približuje gregoriánskej melódii, jej inšpiráciou, vetami hudobnej skladby a vkusom, tým sa stáva viac posvätnou a liturgickou a ďalej ak sa odchyľuje od tohto najvznešenejšieho modelu, tým menej cenná je pre Cirkev. Reformátori II. vatikánskeho koncilu však nezdieľali obrovské uznanie, ktorému sa gregoriánskemu chorálu dostávalo, ktorý bol čoraz častejšie podľa Sticklera oceňovaný svetskými pozorovateľmi a nadšencami. Stickler uvádza dôvody prečo bol gregoriánsky chorál tak rázne odstránený z omše: „Rázne zrušenie(predovšetkým vytvorenie nových chorálnych častí omše) Introitu, Graduale, Traktu, Aleluja, Offetória, Communia v prospech iných, omnoho dlhších častí bol tichým rozsudkom smrti pre nádherné variabilné melódie pre tieto nemenné časti omše.“ Inštrukcie prijaté koncilom nedostatočne chránili tento starý rímsky spev. Píšťalové varhany boli nahradzované hudobnými nástrojmi, ktoré vniesli veľa svetských prvkov do cirkevnej hudby. Voľnosť, ktorá bola ponechaná pri zavádzaní týchto zmien predstavuje prakticky vymiznutie latinského spevu zo svätej omše, častokrát nahradzovaného bigbítovými rytmami.

4.7.10 Postavenie kňaza

Ako som už spomínal postavenie kňaza ako najvyššieho obetovníka sa redukuje na predsedajúceho liturgického spoločenstva. Liturgická reforma degradovala postavenie kňaza pri Bohoslužbe a veriaci ľud privilegovala nenahraditeľnými funkciami. Pri starej omši bol kňaz ten, ktorý ju legitimizoval tým, že platne vyslovil konsekračné slová. Nový misál však hovorí, že ľud spolu s kňazom prináša obetu. To znamená, že ľud je prinajmenšom spolu účastný na obete spolu s kňazom. V praktickom dôsledku, tým že sa zrušila tichá omša bez účasti ľudu, je tento pri slávení svätej omše priam nutný. A to je v rozpore z učením Cirkvi. Tieto fakty zodpovedajú novému pokoncilovému chápaniu „demokratickej Cirkvi“.
Omša Pavla VI. nesie známky sociálneho spoločenstva náboženského charakteru, ktorá je v protiklade k starej omši, kde bol cítiť kňazský duch a hierarchizácia. Tradicionalisti tvrdia, že ľudia sa už vôbec necítia byť duchovne povznesení a z novej omše už necítiť prenikanie duchovného a nadprirodzeného do tohto sveta, ale naopak všedné a ľudské sa tu prejavuje v náboženskej podobe.

4.7.11 Čítanie lekcie

Tento úkon podľa Bugniniho reformy patrí laikom. Pred tým táto služba bola súčasťou učiteľskému úradu a náležala cirkevnej hierarchii. V novej omši nejde len o to, že laik môže čítať Božie slovo, ale nový misál priamo formuluje: „Laik je priamo zvestovateľom Božieho slova.“ Toto právo je aplikované i na ženy. Proti tomuto sa tradicionalisti ohradzujú, že priamo protirečí príkazu svätého Pavla, že napríklad ženy sa nemajú verejne v Cirkvi ujímať slova.
Niektoré liturgické novoty podľa tradicionalistov však hraničia s absurditou. V novom misáli v odstavci 313 sa môžeme dočítať: „Kňaz teda bude pri výbere liturgických textov dbať skôr na spoločné duchovné dobro, ako na svoje záľuby. Nech pamätá na to, že s výberom musia byť oboznámení všetci prisluhujúci a všetci tí, ktorí majú na slávení liturgie nejaký podiel.“ Tradicionalisti si myslia, že sa už upustilo od tradičného chápania liturgie ako dedičstva apoštolov, ktoré bolo ustanovené cirkevnou hierarchiou, ale vníma sa ako niečo čo zostavujú sami veriaci.

4.7.12 Zmeny v cirkevnom roku

V koncilovej konštitúcii o posvätnej liturgii, Sacrosanctum concilium sa nikde nehovorí o zavedení trojročného lekcionára. To, že prebehla reforma liturgických čítaní podľa kardinála Sticklera bolo zločinom proti prirodzenosti. Tvrdí, že liturgia sa dala obohatiť o čítania bez toho, aby sa menila povaha liturgického roku. V jednom svojom článku to hodnotí: „Táto zmena zapôsobila tlak na vydávanie nových liturgických kníh, do ktorých sa okrem duchovných textov dostávali i texty z profánneho prostredia. Naskytla sa teda príležitosť s týmito textami manipulovať a ´vymeniť staré pravdy za nové´. Pastoračne neobľúbené časti – často teologicky a morálne veľmi dôležité – boli jednoducho odstránené. Klasickým príkladom je text z 1. listu Korinťanom (11, 27-29), kde bolo z rozprávania o najsvätejšej sviatosti dôsledne vypustené záverečné varovanie o vážnych dôsledkoch nevhodného prijímania. Pastoračná dôležitosť tohto textu je k vzhľadom k dnešnému masovému prijímaniu bez spovedi a dôstojnosti zrejmá.“
S cirkevným rokom súvisia aj cirkevné sviatky. Do nového misála sa nedostali ani spomienky na niektorých svätcov, ktorí sú z ekumenických dôvodov problematickí. Martin R. Čejka píše, že Bugniniho asistent, Carlo Braga, odsúdil tradičné kolekty na sviatok svätých; Cyrila Jeruzalemského, Róberta Belarmina, Petra Canisia a ďalších „neekumenických“ svätcov ako prejav intolerancie a diskriminácie. Obsahujú totiž bojového ducha. Preto boli z modlitieb vyškrtnuté zmienky o ich zásluhách v boji proti herézam. Podobný osud stretol i svätcov, ktorí boli zavedení do misála pápežom Piom V. Modlitby boli „očistené od nánosu zbožných legiend“, kde sa už nezdôrazňujú príhovory o pomoc Cirkvi víťaznej, Cirkvi bojujúcej.
Napríklad na sviatok premenenia Pána už nie je zmienený hlas volajúci z neba. Tiež neekumenické mariánske sviatky museli byť upravené. Pri sviatku Panny Márie Lurdskej, alebo Panny Márie Ružencovej bola vyškrtnutá zmienka o zjavení v Lurdoch a o ruženci sa už v modlitbe nehovorí ako o tradičnej modlitbe Katolíckej cirkvi.

