Prínosy voľného pohybu v EU homosexuálom
Slovenská vláda aktívne kolaboruje s Európskou úniou v jej úsilí o rozklad spoločnosti. Prekvapenie? Sotva. Pre drvivú väčšinu slovenských politikov je totiž EÚ božstvom a dekréty jej inštitúcií (akokoľvek nezmyselné či škodlivé – alebo častejšie oboje zároveň) majú punc neomylného magistéria. Doteraz sme si zvykali predovšetkým na emisiu regúl upravujúcich ekonomické aktivity – a politici sa neobťažovali nás o nich informovať. Teraz vstupujeme do druhej fázy: za (fakticky) utajeného súhlasu našich demokratických vládcov sa na Slovensko začínajú pašovať kultúrne zbrane najťažšieho kalibru. Sú to takzvané direktívy. Samozrejme, poputujú do rúk tunajších kultúrnych marxistov.
Na začiatku mája vstúpil do platnosti nový eurozákon – „Európska direktíva o voľnom pohybe.“ Odporcu liberálnej ekonomiky takýto názov nechytí do sladkej pasce. Ostatní však iste zajasajú – nad možnosťou voľne sa pohybovať po celom území EÚ, s právom usadiť sa. No tí z nich, ktorým ide aspoň ako-tak o zachovanie tradičnej morálky, nech si radšej nepripíjajú. Táto direktíva totiž vyžaduje od každej krajiny EÚ, aby udelila povolenie na usadenie sa homosexuálom, ktorých „manželia“ už občianstvo cieľového štátu majú. A vôbec nezáleží na tom, či sú v danej krajine manželstvá gayov a lesieb uzákonené. Ide o takzvanú „rodinnú reunifikáciu.“ Jediným obmedzením je, aby mal jeden z partnerov trvalý pobyt v krajine, kde sú takéto zväzky zákonom uznané. Od štátu sa nevyžaduje, aby narýchlo uzákonil „teplé“ manželstvá. Je „iba“ povinný – akokoľvek je to absurdné – preskúmať stabilitu vzťahu dotyčných homosexuálov. Ak sa vzťah preukáže ako „skutočný a trváci,“ potom už jednotlivé štátne úrady nesmú klásť homosexuálovi prekážky v usadení sa v krajine jeho partnera.
Slovensko bolo jednou z prvých krajín EÚ, ktorá bez akýchkoľvek prieťahov takúto právnu normu ratifikovala. Našu vládu neospravedlní ani fakt, že právna norma je priamo aplikovateľná, či ju krajina ratifikuje alebo nie. Po prvé: nemorálnosť nemožno podporiť za žiadnych okolností; po druhé: je zavrhnutiahodné prikyvovať krádeži suverenity takýchto obludných rozmerov.
Taliansky náhradník za Rocca Buttiglioneho v pozícii komisára pre spravodlivosť, socialista Franco Frattini, sa vytešuje: „Táto nová pozícia zlepší situáciu teplých párov.“ Aktivistickým zoskupeniam, ako napríklad Medzinárodnej asociácii gayov a lesieb (IGLA), sa však máli: „Právo na usadenie sa so svojím partnerom ešte neznamená, že štát je zaviazaný zákonne uznať ich zväzok. Sme pripravení otestovať situáciu a uvidíme, kam pôjdu európske súdy.“ Takže si môžeme domýšľať, ako budú vzájomne reagovať slovenská Deklarácia o zvrchovanosti v etických a kultúrnych otázkach na jednej strane a ľavicové eurosúdy na strane druhej.
Napríklad neochvejne katolíckej krajine ako je Malta (kde nedávno prezident odhalil pamätník nenarodeným obetiam interrupcií) zoči-voči súdnym nástrojom EÚ zrejme nepomôže ani argument, že akákoľvek imigrácia je v jej prípade výrazne limitovaná z prozaických dôvodov: na skalnom ostrove je nedostatok miesta.
Direktíva je predbežným vyvrcholením snáh EÚ prostredníctvom zastrašovania a zákonného donucovania primeť členské krajiny, aby „manželstvá homosexuálov“ zakotvili do svojej legislatívy. Spomínaný komisár Frattini v januári na pôde europarlamentu vyhlásil, že Únia má podľa článku 13 Zmluvy zakladajúcej Európske spoločenstvo právomoc potierať všetky druhy diskriminácie, vrátane diskriminácie na základe sexuálnej orientácie. Europoslanci zo všetkých frakcií – opakujem: všetkých frakcií – vtedy žiadali o sankcie proti krajinám, ktoré upierajú homosexuálom ich „práva.“ V žalúdku im ležia predovšetkým Poľsko a pobaltské štáty. Poliaci a Litovčania vlani zakázali „teplé“ demonštrácie, v Lotyšsku zase ústavne zadefinovali manželstvo ako zväzok jedného muža a jednej ženy.
Europoslanci, prirodzene, žiadali aj konkrétne tresty pre „neposlušné“ krajiny. Niektorí volali po zmrazení hlasovacích práv Poľska v Rade, iní dokonca chceli zmraziť členstvo dotknutých krajín v Únii. Takéto požiadavky má napríklad europoslanec Michael Cashman z britskej Labour Party, inak člen organizácie Gay & Lesbian Humanists. Tá si kladie za cieľ „bojovať proti homofóbii inšpirovanej katolicizmom.“ Výbor EÚ pre ľudské práva zase konštatuje, že v krajinách, v ktorých sú manželstvá homosexuálov uzákonené, by mali mať povinnosť sobášiť osoby rovnakého pohlavia aj duchovní.
Čo z toho všetkého vyplýva? Že obavy slovenských „konzervatívcov“ z Európskej únie, pretože je vehiklom centralistického plánovania ekonomiky, hraničia so scestnosťou. Európska únia je totiž predovšetkým rozsievačom morálnej a civilizačnej hniloby. Program uvedomelého slovenského politika voči EÚ teda musí pozostávať z jediného bodu: dostať odtiaľ Slovensko preč. A to veľmi rýchlo.
Jaroslav Bublinec
www.donquichotte.sk