Eurofondy - cesta pekelná
Európska únia a jej fondy sú stále aktuálnou témou pre kohokoľvek z politikov. Každý z nich hovorí o tom, ako nám únia dá milióny a miliardy, ktoré pomôžu nášmu úbohému hospodárstvu. Bez nich sme priamo stratení. Akoby sa nebolo treba snažiť o nič iné, len o tieto peniaze, o ktorých si myslíme, že sú zadarmo. Avšak finančné zdroje EU – ako všetky dotačné zdroje – prinášajú so sebou i rôzne riziká.
Ekonomický rozvoj je založený na slobodnom podnikaní. To platí, ak občania a podnikatelia majú čo najmenšie dane a žijú v ekonomickom prostredí, ktoré je čo najmenej ovplyvňované verejnými autoritami, akými sú napr. štát alebo samospráva. Obyvatelia sa môžu slobodne rozhodovať, aké služby sú pre nich najdôležitejšie a najvýhodnejšie. V takomto prostredí môžu podnikatelia bez problémov zabezpečovať služby a produkty pre svojich zákazníkov. Podnikatelia si navzájom konkurujú pri poskytovaní služieb, čím sú nútení znižovať ceny a zvyšovať kvalitu. Obyvatelia si tak môžu kúpiť viac produktov a zvýšiť si tak svoju životnú úroveň. Naopak zvyšovanie daní, poplatkov a verejných výdavkov občanom a podnikateľom zdroje uberá a tí sú relatívne chudobnejší. To zvyšuje zároveň nezamestnanosť a znižuje životnú úroveň.
Finančné zdroje z EU prinášajú so sebou vzrast vplyvu verejného sektora. Prečo? Po prvé veľká časť týchto zdrojov je využívaná priamo verejnými autoritami a vytláča tak z daných oblastí zdroje súkromné, ktoré sú efektívnejšie a pardon za európsky výraz ale trvaloudržateľné pokiaľ o dané služby majú záujem spotrebitelia. Druhým dôvodom zvyšovania vplyvu verejného sektora je vyžadovaná spoluúčasť pri financovaní projektov, čo pri spotrebovávaní týchto zdrojov verejnými autoritami vytvára priestor pre zvyšovanie verejných výdavkov a daní. To však stále nie je všetko. EU ďalej vyžaduje prijímanie novej legislatívy, rôznych regulácií, obmedzení, ktoré zamedzujú slobodnému podnikaniu. Taktiež nesmieme zabúdať, že fondy EU nie sú nejaké čarovné bezodné mešce. Sú závislé na daniach európskych daňových poplatníkov, pretože rozpočet EU je financovaný príspevkami jednotlivých vlád, čiže z daní daňových poplatníkov. Nakoniec je treba zdôrazniť, že tieto zdroje nemôžu nikdy nahradiť zdroje súkromných investícií, ktorých objem závisí práve od veľkosti verejného sektora.
Príkladom nám môže byť Marshallow plán, o ktorom kolujú mýty, ako znovu postavil Európu na nohy. Pravdou však je, že Marshallow plán nikdy nepresiahol 5%-ný objem prostriedkov z HDP tej – ktorej krajiny. Objem poskytnutých prostriedkov bola úplne zanedbateľná suma v porovnaní k hospodárskemu rastu, ku ktorému došla vplyvom klasicky liberálnych politík – znižovanie daní i verejných výdavkov, fiškálna zodpovednosť, stabilná mena. Plán naopak so sebou priniesol regulácie a centrálne plánovanie. Nútením do spolufinancovania rôznych projektov z verejných zdrojov zvyšoval daňové zaťaženie obyvateľstva, čím spôsoboval fiškálne i monetárne problémy. Marshallow plán slúžil predovšetkým rôznym záujmovým skupinám. Všetky krajiny sa spamätali až po zavedení ozdravujúcich hospodárskych opatrení, č však už nebol dôsledok Marshallowho plánu. Typickým príkladom môže byť Nemecko. Ludwig Erhart po zavedení Deutsche Mark (po jednej z najväčších deflácií, ktoré boli kedy realizované) zrušil věčšinu regulácií, ktoré spojenci v Nemecku ustanovili. A až to napokon spustilo nemecký ekonomický zázrak. Rovnako nám môže Nemecko poslúžiť ako príklad neúspechu verejných fondov i dnes, kedy bol východ „sponzorovaní“ niekoľkými miliardami Nemeckých Mariek a dnes EURO a stále v niektorých regiónoch prevláda dokonca nezamestnanosť nad úrovňou 20%.
Na záver treba povedať, že pomoc EU pre Slovensko netreba preceňovať. Mali by sme sa skôr zamerať na znižovanie daní a tvorbu správneho podnikateľského prostredia, ktoré sú absolútnym základom pre náš ďalší rozvoj.
www.hayek.sk