4.7.13 Comunnio - rozdávanie svätého prijímania

Nová filozofia „demokracie“ v Cirkvi sa prejavila aj v rozdávaní svätého prijímania. Predtým mohol túto službu konať vysvätený klérus. Dnes sa táto prax zlaicizovala. Toto právo laikom dáva priamo misál Pavla VI. Tradicionalisti samozrejme namietajú, že to viedlo k zneucťovaniu, strate viery a znižovaniu statusu kňazstva.
Udeľovanie Communia, alebo svätého prijímania je prax, ktorá sa krátko po II. vatikánskom koncile ujala najmä v nemecky hovoriacich oblastiach a krajinách západnej Európy. V poslednej dobe po otvorení hraníc tento trend preniká aj k nám do strednej Európy. Tradicionalisti to vehementne kritizujú ako obrovskú neúctu voči premenenému reálnemu Kristovmu telu.
Údajné dejiny praxe prijímania na ruku sú obvykle obhajované tým, že počínajúc poslednou večerou, ako aj v apoštolských dobách bolo sväté prijímanie podávané tiež na ruky. Takisto bola táto prax realizovaná za éry prvých mučeníkov a zlatého veku otcov patristiky až do 10. storočia. Svätý Cyril Jeruzalemský radí, aby veriaci učinili zo svojich rúk trón pre príchod Kráľa a aby nedovolili, aby ani jedna čiastočka z Hostie upadla na zem.
Modernisti na svoju obhajobu používajú argumentáciu, že zmena v tejto praxi bola jedna z prvých dogmatických výstrelkov stredoveku, premrštenej bázne pred súdom a trestom Božím. Ďalej sa tvrdilo, že úloha kňaza pri svätej liturgii bola prehnaná a tým „došlo k strate pocitu spoločenstva, ktorým je Cirkev“. Začala sa zdôrazňovať neprimeraná úcta k eucharistickému Kristovi a príliš rigidným spôsobom v morálnych otázkach sa sväté prijímanie stávalo menej častým. Usúdilo sa, že postačí obyčajné zhliadnutie na svätú Hostiu behom pozdvihovanie. Za týchto okolností začala byť prax prijímania na ruku údajne obmedzovaná a kňazmi bol vnútený zvyk vkladať konsekrované Hostie veriacim priamo do úst. Modernisti teda hlásajú, že tento zvyk je potrebné vyhnať zo stredu veriacich a prax sa má vrátiť ku Kristovým slovám „vezmite a jedzte“.
Tradicionalisti však argumentujú inými faktami. Tridentský koncil vyhlásil, že obyčaj, kedy kňaz pri celebrovaní svätej omše podáva sám sebe vlastnými rukami a veriacim je podávané kňazom do úst, pochádza z apoštolskej tradície. Tento fakt dosvedčuje aj rozbor svedectiev z dejín Cirkvi a spisy cirkevných Otcov a modernistickú tézu o vytlačení, respektíve nahradení nepodporuje. Paul McDonald tvrdí, že už z dôb pápeža Leva I. Veľkého z 5. storočia prax udeľovať sväté prijímanie do úst je známa, to popiera vymyslenú teóriu že to bolo stredovekým vynálezom. Od počiatku bola prax podávania svätého prijímania kňazom uskutočňovaná, to ale nevylučuje, že prax prijímania na ruku Cirkev nepoznala; v dobách prenasledovania, keď bol kňaz veľmi ťažko zastihnuteľný, veriaci si sviatosť brali v rukách do domovov pre vzdialenejšie časy, nakoľko nebolo možné vykonávať bohoslužby pravidelne. To samé sa týkalo pustovníkov žijúcich hlboko v púšti, pri praktizovaní každodenného prijímania. Z toho vyplýva, že prijímanie na ruku je umožnené iba v dobách krízy, takto o tom hovorí aj svätý Bazil. Pre potvrdenie prijímania máme aj biblické odôvodnenie, keď sa vo svätom písme opisuje orientálny zvyk pri príchode hosťa vkladať kúsok jedla do úst. Evanjelisti opisujú tiež udalosť, kedy Kristus omočil chlieb a vložil ho do Judášových úst. Aj v Starom zákone môžeme nájsť pasáže, na ktoré sa odvoláva cirkevná Tradícia: „Ty teda počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám. Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy.“ (Ez 2, 8-9), I riekol mi: „Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela! A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. I riekol mi: Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam." Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med.“ (Ez 3,1-3), „Pane, Bože zástupov,dokedy sa budeš hnevať na modlitby svojho ľudu? Kŕmil si nás ako chlebom slzamia slzami si nás napájal v hojnosti.“ (Ž 80, 5-6)
Posledný historický dôkaz, ktorá uvediem sú závery synody v Rouen, ktorá bola zvolaná v roku 650: „Neklaďte Eucharistiu do rúk žiadneho svetského muža, či ženy, ale len do ich úst.“ Podľa tradicionalistov, modernisti slová svätého Cyrila Jeruzalemského prekrútili. On iba doporučoval, aby pristupujúci k prijímaniu nastavil ruku, aby Hostia náhodou nepadla na zem. Samozrejme vyskytli sa rôzne texty zo skorších období na podporu prijímania na ruku, ako napríklad aj text jeruzalemského patriarchu Jána. Tento a mnohé iné sú však pochybného pôvodu a nekatolícke.
Modernisti hovoria, že sväté prijímanie do úst je púhy klerikalizmus. Avšak podľa starej rímskej tradície sa Hostie smel dotýkať len kňaz, ktorý slúžil svätú omšu. Iný kňaz, ak bol na tejto omši prítomný, dostal prijímanie tiež do úst. Toto isté platí aj pre biskupa a dokonca aj pre pápeža. To dokazuje, že dotýkať sa svätej Hostie, ako „duchovného pokrmu“ je v Cirkvi ošetrené najvyššou úctou a len v nevyhnutných prípadoch.
Počiatky dnešnej praxe v západnej Cirkvi môžeme nájsť v protestantskej reformácii a modernistickom archeologizme, v zbožštení domnelej praxe prvotnej Cirkvi.Podľa McDonalda sa v skutočnosti jednalo o prejav odmietania koncepcie katolíckeho kňazstva, ktoré hlásal sám Kristus. Táto protestantská prax bola oživená v niektorých katolíckych kruhoch na začiatku 60. rokov minulého storočia. Podľa McDonalda prijímanie na ruku presadzuje liturgický establishment, a tento dáva najavo svoj odpor ku kultu Spasiteľa v najsvätejšej eucharistii.
Tradicionalisti upozorňujú pri tomto probléme na jeden základný fakt, a to je dogma o eucharistickej prítomnosti Krista, ktorý je v Hostii prítomný do chvíle premenenia až do prijatia veriacim. Táto prítomnosť je v každej jednej malej odrobinke Hostie. Týmto čiastočkám podľa katechizmu by mala byť prejavovaná najvyššia česť a úcta. Z toho vyplýva, že už len samotná starosť o čiastočky Hostie by mala stačiť k odmietnutiu praxe svätého prijímania na ruku. Prijímanie na ruku je v podstate nepresný pojem, nakoľko podanie Hostie na dlaň nie je udelenie svätého prijímania. To spočíva v požití onej Hostie. V praxi tak máme do činenia s osobami, ktoré sami sebe udeľujú prijímanie a tu končí nezastupiteľná funkcia kňazov a diakonov a dokonca aj „mimoriadnych“ laických rozdávateľov svätého prijímania typických pre pokoncilovú Cirkev. Podľa tradicionalistov ide o obyčajný útok na funkciu kňazstva.
Ďalší aspekt je symbolický. Tradicionalisti hovoria, že môže prísť k asociáciám, najmä u detí, že eucharistia je obyčajným pokrmom, pretože všetky iné každodenné pokrmy jedávame rukami. Na tomto príklade vidíme ďalšie prejavy desakralizácie v Cirkvi, ktorá prispieva k celkovému úpadku viery. Tu je nebezpečie, ak človek odmieta veriť dogme o prítomnosti Spasiteľa v eucharistii, vystavuje sa exkomunikácie ipso facto.

4.8 Laicizmus

Ešte pred a počas II. vatikánskeho koncilu sa začalo v teologických kruhoch horlivo diskutovať aj na témy: aký je vzťah, úloha a povolanie laikov v Cirkvi a sú jej členmi? Táto téma začala byť aktuálna hneď po II. svetovej vojne, kedy sa začalo hovoriť o modernom svete. Zo všetkých strán prišli nové teórie, ktoré zdôrazňovali, vyzdvihovali a posúvali úlohu laika v Cirkvi a kritizovali, že sa laikom nedostáva primeraného pôsobenia a ocenenia. Tradicionalisti sa ale tradične pýtali; prečo otázka laikov je tak aktuálna, keď v celých dejinách Cirkvi nebolo nutné zvlášť sa zmieňovať o laikoch, ktorí v Cirkvi boli, žili a modlili sa. Český tradicionalista Martin Doležal si kladie otázku, či sa snáď úplne zmenil svet, životné podmienky, sociálne a intelektuálne postavenie človeka na toľko, že by sa muselo redefinovať jeho postavenie v Cirkvi?
Problém postavenia laika v Cirkvi a jeho vyzdvihnutie do popredia podľa Doležala bol nastolený v 16. storočí lutherskou revolúciou. Tradičné ponímanie však laika chápe ako veriaceho, ktorý je základnou jednotkou celého stromu cirkevnej hierarchie. Táto hierarchia poznala rôzne statusy, a to od rímskeho pontifika cez kardinálov, biskupov, kňazov a kandidátov na kňazov rôzneho svätenia, až po obyčajných veriacich. Títo obyčajní veriaci, t. j. laici mali podľa rímskeho práva presne definovanú funkciu; ich hlavným právom bolo prijímať od duchovenstva duchovné dobrá, sviatosti a od pastierov Cirkvi majú byť vedení k tejto službe od Krista povolaných a určených (Kódex kanonického práva z roku 1917, kán. 682)
Na zasadnutiach II. vatikánskeho koncilu sa často zdôrazňovalo, že úloha laikov je príliš pasívna na to, aby sa mohol prejaviť duch laiciátu. V tradícii Cirkvi sa však stretávame z aktivitou laikov, a to značnou. Typickým prejavom laiciátu najmä v 19. a prvej polovice 20. storočia bolo členstvo laikov v rôznych hnutiach, združeniach a organizáciách, ktoré boli hlavným miestom ich pôsobnosti. Cirkev na popud týchto laikov, pod samozrejmým patronátom kňazov vždy zakladala určité organizácie, ktoré sa realizovali na poli sociálnom, charitatívnom, alebo na poli duchovnom, v ktorom by sa rozširovala katolícka viera, láska a zbožnosť. Ako príklad uvádzam pôsobenie saleziánov medzi mládežou, mariánskych spolkov, alebo pobočky katolíckeho skautingu, či iných katolíckych telovýchovných organizácii. Tieto boli vždy oporou farností a prinášali im rozkvet. Združenia boli schválené príslušným úradom Cirkvi a bol im prideľovaný kňaz, ktorý sa staral o dokonalejší kresťanský život. Čo je dôležité, neboli to rády, alebo rehole, ktoré sú začlenené do oficiálnych štruktúr Cirkvi. Laici teda zakladali jednoty, tretie rády a zbožné bratstvá. Ako dôležitú vec treba pripomenúť, že v Cirkvi stále ostávala na zreteli hierarchickosť, na ktorú sa vzťahoval aj laiciát, ten bol postavený pod cirkevnú vrchnosť, a teda zámena úloh nehrozila.

4.8.1 Laici - pokroková sila v Cirkvi?

Na začiatku 20. storočia však vypukol konflikt medzi tradičnou interpretáciou cirkevného učenia a modernizmom. Modernistický teológovia sa zasadzovali za to, aby bola realizovaná demokratizácia cirkevných štruktúr a bol vytvorený priestor pre väčší podiel laikov na službe v Cirkvi, aby tieto nové formy administratívy boli upevnené. Pius X. vo svojej protimodernistickej encyklike Pascendi Dominici gregis odsudzuje názor, že laici by mali byť pokroková sila v Cirkvi. Teda laici nemôžu byť „triedou“, ktorá určuje tempo, alebo rozhoduje v Cirkvi. Tradicionalisti v duchu tejto encykliky hovoria o tom, že II. vatikánsky koncil ako keby stvoril rovnosť medzi kňazom a laikom.
Prax II. vatikánskeho koncilu v tejto oblasti sa prejavuje, a to opäť najmä v západnej Európe v zrode zložitých sústav farských rád, farských spoločenstiev, pastoračných a katechetických rád, ktoré ovplyvňujú rozhodnutie kňazov v podstatných otázkach organizácie duchovného života vo farnostiach. Typickým príkladom je aj spoločenstvo Wir sind Kirche, ktoré pôsobí v nemecky hovoriacich krajinách. Svojou činnosťou nemá ďaleko od nátlakových sociálnych organizácii, alebo odborov.

