Vojna Západu proti islámskému teroru - prehrávame
Keď teroristi v lete zaútočili na Londýn, útočili podľa Tonyho Blaira na „britské hodnoty“ a „náš spôsob života.“ Ak by Británia nebola dekadentná, tak celkom schodná, i keď trochu nepresná formulácia. Dokonca, napriek abstraktnej forme – a teda v našej dobe výsade liberálov –, by naznačovala návrat ku konzervativizmu.
Dnešný klasický, tvrdý konzervatívec – nie mainstreamový, ten je nevedomým klasickým liberálom – totiž vo vlasteneckom duchu volá po obrane vlasti. A to konkrétnej skupiny ľudí spojenej genetickými a kultúrnymi zväzkami – národa – a konkrétneho územia, na ktorom národ prebýva – otčiny. V období, keď sa na našom kontinente konzervativizmus žil a nie filozofoval hŕstkou spiatočníkov, bolo imperatívom pre obyvateľov krajiny vo vojne brániť najväčší poklad – a tým bola Katolícka viera. Nakoniec, nekrižiacke, bežné vnútroeurópske vojny boli skôr junáckymi pasovačkami, bez zapojených húfov ľudí. Ba pospolitosť o vojne často nevedela – a nespôsobovali to primárne neschodné informačné kanály. Lež formát konfliktov, keď sa vojna nevyhlasovala krajine, ale konkrétnej osobe.
Tony Blair však pod britskými hodnotami a spôsobom života myslel niečo iné ako depozit kresťanskej viery. Nakoniec, sám kresťanom nie je. Útok na Londýn bol útokom na toleranciu. Liberáli tvrdia, že jediné, čo netolerujú, je intolerancia. Preto sa v Británii nasledujúcich dní písalo o osobnej nenávisti, ktorá teroristov napĺňala, a – pravdaže – následnej netolerantnosti. Tak sa primárnym zločinom v hľadáčiku verejnosti nestala masová vražda, ale utvrdila sa paradigma liberalizmu s toleranciou na piedestáli. Lekcia dneška jednou vetou: Netolerantnosť je horšia ako vražda.
Islamský terorizmus sa teda Britom majstrovsky podarilo vyabstrahovať do úplne inej kategórie: intolerancia. Ako teda bojovať proti teroristom? Potláčaním intolerancie. Potom by bolo hriechom nechať si ujsť dehonestáciu konzervatívcov. Tí sú totiž ich ideovým nepriateľom, ergo najväčším nepriateľom. Zo samotného princípu, že nie sú liberálmi a vyznávajú opak liberálnych „hodnôt“, sú samozrejme najnetolerantnejšou entitou. Konečne, práve kvôli tomu, že liberáli sú tí, ktorí oponujú (pretože brodia proti existujúcemu poriadku), využili situáciu a vynašli takýto posunutý nehmotný kontext, aby doň mohli dosadiť práve konzervatívcov.
Pravdupovediac, teraz mi po prvý raz v živote napadlo, že príslovie „každý nech začne od seba,“ je návod ľavicového správania do tej miery, že v zaobchádzaní s ľuďmi vyznačujúcimi sa ´inakosťou´ (votrelcami / ničiteľmi vlastnej civilizácie) leží v samom srdci filozofie liberalizmu. Čo je celkom logické, keďže ústredným cieľom ľavice je prevrátiť hore nohami existujúci poriadok, ktorého nositeľom je Civilizácia s veľkým „C“. Teda tá naša, kresťanská.
Teroristickú hrozbu takto ostáva prítomná, ba viac sa posilňuje. Ak sa domáca pravica nezačne okamžite správať tolerantne, liberáli musia robiť nadprácu a ukázať, že ich krajina nie je necivilizovaná: sami sa musia stať ešte tolerantnejšími. Čo v kontexte vzťahov s teroristami znamená dať im ešte voľnejšiu ruku, a mať ich v krajine viac a viac. Ak sa pravica v krajine nachádza v stopovom množstve, na situácii to, prirodzene, nič nemení: tolerancia má zelenú.
