Ako ubrániť západnú civilizáciu ?
„Pri nás stojí celý svet, zatiaľ čo oni sú sami.“
Jásir Arafat v palestínskej televízii 6. septembra 1997
Skôr než sa pokúsime zodpovedať otázku z titulku, musíme si vyjasniť, či je táto snaha vôbec legitímna. Domnievam sa, že ak chápeme západnocivilizačný hodnotový systém adekvátnym spôsobom, nutne musíme dospieť k nevyhnutnosti obrany západnej civilizácie ako takej. Univerzálnym legitimizačným prvkom je pritom prirodzený zákon. A ten sa doposiaľ najlepšie odrazil v hodnotovej sústave západnej civilizácie.
Prečo je kritériom prirodzený zákon? Je totiž odvodený od existencie univerzálnej a nemennej ľudskej prirodzenosti, z čoho potom logicky vyplýva aj jeho univerzálna platnosť. Spochybňovanie legitimity prirodzeného zákona so sebou nesie reálne riziko elementárnej straty ľudskosti, so všetkými potenciálnymi hrozivými dôsledkami.
Samozrejme, univerzálnosť a nemennosť ľudskej prirodzenosti, a teda aj prirodzeného zákona, môže kedykoľvek spochybniť nejaká nová „zaručene vedecká teória.“ Treba byť však ostražitý: aj árijského nadčloveka či komunistického nového človeka hľadali najprv „vedci“. Snažili sa práve o zmenu ľudskej prirodzenosti. Mimochodom, aj ľudská nepoučiteľnosť je tiež typickým dôkazom jej nemennosti.
Keď je teda prirodzený zákon súčasťou západnocivilizačného hodnotového systému v najvyššej známej miere, západná civilizácia sa stáva nielen obranyhodnou, ale dokonca univerzálnou. Ostatné kultúrno-civilizačné celky sú potom legitímne v takom rozsahu, v akom sú schopné akceptovať prirodzenoprávne princípy. Pretože ústup od prirodzenoprávnych princípov nutne vytvára živnú pôdu pre totalitné tendencie, ktoré sú tiež univerzalisticky ambiciózne. Treba otvorene priznať, že korene totalitarizmu treba hľadať vo vnútri západnej civilizácie – v obdobiach ústupu prirodzenoprávneho vplyvu.
Znamená to teda, že od ubránenia či neubránenia západnej civilizácie je závislý i „osud celého ľudstva“ (aj keď nechcem, aby to vyznelo príliš megalomansky či arogantne). Tu treba hľadať i odpoveď na otázku, prečo bola i Všeobecná deklarácia ľudských práv formulovaná západnouniverzalistickým spôsobom. Bohužiaľ, bez jedného podstatného prvku: a tým je právo na odpor pri jej nedodržiavaní.
Práve toto je prirodzenoprávna poistka, podobná článku 32 v Ústave SR. Sovietsky zväz jej však dokázal z pochopiteľných dôvodov zabrániť. V podstate to znamenalo delegitimizáciu OSN už v jej prvopočiatkoch. V hrobe tak skončila snaha o vybudovanie životaschopného systému medzinárodných vzťahov. Ako to všetko súvisí so západnou civilizáciou?
Práve neexistencia legitímnych prameňov medzinárodného práva sa potom pričinila o neustále ohrozovanie západnej civilizácie zvonku. Či už počas studenej vojny alebo teraz, po Jedenástom septembri.
Predefinovanie „globálneho bezpečnostného poriadku“ je teda nutnou podmienkou prežitia západnej civilizácie. OSN sa dala ešte tolerovať ako „dieťa studenej vojny“ – a aj to len do kórejského konfliktu. Ale pre boj proti aktuálnym, predovšetkým teroristickým hrozbám, je absolútne nepoužiteľná. V súčasnej podobe je skôr bezpečnostnou hrozbou a to nielen pre západnú civilizáciu. Prečo je to tak?