4.9 Bilancia reformy

Tradicionalisti opakujú vždy a stále, že sa bohoslužba „sprotestanizovala“. Odmietnutie a neprijatie reformy liturgie Novus Ordo Missase bol azda najvážnejší element vo „vojne“ medzi tradicionalistami a modernistami v Cirkvi. Lefebvre v snahe o reštavráciu Tradície, neprijal ponúkanú reformu a dal jej nálepku herézy, nakoľko k svojej naviazanosti na „omšu všetkých čias“(tridentská omša), odmietol stavať „oltár proti oltáru“ V konečnom dôsledku tradicionalistický teológovia hovoria, že tieto dva oltáre stoja v opozícii. Jeden je oltár, kde sa odohráva nekrvavá obeta, o ktorom Cirkev hovorila bezmála dvetisíc rokov a druhý je „stôl, na ktorom sa pripomína večera Pánova“. Odtiaľ pramenia všetky pokoncilové zmeny. Lefebvre si kladie otázku, ktorý oltár je teda katolícky.

4.10 Posledná snaha o revíziu

O posledný zúfalý pokus reagovať na prevedené liturgické zmeny bol dokument Krátka kritická štúdia k Novus Ordo Missae kardinála Alfreda Ottavianiho, ktorá v cirkevných kruhoch bol známy ako „Ottavianiho intervencia“. Ottaviani zastával významné funkcie v rímskej kúrii. Medzí inými viedol Officium sanctum“ , sväté Ofícium, vatikánsky tribunál zodpovedný za potlačovanie heréz, za rýdzosť a nemennosť katolíckej náuky. Tento úrad bol po II. vatikánskom koncile zrušený a nahradený Kongregáciou pre otázky viery.
Ottaviani v tomto dokumente vyvracia tvrdenie liberálnej skupiny teológov, že nový rítus je sám o osebe v poriadku, zlé veci s ním spojené sú „iba tie divočiny, ktorých sa niektorí kňazi svojvoľne, mimo jasne predpísané rubriky, dopúšťajú“. Nepresadil však svoje výhrady a pápež Pavol VI. ho poslal na dôchodok známou klauzulou Motu Proprio z roku 1970. Oficiálny výklad z Ríma znie, že omša Pia V. Ordo Missae, bola nahradená omšou Pavla VI. Novus Ordo Missae. Realita nám však hovorí, že stará omša bola de facto zrušená. Podľa názoru tradicionalistov sa však toto všetko udialo nelegitímne, bez ohľadu nato, či stará omša bola zrušená, alebo nahradená. V záverečnom ustanovení buly Quo Primum Pia V., ktorou sa stará omša do Cirkvi zaviedla, je napísané, že táto omša sa má vysluhovať do „konca časov“ a kto by ju chcel zrušiť, nech je exkomunikovaný. Po reforme je však prax taká, že stará omša sa nemôže slúžiť vo farských kostoloch a ak ju chce kňaz predsa len slúžiť, musí mať povolenie od miestneho biskupa, tzv. indult. Pápež Ján Pavol II. vydal v roku 1984 indult Quat tuor Ahinc Annos, ktorý je vyhradený tým, ktorí lipnú na takzvanom tridentskom rítuse, aby im bol štedro udeľovaný. Mal však len deklaratívny charakter, nakoľko k nemu je nutné povolenie miestneho biskupa, ale v prevažnej väčšine liberálni biskupi nemajú najmenšiu vôľu tieto povolenia štedro udeľovať.

 

5. Sviatosti Katolíckej Cirkvi

V definíciách tradicionalistického hnutia sviatosti Cirkvi sú kanálmi Božej milosti. Bez Božej milosti by katolíci nemohli môcť byť spasení. Bez sviatostí by nedošiel do svojho domova - do neba a práve naopak, by si zvolil po smrti život v pekle. Preto Ježiš Kristus ustanovil sedem sviatostí. Tieto sviatosti potrebujeme vo všetkých dôležitých fázach ľudského života alebo pri voľbe svojho stavu. Po II. vatikánskom koncile v dôsledku intencií prijatých dokumentov prišlo aj k revízii všetkých siedmich sviatostí Cirkvi. I v tejto oblasti náboženskej praxe vidia tradiční katolíci rozpor s pôvodnými koncepciami, ktoré boli v súlade so Svätým písmom, s katolíckou Tradíciou, s učiteľským úradom Cirkvi a pápežskými encyklikami. Cirkev vždy chránila integritu sviatostí a nedovolila , aby ich niekto menil a deformoval a už vôbec nie, aby niekto siahol na ich podstatu, čiže na matériu a formu sviatostí. Začali sa meniť obrady, ktoré Cirkev v neporušenom stave zachovávala od pradávnych čias a nemennosť podstaty sviatostí bola potvrdzovaná pápežmi, ako napríklad Pius X. vo svojom liste "Ex quo" z 26.decembra z roku 1910 píše: „...ani Cirkev nemá právo meniť podstatu sviatostí..." K platnosti každej sviatosti je potrebné aby boli splnené tri veci: podstata (matéria), forma a intencia. Tieto atribúty nemôže zmeniť ani pápež, pretože požiadavka matérie bola ustanovená samým Bohom. Druhú podmienku si stanovila Cirkev odvolaním sa na Sväté písmo a ústnu tradíciu. „Až do konca časov“ bola táto forma ustanovená na Tridentskom koncile. Tretia podmienka je, že kňaz, alebo biskup musí mať intenciu robiť to, čo chce Cirkev. Pápež Lev XIII. túto teóriu zosúľaďuje a dáva do vzorca podľa Vyznania viery: „Verím v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev...,“ Podľa Lefebvra však: „...dnes žijeme v dobe, kedy sa s Božským a prirodzeným zákonom zachádza tak, akoby sa cirkevné právo nachádzalo v protiklade k Božskému, namiesto toho, aby bolo jeho sprostredkovateľom.“

5.1 Sviatosť krstu

Sviatosť krstu sa v Katolíckej Cirkvi definuje ako zbavenie duše dedičného hriechu a prijatie do spoločenstva Božích synov a dcér a tých, pre ktorých je pripravené nebeské kráľovstvo. Prvý účinok krstu je vykúpenie z dedičného hriechu, sviatosť, ktorá katolíkov natrvalo spojuje s Bohom. Mnohí, najmä západoeurópsky teológovia a kňazi to však interpretujú ako púhe prijatie do spoločenstva veriacich. Krst sa v terajšom svete javí v novom odlišnom svetle. Pápež Pavol VI. v snahe pripojiť sa k tomuto chápaniu v roku 1969 nahradil staré obrady krstu novými. Hneď od začiatku po ich zavedení vznikli pochybnosti o účinnosti nového krstu, nakoľko mnohí modernistickí kňazi už vôbec neveria v dedičný hriech, v existenciu zlého ducha a v jedinečnosť a pravosť Katolíckej cirkvi. Pri dnešných zjednodušených ceremóniách najmä v západoeurópskych liturgických prekladoch textov, ktoré sa v kostoloch používajú, býva hriech zabudnutý takým spôsobom, že sa len môžeme domnievať, že sa tu jedná o ten, alebo onen hriech, ktorého sa pokrstený v živote dopustí, ale nespomína sa dedičný hriech do ktorého upadli všetci narodení. Dedičný hriech spochybňujú tým, že aj v cirkevných kruhoch sa všeobecne verí v evolučnú teóriu vzniku človeka. Vývoj podľa nich sa uskutočňoval skrz rôzne druhy zvierat cez viaceré páry, čiže nielen cez Adama a Evu. „Katolícki evolucionisti“ taktiež spochybňujú samotnú existenciu Adama a Evy. Podľa nich Adam nie je praotcom ľudstva a preto nie všetci ľudia zdedili Adamov hriech. Treba však povedať, že napriek týmto názorom početnej časti kléru, platnosť sviatosti a tým nijako nezmenšuje. V súvislosti s reformou krstných obradov sa úplne vylúčil exorcizmus. Pri novom obrade sa nepoužíva ani exorcizovaná soľ a voda. Pomazanie olejom katechumenov je nepovinné, takže sa môže vynechať. Tento olej doprevádzal krstenca z moci diabla do stavu Božieho dieťaťa. Symbolizoval silu, čistotu a zdravie duše a tela. Cirkev vždy používala na sväté oleje len olivový olej, ale v dnešnej praxi sa používa za matériu olejov aj hociktorý iný rastlinný olej. Táto reforma je takisto plod II. vatikánskeho koncilu s cieľom minimalizovať atribúty ako diabol, peklo, trest za hriechy, večné utrpenie, aby neostali v centre pozornosti. Pritom koncil v Efeze v roku 431 jasne prikazuje: "Deti alebo mladí...nepristupujú k prameňu života (krstu) bez predchádzajúceho vyhnania zlého ducha...“ Nový obrad nerešpektuje túto tradíciu, v ktorej okrem exorcizmu vynecháva aj napr. trojnásobné dýchnutie kňaza na krstenca, kedy krstiteľ hovorí: „Vyjdi z neho(nej) ty nečistý duch a ustúp Duchu Svätému...Zažehnávam ťa, ty nečistý duch v mene Otca, i Syna , i Ducha Svätého, aby si vyšiel a vzdialil sa od tohto služobníka...ty prekliaty diabol...vzdaj česť Ježišovi Kristovi...atď. " V pokoncilovej reforme sa používa nová, z tradičného teologického hľadiska nevyhovujúca a podľa Oravca aj neúčinná formula: „Všemohúci Bože...zbav toto dieťa dedičného hriechu, urob z neho chrám svojej slávy a daj, aby v ňom prebýval Duch Svätý.“