Na, povedzme, obranu liberalizmu však treba povedať, že odstavovanie pravice nie je až takým chladnokrvným kalkulom, ako sa zdá. Liberalizmus je vo svojich prognózach a predstavách vývoja spoločnosti – presnejšie povedané, víziách vlastnoručného spoločenského konštruovania – krátkozraký. Nevedomosť však neospravedlňuje. A pýcha už vôbec nie. Opäť: vari liberálov niekto nútil, aby zavrhli múdrosť predkov? Vari nemali príležitosť spoznať ľudskú prirodzenosť? Nevedia – alebo toto skôr nechcú vedieť – že človek potrebuje vôdzku, autoritu, ktorá – mu pomáha?! Jej primárna úloha je pomáhať na ceste k spáse, ale sekundárne tiež, ako súvis s prvým, usporadúvať veci pozemské.
Na zmenu kurzu zhubnej tolerancie sú v zásade dve cesty, iba jedna je však bezpečná a zaručene úspešná: eliminácia vplyvu ľavice, čo znamená zníženie jej početnej sily. Ale – v spoločnosti penetrovanej liberalizmom?
Druhá možnosť? Katastrofa obludných rozmerov. V prípade terorizmu napríklad jadrový útok. No ani tak neexistuje stopercentná záruka, že liberáli sa naozaj spamätajú. Jedenásty september bol tiež šokujúci – a aké poučenie z neho vyplynulo? „Američania budú teraz napádať všetkých moslimov, ktorí im prídu pod ruku,“ znel vtedy z vĺn Slovenského rozhlasu hlas jednej americkej moslimky. ´Och, len to nie. Treba zabrániť ešte väčšej katastrofe – diskriminácii moslimov,´ zatrúbili na poplach liberáli.
Hlavnou témou dní (až po ten dnešný) mala byť bezpečnosť. Bezpečnosť počestných obyvateľov Západu. Hŕstke jasnozrivejších dokonca ležala na srdci bezpečnosť Západu ako takého: jeho identity, výlučnosti; čŕt i hĺbky charakteru (i keď ten skôr treba reparovať, nie konzervovať); teda ani zďaleka len sumy indivíduí. Prvoradou starosťou sa však stala ochrana moslimov – najmä pred diskrimináciou, kam spadá napríklad aj pripisovanie islamského terorizmu práve islamu.
Vodcu „vojny proti teroru“ George W. Busha zamestnávajú rovnaké myšlienky – nie islam a s ním neodlučiteľne spojený džihád (ktorého ukážkovej, klasickej podoby sme v našich časoch svedkami), ale akási čerstvá politická ideológia (tzv. islamizmus), kacírska voči islamu, splodila tento teror. Na dôkaz, že „náboženstvu mieru“ dôveruje, vyhlásil prednedávnom zvyk usporadúvať v Bielom dome „Výročný ramadánový večierok.“ Bush – tento údajne konzervatívny prezident a vraj kresťan.
Tam pošla starosť o prežitie Západu ¬– o fyzické, nielen to semi-transcendentné, vyjadrené v tvári Západu; ktorú vedec nevidí, ale pritom každý cíti. Islamskej hrozbe Západ nemôže vzdorovať, kým neoživí sám seba. Inými slovami, liberalizmus nevyhodí na smetisko dejín. Najlepším začiatkom by pri tom bola diskusia o realistickom pohľade na moslimov; s nekonvenčnými, ale racionálnymi a morálnymi, v katolíckej tradícii (s malým „t“) založenými cestami riešenia ich prítomnosti na Západe. Ak tie prerazia (zatiaľ nepriepustnú) škrupinu, ktorou aj pomerne konzervatívnych konzervatívcov obalil liberalizmus, pri – bedlivom strážení morálnych princípov! – otvoria sa cesty zdravému rozumu.
Toto je víťazný chodník vo „vojne proti teroru“. Ale – dočkáme sa ho?
Jaroslav Bublinec
www.donquichotte.sk