Okrem toho, že jej chýba prirodzenoprávna legitimita, OSN sa k západnej civilizácii správa otvorene nepriateľsky. USA a Izrael sú markantnými príkladmi, ale nemýľme sa – nepriateľstvo prechováva i k Európe ako takej. Márna je snaha európskych elít, aj s ich multikulturalizmom .
Západná civilizácia si musí predovšetkým vyriešiť vnútorný konflikt. A to je najmä programové odcudzenie svojich vlastných elít, ktoré prerástlo až do nekompromisnej kultúrnej vojny voči vlastnej civilizácii a jej hodnotám. Keďže historické skúsenosti svedčia o tom, že civilizácie zanikali v prevažnej miere pod vplyvom vnútorných rozkolov, práve od víťazstva v kultúrnej vojne či dokonca vojne ideí sa potom môže odvíjať dlhodobá perspektíva západnej civilizácie ako celku.
Napriek tomu ale považujem za dôležité upozorniť na fakt neoddeliteľnosti agendy jej vonkajších i vnútorných odporcov. Viď napríklad jednostranne propalestínske postoje v izraelsko-palestínskom konflikte. Kedysi OOP nachádzala podporu v predovšetkým v Socialistickej internacionále, dnes v hlavne na úrovni EÚ. Samovražedný odpor k protiteroristickej koalícii hraničiaci so „satanizáciou“ oboch Bushových administratív a ich spojencov je ďalším príznakom. V konečnom dôsledku tieto trendy smerujú k vymazaniu Izraela z mapy sveta a napomáhajú islamofašistom v ich snahách o svetovládu.
Paralela so studenou vojnou vo vzťahu väčšiny západných elít k politike Kremľa v tomto svetle nie je čisto náhodná. (V tejto súvislosti za zmienku určite stojí fakt, že nielen prominentný islamofašista Omar Bakrí, ale i prvoplánovo ľavicový mienkotvorca spod Tatier Eduard Chmelár sa nám snažia nahovoriť, že al-Kaidá vlastne ani neexistuje.)
Po analýze koreňov a príčin tohto vnútrozápadného rozkolu zoči-voči islamofašistickému expanzionizmu nám musí byť jasné, že západná civilizácia je v smrteľnom nebezpečenstve. (Pri tom samozrejme nesmieme podceňovať spriaznenosť islamofašistov s nezápadnými elementmi: so stalinistickými režimami Fidela a Kima, ich venezuelského bratranca Huga, nehovoriac o údajne pragmatických mandarínoch z Tchien-an-men či kagébackom akože protiteroristickom „cárovi Vladimírovi“..)
Po zdôvodnení legitimity západnej civilizácie a jej obranyhodnosti s univerzalistickým záberom nastal čas položiť si otázku: Ako ďalej?
Pokiaľ vychádzame z predpokladu univerzality prirodzeného zákona, je treba zamerať pozornosť na posilnenie jeho vplyvu v samotnej západnej civilizácii. Podľa bývalého poradcu Ronalda Reagana Roberta R. Reillyho sa musíme pokúsiť i o jeho oživenie v islamskej tradícii – a to prostredníctvom nepriameho vplyvu na jednotlivé školy vo vnútri islamu (a možno i v ďalších kultúrnocivilizačných okruhoch, pozn. aut.) a tak uspieť v spomínanej kultúrnej i ideovej vojne. To okrem iného predpokladá minimalizovanie euro-americko-izraelských „žabomyších“ bratovražedných animozít.
Akokoľvek je teda západná civilizácia vo vnútornej kríze v nie príliš priateľsky naladenom svete, dlhodobo je obrániteľná paradoxne práve z dôvodov, ktoré ju ohrozujú – t. j. univerzálne platný hodnotový systém a jeho objektívny dlhodobý úspech. Práve preto je potrebné zohľadniť i identitu iných kultúrnocivilizačných celkov a pokúsiť sa im prostredníctvom vhodného prístupu ísť príkladom. V prípade úspešného precedensu ako odrazového mostíka by sme na tom získali určite všetci. Vhodným modelom napriek všetkým problémom, predovšetkým teologického rázu, by mohol byť napríklad naozajstný úspech v riešení blízkovýchodného konfliktu.
www. donquichotte.sk