5.1.1. Krst detí

V pokoncilovej Cirkvi sa rozmohol nový fenomén, najmä však v západnej Európe, a to snahy o zrušenie detského krstu. Autorom tejto koncepcie bol známy koncilový teologický expert, liberálny dominikán Yves Marie-Jean Congar. Krstný obrad rozdelil na viacero stupňov. Pri narodení sa odohrá iba rítus „prijatia do spoločenstva, to znamená že po narodení sa uskutočnia iba vstupné krstné obrady. Podľa Congarovej koncepcie ďalej nastáva fáza „putovania“ a „hľadania“. Po dosiahnutí hranice dospelosti sa „mladý kresťan“ môže rozhodnúť, či chce prijať, alebo neprijať plnohodnotný krst. Toto roztriedenie je podľa modernistov „primerané kultúrnej situácii našej civilizácie“. Tradicionalisti hovoria, že zrušenie detského krstu je ďalším priblížením sa k protestantizmu. Ako proti argument tradicionalisti citujú slová svätého Augustína : „Obyčaj krstiť deti nie je žiadna nedávno zavedená novota, ale verné opakovanie apoštolskej tradície...tento obyčaj je zaznamenaný v písomných dokumentoch, ktoré môžu slúžiť ako isté spoľahlivé vodítka k pravde.“ Lefebvre nakoniec hovorí o zodpovednosti rodičov za krstenie detí hneď po narodení, nakoľko táto povinnosť vyplýva zo samého nadprirodzeného zákona veľmi naliehavo, pokiaľ ide o vieru. Na viere sa sviatosť zakladá a dieťa nie je schopné vziať na seba osobnú zodpovednosť za vieru Cirkvi. Toto tvrdenie podopiera citátom zo svätého písma: „Pokiaľ sa niekto nenarodí z vody a z ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“(Jn. 3,5).

5.2 Sviatosť birmovania

Birmovanie je v Katolíckej Cirkvi sviatosť, kedy sa z človeka stáva dospelý kresťan, hovoríme aj o katolíckej iniciácii. Katolícki tradicionalisti hovoria, že birmovným pomazaním dostávajú birmovanci možnosť čerpať silu a dary Ducha Svätého. Túto výzbroj Ducha Svätého katolíci potrebujú, nakoľko veria , že birmovaním sa stávajú „Kristovými vojakmi“. Cirkev po II. vatikánskom koncile už nehovorí o vojakovi Krista vôbec. Podľa tradičného učenia podobne ako vojaci bojujú proti diablovi a jeho pomocníkom na zemi. Sedesvakantistický biskup Oravec na túto tému píše: „Terajšia cirkev už nebojuje proti nikomu, lebo by to bolo neekumenické a už neverí v žiadnych nepriateľov Krista a jeho Cirkvi. Preto z obradov bol vynechaný ten symbolický úder na líce, ktorý symbolizoval, že opravdivý katolík bude dostávať údery od hriešneho sveta, proti ktorým bude bojovať duchovnými zbraňami.“ Takisto v mnohých prípadoch podobne ako pri krste sa nepoužíva tradične predpísaný olivový olej, ktorý je nahradený mnohými inými. Najvážnejší zásah bol realizovaný proti podstate tejto sviatosti a proti forme sviatosti. Túto formu, čiže slová, ktoré vyslovuje biskup pri udeľovaní sviatosti Cirkev používa od konca 12.storočia. Formu slávnostne potvrdil ekumenický koncil vo Florencii v roku 1439 a znie takto: "Znakom kríža ťa označujem a krizmou spásy ťa posilňujem. V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého." Nová formula znie: „Prijmi znak daru Ducha svätého.“ Podľa Pavla VI. sa táto formula mala priblížiť byzantskej, ale aj tá znie inak.

5.3 Sviatosť manželstva

Tradicionalisti upozorňujú, že v sviatosti manželstva sa úplne relativizoval prvoradý zmysel a účel manželstva. V katolíckom manželstve na prvom mieste bolo vždy plodenie potomstva a až na druhom manželská láska. Lefebvre spomína ako na koncile došlo k pokusom túto definíciu zmeniť a oba vyššie uvedené elementy zrovnoprávniť. Protagonistom, ktorý túto zmenu navrhoval bol známy holandský liberálny kardinál Suennens. Vtedy sa však túto reformu nepodarilo presadiť, pretože mnohí teológovia sa proti tomu postavili s odôvodnením, že koncil nemá právo meniť tradičné definície Cirkvi. Napriek tomu pastoračná konštitúcia Gaudium et spes obsahuje dvojznačné články, kde dôraz kladený na potomstvo je uvedený bez ďalších cieľov v manželstve. Článok 50. tejto konštitúcie hovorí: „Manželstvo a manželská láska sú svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva... Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.“ Tento výrok v latinskom origináli vyznieva tak, akoby oba ciele manželstva boli postavené naroveň. Lefebvre si myslí, že následky tejto relativizácie sú: v manželstve s odvolaním sa na sexualitu je všetko dovolené, umelá ochrana proti počatiu, bránenie narodeniu a nakoniec aj potrat.
Prax v tejto sviatosti tradicionalisti kritizujú najmä z toho dôvodu, že nedodržiavaním jej podstaty a formy dochádza k častým, mnohokrát neodôvodneným anuláciam , to znamená, že manželstvo sa od začiatku vyhlási za neplatné. Týmto spôsobom mnohé rozvedené páry si zakladajú nové manželstvá. Oliver Oravec túto situáciu komentuje, že ak by takáto prax v Cirkvi bola bežná a normálna, tak anglický kráľ Henrich VIII. nemusel zakladať vlastnú cirkev a svätý Tomáš Morus by určite nebol vyhlásený za svätého. Pápeži sa však striktne držali šiesteho Božieho prikázania: „nescudzoložíš!“ a napriek politickým tlakom odmietali udeľovať rozvody mnohým panovníkom a kráľom. Katolícka koncepcia manželstva v oblasti rozvodov by sa dal zhrnúť do formulácie, ktorú záväzne stanovil Tridentský koncil: „Ak niekto hovorí, že sa Cirkev mýli, keď učila a stále učí, že v súlade s evanjeliovým a apoštolským učením nemôže byť manželský zväzok zrušený kvôli cudzoložstvu jedného partnera, a ani obidvoch partnerov, ani že nevinný partner, ktorý nespôsobil žiadnu neveru, nemôže uzavrieť iné manželstvo po dobu života druhého partnera; a že manžel, ktorý prepustí nevernú manželku a znovu sa ožení a manželka, ktorá prepustí neverného manžela a znova sa vydá . Obidvaja sú vinní cudzoložstvom a nech sú exkomunikovaní.“
Na toto pojatie manželstva sú z radov liberálneho kléru a laikov vyvíjané tlaky, aby sa postupným krokmi, prípad za prípadom legalizovali rozvody a s tým spojené snahy zosúladiť antikoncepčnú mentalitu sekulárnej spoločnosti s učením Katolíckej cirkvi. Túto cestu razia najmä biskupi z Belgicka a Nemecka. Hardon píše, že Katolícka cirkev verí, že manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami je vždy sviatosť. Kristus ju sám ustanovil behom svojho viditeľného pobytu na zemi, teda táto prax nie je v Cirkvi zavedená iba ľudskou autoritou. Veľký zásah sa urobil do zmiešaných manželstiev, medzi katolíkmi a nekatolíkmi. V Katolíckej cirkvi katolík nesmel uzavrieť manželstvo s nekatolíkom. Bola to cirkevná prekážka.. Ak bol na to vážny dôvod, tak ordinár mohol udeliť dišpenz na uzavretie takéhoto manželstva. Mnohí biskupi ho neudeľovali, lebo si uvedomovali, že takéto manželstvo vo väčšine prípadov viedlo k ochabnutiu viery u katolíckeho partnera a k veľkej náboženskej ľahostajnosti u ich detí. Výslednicou tohto všetkého je podľa Lefebvra totálna dechristianizácia: „Týmto „manželom“ chýba milosť, ktorá vyteká zo sviatosti manželstva pre výchovu ich detí, ak sú samozrejme pripravení nejaké deti mať.“

5.4 Sviatosť posledného pomazania chorých.

Tradicionalisti protestujú, že táto sviatosť zmenila svoj celkový charakter. Neostal ani pôvodný názov „sviatosť posledného pomazania chorých“, ale zmenil sa na „pomazanie chorých“. Z toho vyplýva aj iný zmysel. V Katolíckej cirkvi sa táto sviatosť udeľovala len vo vážnej chorobe, ktorá ohrozovala život človeka. Po II. vatikánskom koncile pomazanie sa môže udeliť aj chorým mimo nebezpečia smrti. Podľa tradičného učenia Cirkvi hlavným zmyslom tejto sviatosti bolo prijatie milosti, ktorá má pomôcť zomierajúcemu človekovi v rozhodujúcom zápase s diablom v hodine svojej smrti. Aby takto posilnený neprestal dôverovať v Božie milosrdenstvo, aby sa mu odpustili hriechy a ak je to Božia vôľa , aby sa mohol uzdraviť. Čiže, ako vidíme v katolíckom obrade sa kladie dôraz na uzdravenie duše, odpustenie hriechov, zatiaľ čo v novom obrade sa dôraz kladie na uzdravenie tela. Toto je veľmi vážny odklon od katolíckeho úmyslu a to môže podľa tradicionalistov znefunkčniť túto sviatosť. V tradičnom ríte tejto sviatosti, ktorú formuloval Florentský a neskôr Tridentský koncil sa hovorí: „Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo NECH TI ODPUSTÍ PÁN, čokoľvek si sa očami(sluchom, čuchom, chuťou a hovorom, dotykom, chôdzou) previnil. Amen“. Nová obradná formula ustanovená pápežom Pavlom VI. má nasledovné znenie: Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“ Tridentský koncil pritom odsúdil každého, s tým že bude prekliaty, kto by chcel meniť slová tohto obradu. Takisto došlo k zmene pri svätení olejov. Toto svätenie vždy prislúchalo biskupskej hodnosti, dnes má na to právomoc každý kňaz. V tradičnom obrade kňaz potieral olejom päť rôznych miest na tele chorého, dnes sa tento úkon zredukoval iba na čelo a dlane. Stále častejšie sa v mnohých prípadoch vyskytuje, že sa táto sviatosť vykonáva pre ľudí seniorského veku, ktorí sú relatívne zdraví, takže sú prípady, že niektorí ľudia prijímajú túto sviatosť aj niekoľkonásobne, čo je nezmysel. Ďalším odklonom od Tradície je vysluhovanie tejto sviatosti kolektívne, napríklad v chrámoch pri omši, alebo na špeciálnych stretnutiach na to určených len za účelom vysluhovania tejto sviatosti. Tradicionalisti hovoria, že takomto akte sa podstata sviatosti mení.

5. 5 Sviatosť pokánia – svätá spoveď

V Katolíckej Cirkvi môže byť táto sviatosť udeľovaná iba jednotlivo. Jej podstata tkvie v tom, že z hľadiska katolíckej teológie a kanonického práva ide o súdny akt, rozsudok. Spoveď je preto individuálna a ušná, každý jednotlivý prípad vyznania hriechov sa musí vypočuť a vyšetriť vecná podstata. Existuje však jedna výnimka, udelenie generálnej svätej spovede, v prípade napríklad vojny, alebo stroskotania lode. Tradicionalisti poukazujú na to, že z tejto výnimky sa začalo robiť pravidlo a najmä vo francúzskej oblasti sa začali vysluhovať generálne sväté spovede. Pri týchto slávnostiach sú ľudia zverení kreativite „animátorov“, spievajú sa piesne za doprevádzania gitár, a uskutočňuje sa akási pseudoliturgia slova. Prítomní sú pokropení svätenou vodou a rozhrešení obecným znakom kríža. Akt ľútosti, ktorý je pri spovedi potrebný mnohokrát ani nenastane. Samozrejme ide o extrémy, ktoré sú v západnej Európe, ale korene uvoľnenej liturgickej a organizačnej disciplíny vychádzajú práve z koncilových dokumentov. Prevažná väčšina katolíkov k sviatosti pokánia väčšinou dlhé roky nepristupuje. Lefebvre to odôvodňuje tým, že vyhasol pojem hriechu a kňazi veriacim nepripomínajú nutnosť pokánia.

5.6 Sviatosť kňazstva

V obradoch, kedy sa udeľujú všetky stupne svätenia, to znamená diakonské, kňazské a biskupské došlo podľa tradicionalistov k viacerým zmenám, ktoré sú podľa nich nekatolíckej povahy. Reforma kňazstva, ktorá sa objavila počas II. vatikánskeho koncilu nie je ničím novým. Cirkev pozná počas svojej dvetisíc ročnej existencie pokusy o reformu, najznámejšie od katarov, husitov aj Luthera. Niektorí kňazi sa počas celých dejín obhajovali zvláštnou apológiou, že sú nútení slepo sa podriaďovať svojim nadriadeným biskupom a nenesú zodpovednosť za to čo robia. S tým súvisela aj požiadavka, aby im bolo „vrátené“ právo riadiť si svoj vlastní život, aby mohli uzavierať sobáše, živiť sa bežným civilným zamestnaním, hlásať svoje vlastné názory a publikovať knihy bez súhlasu nadriadeného biskupa. Pri dnešnej uvoľnenej cirkevnej disciplíne najmä v západnej Európe sa stretávame s javmi, že kňazi publikujú bez povolenia, verejne nesúhlasia s pápežskými dokumentmi, stretávajú sa s nekatolíkmi za úmyslom zúčastniť sa ich bohoslužieb, alebo vysluhovať v katolíckych chrámoch ekumenické bohoslužby. Pápež Pius XII. potvrdil v apoštolskej konštitúcii Sacramentum ordinis, vydanej z roku 1947, raz navždy podmienky platnosti diakonskej, kňazskej a biskupskej vysviacky, čiže slávnostne potvrdzuje platnú podstatu (matériu) a formu tejto sviatosti. Pius XII. nezačal s novou formou tejto sviatosti, on len definitívne a slávnostne potvrdil to, čo vždy bolo podstatou a formou biskupskej vysviacky. Celý dokument jasne dosvedčuje, že ide o neomylný (ex cathedra) výrok učiteľského úradu Cirkvi. Uvádzam časť, ktorá je podstatná: „Božím osvietením a najvyššou apoštolskou autoritou a neochvejnou znalosťou vyhlasujeme...nariaďujeme a určujeme, že matéria svätenia biskupského je vkladanie rúk a forma sú slová prefácie, z ktorých nasledujúce sú potrebné k platnosti: „Doplň v Tvojom kňazovi plnosť Tvojej služby a ozdobený ornamentmi všetkého oslávenia posväť ho rosou Tvojho nebeského pomazania.“ Pápež Pavol VI. túto formu, podľa môjho názoru, neopodstatnene vymenil a nahradil ju formou, ktorá znie: „A teraz zošli na tohto vyvoleného služobníka tú silu, ktorá pochádza od Teba, Ducha zvrchovanej moci..", čo od základu mení význam, podstatu (matériu) a formu daného obradu. Pavol VI. vysvetľuje prečo došlo k zmenám: „...uznali sme za dobré nanovo použiť konsekračnú formu zo starých prameňov, ktorá sa nachádza v tzv. apoštolskej tradícii Hyppolita Rímskeho..."
Pri tradičnom obrade sa kňazská moc odovzdala slovami: „V mene Pána prijmi moc prinášať Bohu svätú obeť a celebrovať omšu svätú ako za živých, tak aj za mŕtvych.“ Predtým sa budúcemu kňazovi pomazali ruky so slovami: „Týmto všetko čo požehnáš bude požehnané a všetko čo posvätíš bude posvätené.“ Takýmto spôsobom udelená moc bola jednoznačne potvrdená. Dnes v novom rítuse biskup hovorí: „Prijmi dar viesť boží ľud k Bohu.“ Činí tak z nového kňaza viac prostredníka, než držiteľa kňazského úradu k svätej obete. Toto je podľa tradicionalistov nové poňatie kňazského poslania. Z novej formy svätenia sa nedá vyvodiť, že Cirkev vždy učila, že kňaz je „druhý Kristus“, ktorý jediný môže vystúpiť k oltáru a vysluhovať omšovú obetu.
Zásluhou Jána XXIII. a Pavla VI. sa zrušila tiež proti-modernistická prísaha, povinne nariadenú pápežom Piom X., pred každou biskupskou vysviackou alebo pred preberaním dôležitejšieho cirkevného úradu. Čo sa týka biskupských vysviacok, tak boli z obradov odstránené otázky typu: „Veríš, že Svätá , katolícka a apoštolská Cirkev je jedinou pravou Cirkvou...? Alebo: "Odsudzuješ všetky bludy, ktoré boli spáchané proti tejto svätej Katolíckej cirkvi?“ Podľa Lefebvra je hlavné poslanie a ťažisko kňazstva, slúženie svätej omše; vykonávanie najsvätejšej omšovej obety a vysluhovanie sviatostí Cirkvi. Toto sa však za štyridsať rokov presunulo na pokraj záujmu. Dnes sa jeho prvotný význam kladie na zvestovanie evanjelia, čo je samozrejme pre kňaza veľmi podstatné, ale nie prvoradé. Tak sa podľa tradicionalistov stáva, že dotyční kňazi strácajú zo zreteľa ich najsvätejšie poslanie, majú predpoklady prijať nekatolícke myslenie a tým pádom aj vykonávať podobnú činnosť. Lefebvre na túto tému píše: „Keď zvestovanie evanjelia stráca svoj cieľ, kňaz pôjde do omylov a bude hľadať falošnú motiváciu, ktorá sa páči svetu, bude hlásať napríklad falošnú sociálnu spravodlivosť, ktorá sa šatí do nových pomenovaní: vývoj, pokrok, budovanie sveta, zlepšovanie životných podmienok, pacifizmus. Pokiaľ nie je svätá omša (obeta) hlavným dôvodom kňažstva, potom sú spochybnené i ostatné sviatosti Cirkvi.“ Lefebvre toto priamo dáva do súvisu so svätou omšou, ktorá sa podľa tradicionalistov sprotestantizovala a v mnohých aspektoch už nie je vôbec katolícka. Na túto tému už len veľmi skepticky dodáva: „... nie sú už žiadne duchovné povolania, pretože sa nevie čo je to svätá omša. Tým pádom sa už ani nedá definovať kto je to kňaz. Za kňaza môže ísť iba ten, kto pozná čo je to svätá omšová obeť a kto ju uctieva, ako to vždy učila Cirkev. Naproti tomu kde ešte kňazi poznajú, čo je to svätá omša sú duchovné povolania početné.“ Týmto Lefebvre priamo reaguje na situáciu v západnej Európe, kedy na sklonku 80. rokov minulého storočia rapídne klesali duchovné povolania až natoľko, že v niektorých prípadoch sa kostoly, semináre a kláštory zatvárali, predávali, alebo sa menili na múzea a iné kultúrne ustanovizne.

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (8.)
 
Juraj Sirotný 
 
6. Katechizmus katolíckej Cirkvi
 
Po koncile mnohí západoeurópsky teológovia vytvorili nový slovník pojmov, v ktorom len málo slov prežilo vo svojom pôvodnom význame. Napríklad slovo viera. Za posledných štyridsať rokov sa toto slovo používa v rôznych významoch, len nie v tradičnom, ktorý sa po stáročia vyučoval vo všetkých katolíckych školských zariadeniach, teda: „Viera je súhlas rozumu s pravdou, ktorá je zjavená Slovom Božím, Táto pravda ku nám prichádza z vonka a nevychádza nejakým spôsobom z vnútra. Túto pravdu veríme na základe Božej autority, ktorá nám ju zjavila.“ Na druhej strane sa  v jednom dokumente francúzskej katechetickej komisie môžeme dočítať:„Pravda nie je prijatie niečoho dokonalého a hotového, ale niečo, čo sa stále tvorí.“                                                                                                                                                     
Podľa tradicionalistov tieto a mnohé iné definície sú liberálnymi teológmi vysvetľované „novým“ spôsobom, ktorým podľa nich odporujú doktríne a dovtedajšiemu učeniu cirkvi. Toto učenie je systematizované v takzvanom Katechizme katolíckej cirkvi. V ňom je zapísané učenie, etika a prakticky aj organizácia celého cirkevného života. Je to systematizujúci a vysvetľujúci dôležitý dokument Katolíckej cirkvi. Je  základnou príručkou a  pevné vodítko pre katolíka tak laika, ako aj kňaza, alebo iného člena kléru. V tejto oblasti je prax v Katolíckej cirkvi taká, že pre celú Cirkev platí jeden oficiálny tzv. Rímsky katechizmus, ktorý je v latinskom jazyku. Z tohto katechizmu poverené katechetické komisie robia preklady do daných národných jazykov pre užívanie a potreby veriaceho spoločenstva. Aby bol katechizmus platný, musí mu byť udelení imprimatur, buď miestnym biskupom s príslušnou katechetickou komisiou, alebo čoraz častejšie aj biskupskou konferenciou danej krajiny.
 
 
6.1 Od holandského katechizmu až k „Pierres vivantes“
 
Tradicionalistická kritika po II. vatikánskom koncile sa vo veľkej miere upriamila na nové katechizmy, ktoré sa začali vydávať v druhej polovici 60. rokov minulého storočia. Všetky nové katechetizmy boli podľa Lefebvra inšpirované viac-menej Holandským katechetizmom, ktorý bol zverejnený v roku 1966 a dostal schválenie - imprimatur od holandského kardinála Alfinka. Vo svojej knihe Otvorený list bezradným katolíkom Lefebvre tento katechizmus podrobne rozoberá: „Holandský katechizmus nič nehovorí o anjeloch a neučí o nich, neučí o tom, že ľudská duša je bezprostredne stvorená Bohom. On dáva na vedomie, že dedičný hriech neprechádza dedične od našich prarodičov na všetkých ich potomkov, ale že ľudia ho na seba uvalili sami následkom svojho života uprostred  ľudskej spoločnosti, v ktorej vládne zlo. Teda dedičný hriech má epidemický charakter. Panenstvo Panny Márie nie je v tomto katechizme jednoznačne zmienené. Nehovorí sa tu o tom, že náš Pán zomrel pre naše hriechy, že bol Otcom týmto úmyslom  poslaný na zem a že nám touto cenou získal Božiu milosť. O svätej omši sa hovorí ako o hostine a nie ako o obeti. Jednoznačne sa nehovorí o reálnej prítomnosti Kristovej v eucharistii, ani o skutočnej transubstanciácii.“ 
Lefebvre si všíma aj nezrovnalosti medzi katechizmom a tradičným učením Cirkvi aj v oblasti sviatostí a cirkevno-správnej, kde celý výklad o zjavených tajomstvách končí podľa neho v agnosticizme a relativizme: „Úrad kňaza je zúžený a úrad biskupa je chápaný ako poverenie, ktoré mu bolo zverené „božím ľudom“ a ich učiteľský úrad je predkladaný ako záväzné realizovanie toho, čo verí spoločenstvo veriacich... Najsvätejšia Trojica, tajomstvo troch božských osôb nie je dostatočne vyložené.“
Tento katechizmus bol síce na podnet Pavla VI. preskúmaný a v roku 1967 kardinálska komisia odporučila Svätej stolici, aby  žiadal zmenu sporných desať bodov. Podľa Lefebvra sú však tieto body skutočným útokom na podstatné články viery a na svoju obhajobu si za svedka volá pápeža Pia X. a jeho encykliku Pascendi Dominici gregis, kde o modernistoch píše, že vždy sa snažili zmiešavať pravdu s omylmi. Ešte pred koncilom by celý výtlačok bol odsúdený , zakázaný a išiel by na index.
Holandský katechizmus nastúpil ako prvý na túto cestu a v celej rade ďalších katechizmov môžeme nájsť podobné, z katolíckeho hľadiska problematické formulácie. V mojej práci sa okrajovo zmienim ešte o dvoch, ktoré sú hodné spomenutia, a to francúzsky a kanadský katechizmus.
 
 
6.2  Pierres Vivantes
 
V šesťdesiatych rokoch 20. storočia vydala francúzska biskupská konferencia zbierku najdôležitejších katolíckych vieroučných dokumentov s názvom Pierres VivantesŽivé kamene. Tento katechizmus bol zostavený formou otázok a odpovedí a mal slúžiť ako príručka pre katechétov a kňazov pri vyučovaní náboženstva v školách. V mnohých prípadoch sú „animátori katechézy“  vyzývaní k tomu, aby postupovali tak, aby si dieťa jednoducho zvolilo nejaké ľubovoľné náboženstvo. V katechizme sa uvádza, že pre dieťa je prospešné vypočuť si neveriacich, ktorí ho môžu mnohému naučiť, čo je s pozície tradicionalistického vnímania takmer neprijateľné. Na inom mieste sa môžem dočítať, že je nutné vytvoriť skupiny, aby si deti navzájom pomáhali s vysvetlením, že takto sa najlepšie pripravia na „sociálne boje“. Cirkev je k tomuto proletárskemu boju odhodlaná pripojiť sa po boku Proudhona, Martina Luthera Kinga, no zatiaľ nevie, aké miesto má v ňom zaujať. Uspokojuje sa však s tým, že „pranieruje nespravodlivosť“. Tento viditeľný príklon katechizmu „naľavo“ korešponduje s celkovým dianím v Cirkvi po II. vatikánskom koncile.  Tížik hovorí, že na koncile sa zrodili nové pluralistické teológie, ako oslobodenia, feminizmu, nádeje, „smrti Boha“.  Lefebvre túto knihu recenzuje so slovami: „Pierres Vivantes sa chráni pred tým, aby jasne vyslovilo niečo istého, okrem nových, nezvyklých a  cudzorodých domnienok, ktoré sú Tradícii cudzie.“
Tradicionalisti, ktorí na sklonku šesťdesiatych rokov v Rímskej kúrii ešte ostali, menovite kardináli Ottaviani a Siri túto knihu napadli. V mnohých prípadoch tento katechizmus zastáva z katolíckeho pohľadu až trúfalé formulácie vieroučných výrokov. Napríklad o knihe Genezis jeden z autorov tvrdí, že Boh svet nestvoril, iba autor Genezis, tak ako všetci ľudia sa prirodzene pýtal na pôvod sveta a svoju víziu prebásnil. Nový zákon začína Turícami a zoslaním Ducha svätého. Dôraz je kladený na prvé spoločenstvo, v ktorom prepuká hlásanie viery. Odtiaľto sa prví kresťania „rozpomínajú“ na verejné účinkovanie Krista a dokonca jeden z učeníkov „rozpráva“ o detstve malého Ježiša. Aj človeku, ktorý nemá širšie teologické vzdelanie,  musí byť jasné, že pre kresťanov je takáto interpretácia Svätého písma prinajmenej problematická. V Pierres Vivantes sa čitateľ môže dočítať, že rozvod je možný, že duša nie je večná, je sporné či existuje peklo a za kňazom sa chodí preto, aby katolík sa pýtal, čomu má veriť a čo má robiť. Lefebvre výstižne celú koncepciu katechizmu vystihuje: „Lajtmotívom celej reformy katechizmov je hon na ´istoty´. Kritizujú sa kresťania, ktorí ich vlastnia a strážia si ich ako lakomci svoj poklad. Bývajú považovaní za egoistov, za nasýtených. Musia sa otvoriť opačným názorom a prijať rozdiely.“
 
Kanadský katechizmus pre školákov je kritizovaní tradicionalistami najmä preto, že otvorene podporuje vzburu detí proti rodičom. Jedna kapitola má názov Pretrhnutie. Deti bývajú vyzývané k tomu, aby sa rozišli so všetkým, čo ich zväzuje; s rodičmi, tradíciou, so spoločnosťou a aby si našli cestu k k svojej vlastnej osobnosti, ktorú všetky tieto putá dusia. V katechizme je uvedený príklad: „Je potrebné odtrhnúť sa od rodiska, tak ako malé kuriatko prebíja škrupinku vajíčka aby sa dostalo von. Dieťa je povinné dostať sa zo svojej škrupinky, to znamená rodiny, ktorá brzdí jeho rozvoj. Musia sa teda prerušiť vzťahy s rodinou, s rodičmi a potom aj so spoločnosťou, pretože i ona nás brzdí a je konvenčná.“  Sú v ňom  aj kapitoly venujúce sa sexu spolu s obrázkami, ktoré sú pre katolíka absolútne neprijateľné. Tento katechizmus schválil predseda biskupskej komisie Quebecu.
 
6.3 Nová teológia
 
Po II. vatikánskom koncile vznikol najmä vo vyšších teologických kruhoch v západnej Európe a severnej Amerike nový fenomén, ktorý tradicionalisti a aj niektorí modernisti prekvapivo zhodne nazývajú teologické bádanie. To v praxi znamená, že celá teológia sa musí prispôsobiť duchu doby a plynutiu času. Svet sa vyvíja tak rýchlo, že staré „nemoderné teórie“ sa musia nahradiť novými, ktoré vyhovujú „potrebám eucharistického spoločenstva“. Ako by to však malo vyzerať konkrétne, to nevedia ani samotní teológovia. Podľa tradicionalistov dvojznačnosť a odmietnutie učenia v jeho rýdzo katolíckej podobe, ktoré je reprezentované najmä tomizmom, toľko kritizovaným progresivistickým klérom, má za následok teologické práce ktoré tvrdia veci absolútne nezlučiteľné. Lefebvre vo svojich prednáškach v polovici 80. rokov poukazoval na niektorých teológov, ktorí sa pokúšajú o syntézu katolicizmu a nekatolíckych učení všetkého druhu. Tieto teologické prešľapy analyzuje:„Mladí študenti, ktorí navštevujú takéto prednášky sú kúsok po kúsku prenikaní omylmi; dostanú vzdelanie, ktoré nie je katolícke. Podobne je to aj s prípadom, kedy jeden dominikán na univerzite vo Fribourgu  rozprával, aký je predmanželský styk normálny a žiadúci... Dekan Smulders z teologickej fakulty v Amsterdame tvrdí, že svätí apoštolovia  Pavol  a Ján predstavili veriacim falošný obraz Ježiša Krista ako Božieho syna a odmieta dogmu o stvorení človeka. Schillebeeckx z univerzity Nimwegen hlása scestné myšlienky; vynašiel ´transsignifikáciu´, ktorá si podmaňuje dogmy, ktoré sa musia meniť podľa práve platných pomerov epochy a učeniu o spáse pripisuje iba pozemský sociálny cieľ. Küng v Tübingene spochybnil mystérium Najsvätejšej trojice a Ježiša označil za ´ ľudového rozprávkového rozprávača ´.“ Treba povedať, že títo ľudia bývajú Rímom káraní, ale nijako sa proti nim nezakročí a nebývajú potrestaní. Nekatolíckej verejnosti sú to známe teologické mená a vytvára sa zdanie, že tieto osoby  reprezentujú celú katolícku teológiu. To podporuje mylný názor, že sa mení celé učenie cirkvi. Konzervatívnejší biskupi a spolu s nimi aj nižší klérus, ktorí sa ešte snaží tieto odchýlky uvádzať na pravú mieru sú kritizovaní, že „majú povinnosť chrániť slobodu prejavu v Cirkvi“. Kanonickému právu Katolíckej cirkvi výraz „sloboda prejavu“ je úplne cudzí a neznámy.
 
 
6.4 Sväté Offícium
 
Tradicionalisti sa domnievajú, že príčinou, ktorá napomáha tomu, prečo sa množia uvedené prípady, bolo zrušenie Svätého Offícia, apoštolskou konštitúciou  Pavla VI. Regiminis Ecclesiae Universae, ktoré bolo nahradené Posvätnou kongregáciou pre náuku viery. V tom čase bol na jeho čele kardinál Alfredo Ottaviani, ktorý bol veľmi vplyvným členom kúrie a dôsledným tradicionalistom. O jeho teologické vzdelanie sa opierali pápeži počnúc Piom XI., končiac Jánom XXIII. Po premenovaní na Kongregáciu pre náuku viery stratil tento úrad veľmi veľa  významných právomocí. Dnes, ak by sa išlo o nejaký útok na vieru a učenie Cirkvi  nemôže dostatočnej miere zasiahnuť.
Tento úrad v Cirkvi bol vždy považovaný za súdny tribunál vo veciach viery. Lefebvre píše: „Každý veriaci, kňaz či biskup mohol predložiť spis, článok, časopis a spýtať sa čo o ňom súdi Cirkev, či je v zhode s katolíckou vierou. Mesiac, alebo šesť týždňov potom Sväté offícium odpovedalo: Je to v poriadku, alebo článok je mylný, pričom bolo ešte uvedené, ktorá časť je v poriadku a ktorá je mylná Pritom ktorýkoľvek teológ si mohol byť istý, že bude súdené jeho dielo, nie jeho osoba, Offícium súdilo výlučne iba dielo. Intencie, úmysly autora skúmal iný tribunál, tzv. Sacra Poenitentiaria, ale takisto neplatilo to, čo veľmi často píše necirkevná tlač, že v Cirkvi panovala vždy nesloboda a atmosféra strachu, čo sa týka oblasti vedy a  publikovania. Pri svojich apológiách proti liberálnemu kléru sa Lefebvre veľmi často obhajoval tým, že sa riadil postojom, ktorým sa riadilo Sväté offícium.
 
 
6.5 Sväté písmo – ekumenické biblia
 
Sväté písmo je pre katolíkov jedným z prvotných zdrojov, odkiaľ môžu čerpať základné poznatky o svojej viere. Veria, že jednotlivé knihy, ktoré sú súčasťou Svätého písma, sú posvätné a boli napísané pod priamym pôsobením Ducha svätého. Ako som spomínal spolu so živou Tradíciou je Sväté písmo pilierom katolíckej viery a podklad pre zostavovanie katechizmov, ktoré vždy boli v súlade s nimi.  Český publicista Michal Semín poukazuje aj na to, že obrovské zásahy sa udiali aj v oblasti Svätého písma. Hovorí o tom, že v kníhkupectvách môžeme vidieť publikácie s názvom Biblia, ale pýta sa, či sú to ony zjavené texty, neomylné Božie slovo, ktorému katolíci veria. Knihy Nového a Starého zákona sú dnes k dispozícii v dvoch základných podobách. Prvá je protestantský preklad, ktorý vydávajú rôzne kresťanské denominácie. Druhý je „ekumenický“ preklad, určený nielen pre katolíkov, ale je pre všetkých bez ohľadu cirkevného zaradenia. Táto koncepcia vychádza z pokoncilovej filozofie, že Sväté písmo je  tým, čo katolíkov a inovercov spája, a preto je považované za potrebné, aby súdobé vydania boli ekumenického založenia.
Semín si myslí, že tento predpoklad je chybný, nakoľko podľa neho katolíci a protestanti spoločné východisko v tejto oblasti nemajú. Protestanti sa vo vydávaní Biblie nezhodujú čo do rozsahu; neuznávajú inšpiráciu Duchom svätým pri tzv. deuterokanonických knihách – Tobiáš, Ester, Kniha múdrosti, Júdit, Kniha Sirachovho syna, proroka Barucha, časť Daniela, 1. a 2. kniha Makabejská. Tridentský koncil uznal ako jediný záväzný Duchom svätým inšpirovaný preklad dielo Vulghata. Ide o prekladateľské dielo svätého Hieronyma, ktorý sa stal normou a vzorom pre ostatné preklady.
Takisto biblia katolíkov a protestantov nie je totožná ani čo sa týka obsahu. Protestanti totiž odmietajú učenie o sviatostiach, o Panne Márii, o primáte pápeža a mnoho ďalších článkov katolíckej viery, ktoré podľa Semína zo Svätého písma explicitne, či implicitne vyplývajú. Semín pokračuje vo vysvetľovaní, prečo Písmo katolíkov a protestantov rozdeľuje.  Predpokladá pochopenie vzťahu Písma a Tradície. Obidva faktory tvoria z katolíckeho pohľadu pramene zjavenia. Písmo je teda v katolicizme na Tradícii závislé, pretože vyžaduje záväznú interpretáciu cirkevnou autoritou. 
 
 
6.5.1 Odmietnutie Sola scriptura
 
 
Sama Cirkev už v 2. storočí okolo roku 150 počas pontifikátu Pia I. zostavila zoznam svätých kníh, ktoré boli predčítané pri bohoslužbe. V ňom sú všetky knihy Nového zákona. Toto potvrdzuje rímsky archivárMuratori v diele Fragmentum Muratorum z 18. storočia a cirkevní spisovatelia 2. storočia vo svojich apológiách, napríklad svätý Justín. Počas pontifikátu Pia I. Cirkev odlíšila  autentické biblické texty od apokryfov, ktoré sú dielom siekt z neskorších období. Spomínam to preto, lebo tradiční katolíci na týchto historických faktoch stavajú svoju apológiu pred Lutherovou tézou sola scriptura  a cirkevný historik Rudolf Col si myslí, že tým že v takejto rannej dobe boli texty kanonizované dokazuje to, že Písmo bolo podriadené Tradícii. Autorita Cirkvi od počiatku rozhodovala, ktoré spisy pochádzajú od Ducha svätého a ako ich treba čítať a vykladať. Tradícia teda stála nad Písmom aj u prvých kresťanov a podľa Malého nie je pravdou učenie reformátorov, že prvotná cirkev sa podriaďovala autorite Písma a až potom, keď sa Cirkev stala mocnou došlo k obratu.
Preto je pre tradicionalistov dôležité, že pri prekladoch Svätého písma je nutné poznať jeho skutočný zmysel v celku, ale aj v jednotlivých výpovediach, ktoré dotvára ústna tradícia. Tento tradicionalistický postoj je však Achillovou pätou pre všetkých ekumenických prekladateľov, ktorí sa snažia preložiť Sväté písmo tak, aby z neho „nekričali“ pasáže, ktoré by mohli byť pre nekatolíkov sporné. Vo väčšine prekladov dochádza či už k priamemu, alebo nepriamemu popieraniu historicity príbehov. Napríklad v českom preklade sa o knihe Tobiáš hovorí ako o novele a kniha Izaiáš je „viac menej neznámeho pôvodu“. Na viacerých miestach sa vo vysvetlivkách uvádza, tá alebo oná časť Starého zákona, že je to iba „legendárne poetické rozprávanie“, „staré mytologické predstavy“ alebo tá a tá postava by  reálne len ťažko mohla povedať, čo bolo pisateľmi zachytené. a pod.
Michal Semín poukazuje na miesta vo Svätom písme, kde prišlo k „ekumenickým“ zásahom aj v autentickom texte. Tieto preklady samozrejme nadobudli antimariánsku povahu; v knihe Genezis 3,15 sa môžeme dočítať namiesto „Ona ti rozdrví hlavu“, „ono...“ a v knihe Izaiáš 7,14 namiesto „Hľa, Panna počne...“ autori preložili „Hľa, dievča počne...“. Semín z týchto symptómov stanovuje diagnózu; dnešná koncepcia a prax prekladov Svätého Písma, aj napriek jasným smerniciam, ktoré sú v Kódexe kanonického práva, rehabilituje protestantizmus, alebo stavia protestantských biblistov a ich východiská na roveň  s katolíckymi. Medzi tradicionalistami je z tohto dôvodu väčšinou zaužívaná prax, že obchádzajú antikvariáty a zháňajú si pre vlastnú potrebu preklady Svätého písma vydaného v prvej polovici minulého storočia.



http://dielnasj.blogspot.com/

 

K tématu:

Proč jsme tradičními katolíky?

Co vedlo Msgre. Lefebvra k závažnému rozhodnutí vysvětit biskupy 30. června 1988?

KARDINÁL ALFREDO OTTAVIANI – konzervativec a karabiniér Církve

Msgre Marcel Lefebvre – Světec nebo rebel ?

Pavel VI. nerespektoval rozhodnutí II. vatikánského koncilu. Liturgická reforma je pohoršlivá

Časované bomby Druhého vatikánského koncilu

Žiaden z dekrétov II. vatikánskeho koncilu nebol vydaný s váhou neomylnosti. Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom

Klíčová slova: konzervatismus  | Katolická církev  | náboženství  | křesťanství
3077 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení
Komentáře


Re: Dějiny současné krize v Katolické církvi a Velká modernistická revoluce po II. vatikánském koncilu
(Fel, 29.10.2011 11:13:46)
Odpovědět
Bylo už mnoho napsáno na toto téma. Ale nečetl jsem, že by někdo šel doslova na kořen. Buď se pisatelé zmítají v detailech, nebo vše hodí "na Satana". Pravda je ale uprostřed. Církev je hierarchická. A hierarchický byl po mnohá staletí i svět. Církev se tedy vždy ubránila. S nástupem demokracie (zdůrazňuji: revolučním nástupem) do světa, přišla demokracie ideově i do církve v podobě protestantismu. Ale tak to nemohlo navěky vydržet. Ve světě (západním) demokracie definitivně zvítězila a před církví stálo dilemma: vzbura vůči demokratickému světu, nebo implantovat demokracii v sobě. A 2. vatikán byl pouze oním mezníkem, sílu dostaly biskupské konference a demokracie (sc. revoluční) začala převládat i v církvi. V některých věcech se hierarchičnost ještě udržuje, jinde demokracie už je doma i v církvi. Jedno pozorování: Tam, kde ve světě je "vyspělá" demokracie, katolictví (nutně) upadá; nemůže tomu být jinak. Pokud bude církev přitakat demokracii ve světě, úpadek bude pokračovat. Mnozí tomu nevěří a žádají experimentální potvrzení. Vše nasvědčuje tomu, že tento experiment bude pokračovat a že se dočkají. Církev jistě nesmí fandit totalitě. Ale celý problém je v tom, že kromě demokracie a totality je možný i katolický stát. Tvrdím, že bez obnovy katolického státu ve světě nemůže dojít k zastavení úpadku katolictví a k jeho opětovnému rozvoji. Ale katolický stát sebevražedně nechce ani církev. Odtud i jistá prognóza.
Drobné pozorování: Dílčímu problému se věnující článek "Prolhaní muslimové" od Orlíka má v tuto chvíli 320 čtenářů, tento článek jen 90. To ilustruje i oblasti zájmu dnešních lidí a malé možnosti "obratu či nápravy" světa.
Re: Dějiny současné krize v Katolické církvi a Velká modernistická revoluce po II. vatikánském koncilu
(Px, 29.10.2011 15:04:13)
Odpovědět
Pravou krizí je krize hodnot. To, co se zde popisuje jako krize, je hádanice, jak nastavit priority. Kdybychom tradici brali doslova, tak bychom nadále upalovali čarodějnice. Muslimové mají i v novověku právo šaríja - není to lpění na tradicích? Bohatá společnost vede lidi k tomu, že převládá "žít a užít" již na zemi, kdo ví, co bude potom? Kolik lidí zná dnes Desatero? A kolik lidí podle něho žije? Kdo zná největší přikázání Evangelia? Tady já vidím problémy a výzvy dneška.
Re: Dějiny současné krize v Katolické církvi a Velká modernistická revoluce po II. vatikánském koncilu
(Felix, 29.10.2011 22:10:28)
Odpovědět
Já právě považuji řeči o tom, že mravní rozklad postihuje bohaté státy, za nepravdivé, a za pravou příčinu považuji demokracii. Totiž i kauslně: demokracie byla dřív, než bohatství (byla jeho příčinou), a bohatství bylo dřív než mravní rozklad (zde už kausalita není, jen je pro bohatšího člověka mravnost tížeji zachovatelná). Domnívám se, že k bohatství společnosti lze dojít i bez demokracie při zachování mravních hodnot.
Pokud jde o upalování čarodějnic, je to stejný nesmysl, jako když Ilnerová viní Bátoru s kandidatury za extremistickou stranu, která všyk tehdy ještě nebyla extrémistická. Podívejte se na to video, jak ta žena mele svou i navzdory argumentům - "učená společnost a ČSAV", ale vlastně předpojatá. O těch čarodějnicích to bylo taky opakovaně vyvrácenou, ale předpojatí to nechtějí slyšet. Pokud jde o právo šarija, nelze ho schvalovat, ale odpor k němu se zvadá ponejvíce od demokratů - víry v demokracii je totiž náboženství, stejně netolerantní jako islám. Stejně tak i všimněte, že se nesnášejí talmudisti a muslimové. Naproti tomu křesťané či katolíci se proti jak demokratistům, tak talmudistům, tak muslimům stavějí stavěli vždy jen ideově, nyní článek správě popisuje, že kolaborují s kdekým.
Re: Dějiny současné krize v Katolické církvi a Velká modernistická revoluce po II. vatikánském koncilu
(Felix, 29.10.2011 22:23:02)
Odpovědět
Superaktualita pro autora článku:
***
"Katolíci 18. století byli Talibani své doby."
***
Na stánkách vatikánského rozhlasu - http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=15408
Tuto větu je třeba medializovat - měli by ji znát všichni zastánci tradice. Já jsem dosud za celý svůj život nikdy nslyšel něco takového. A hned domýšlím: Co takhle katolíci za karla IN.? A co katolící ještě před tím, za vrcholného středověku. Neskutečné! Bomba! Ne bomba! Termonukleární všeničící výcbuch!
Re: Dějiny současné krize v Katolické církvi a Velká modernistická revoluce po II. vatikánském koncilu
(yyy, 29.10.2011 23:31:54)
Odpovědět
Nepatrny dodatek: Ktery papez definoval myslenku, ze ve vecech viry je papez jako namestek Kristuv neomylny? Liberal nebo tradicionalista? A pokud vyjdu z teto definice, kdo jsou ti, kteri se dnes definuji jako "tradicionaliste"? Heretici. A to jednoznacne! No comment.
Re: Dějiny současné krize v Katolické církvi a Velká modernistická revoluce po II. vatikánském koncilu
(Pius, 30.10.2011 21:06:54)
Odpovědět
Ti kdo se považují za tradicionalisty jsou heretici?
Všichni? A kterou pravdu víry popírají, člověče?
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také

euPortal.cz

Takhle to prý bylo doopravdy s provedením 17. listopadu estébáky a spoluprací komunistů s Havlem. Kníže, Filip, Okamura i Stropnický tohle řekli ke svědectví Milouše JakešeVláda neřeší nezaměstnanost a ještě lidem podráží nohyDalší německý satirický pořad, který si dělá legraci z protiruské a protiputinovské propagandy. Podívejte seO svátku Krista KráleToto zásadní napsal Václav Klaus k 17. listopadu 1989. Čtěte

euServer.cz

I přes všechna vyhlášení Západu, že Rusko je kvůli sankcím čím dále izolovanější, poslední data poukazují, že realita je zcela odlišná Extremisté s tibetskými fábory, pupek světa. Šéf průmyslníků vzpomíná, jak se dělal zahraniční obchod za Schwarzenberga

ePortal.cz

Brusel dostal tvrdý políček od tohoto významného politika. Takhle se na eurosocialisty musí!V tomto konkrétním případě vám vláda opět lže. Nenechte se opít rohlíkem!

Eurabia.cz

Střet civilizací a naděje konzervatismu. Muslimská kultura se rozvíjí v Evropě a ukazuje na úpadek Evropy Bulharsko rozjelo razii proti ilegálům

FreeGlobe.cz

Vatikán: Komise OSN je mečem proti náboženství a křesťanstvíPutin: "Vítězové" studené války se rozhodli změnit celý svět ve svůj prospěch. USA chtějí vytvořit obraz nepřítele

Nezdravi.cz

Co máme znát o ebole, dřív než k nám dorazí: Šíří se i vzduchem? Proč si vláda USA virus v roce 2010 patentovala? Rusové prý již vakcínu mají. Možností léčení je víc. Proč to nesmíme vědět?Herec Rob Schneider tvrdí, že má zásadní důkaz proti vakcíně CDC

ParlamentniListy.cz

Senátor Láska o půlnoci: Teď se někteří budou muset odkopat. Rozpovídal se o mafiánských strukturách, i o ODSPoslanec ČSSD promluvil o zastřelení ministra Stropnického. A o vládní slonici v porcelánu
Články autora
Průzkum
Měla by Česká republika vystoupit z EU?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď
Doporučujeme
Byli jsme i před unií, budeme i po ní. Boj za samostatnost našeho státu bude probíhat i po Lisabonu

dixienet.org

Václav Klaus

Mladá pravice

D.O.S.T.

Pat Buchanan

Ron Paul

Eretz.cz - zpravodajství z Izraele

Československo 2008 tour